Kresťanská láska verzus „people pleasing“

Výraz „people pleasing“  je z angličtiny a vyjadruje správanie, ktoré uprednostňuje potreby druhých pred vlastnými, ktoré chce druhým vyhovieť alebo sa im aj zapáčiť, byť dostatočným v ich očiach. Na prvý pohľad to môže vyzerať veľmi dobre a biblicky. Ale je to skutočne tak? 

Život je zložitý a máločo v ňom je čiernobiele. Čiara medzi dobrým a zlým je často krehká. Nájsť správnu rovnováhu v rôznych oblastiach vzťahov či našich aktivít je niekedy zložité a dá nám zabrať. Ale hoci sa nám to nie vždy podarí, je dobré tento správny balans hľadať a stále sa oň pokúšať. Podobne je to aj so službou svojim blížnym, ktorá je zdravá a biblická a „people pleasingom“, ktoré zdravé byť nemusí a prekračuje tu pomyselnú hranicu. 

Áno, kresťanstvo je spojené so službou druhým a v Biblii máme množstvo odkazov na to, ako máme ľudí ľúbiť. Napríklad v Matúšovi 25, 35-40 nám Ježiš vedie k tomu, aby sme sýtili hladných, napájali smädných, ujímali sa pocestných apod. V Matúšovi 22, 39 zasa uvádza Pán Ježiš druhé najväčšie prikázanie: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ V podobenstve o milosrdnom Samaritánovi v Lukášovi 10 nám dáva Ježiš príklad človeka, ktorý jediný sa ujal trpiaceho. A to je všetko pravda. Kľúčovým princípom je podľa mňa smerovanie našej služby, dôvody, motívy a správna miera.

A práve v tomto je koncept „people pleasingu“ tak, ako mu rozumiem ja, iný. Tým, ktorý je na prvom mieste v našich motívoch a našom smerovaní, ak sme „people pleaseri“ nie je Boh, ale ľudia okolo nás. Na ich názoru a spokojnosti, na ich pochvale, nám záleží viac ako na tom, čo si myslí Boh. Nehovorím o tom, že nás ľudia môžu dokonca manipulovať či zneužívať, ale sami si dobrovoľne na seba dávame väčšie bremeno, ako je potrebné. Sám apoštol Pavol pred takýmto postojom varuje v Galatským 1, 10: „Veď či prehováram ľudí alebo Boha? Alebo či sa snažím ľuďom ľúbiť? Ak by som sa ešte (chcel) ľúbiť ľuďom, nebol by som služobníkom Kristovým.“

V dnešnom svete sociálnych sietí to nie je vôbec jednoduché. Lebo cez nich prijímame množstvo výziev, ktoré nie sú zdravé, ale ktorým nie je možné odolať. Ale môže to byť aj našou výchovou, submisívnou povahou, traumami z minulosti, kedy nám natoľko záleží na našom obraze v očiach priateľov okolo nás, takže na základe toho definujeme svoju seba hodnotu a „people pleasing“ sa stane pokušením. Dostať sa z toho von nie je jednoduché a nedá sa to zmeniť zo dňa na deň, ale je to možné, keď si uvedomíme niekoľko vecí.

1. Naša identita je v Kristovi

Boh nás tak miloval, že za našu záchranu dal Pána Ježiša. Zomrel za každého z nás bez ohľadu na to, akí sme krásni, múdri, ako krásne spievame či ako usilovne slúžime. Ak slúžime, tak s radosťou preto, že sme Božie deti, ale nie preto, aby sme si niečo zaslúžili alebo aby nás niekto mal rád. On už nás predsa miluje neuveriteľne veľkou láskou. Má dokonca zrátané každý jeden vlas na našej hlave (Mt 10,30). Povedzme si úprimne, že žiadny človek nás nikdy nebude ľúbiť rovnakou láskou. Možno nám to dá väčšiu slobodu povedať v pravý čas NIE. Nie, lebo nie som závislý na tvojom hodnotení. Nie, lebo nie som Božím dieťaťom na základe toho, čo som vykonal. Každý deň si týmito faktami dodávajme slobodu od ľudského hodnotenia.

2. Každý sme iný a každý máme iné obdarovania a inú kapacitu

Ľudia v prvej línii ako pastori či zboroví služobníci by Vám vedeli rozprávať, aké to majú niekedy náročné. Ten chce to a ten zas to, tomu sa páči jedno a tomu zasa iné. Ak by chceli všetkým vyhovieť a všetkým sa zapáčiť, ak by nikoho neodmietli, skončili by isto iste vyhorení fyzicky aj psychicky a vo veľkom chaose. A ak si neustrážia správnu mieru, často skutočne mnohí z nich takto skončia. 

Mať Boží hlas a Jeho vôľu ako rozhodujúce smerovanie je dobré pre naše fyzické a psychické kapacity. A tak hľadajme, čo je správne a dobré v Jeho očiach. Nie v očiach ľudí. Hoci ich máme radi a chceme k nim byť láskaví. Ušetrí nám to veľa síl. Lebo vyhorení nebudeme Pánu Bohu k ničomu.

Aj Pán Ježiš volil niekedy čas ticha a oddychu. Pre seba aj pre svojich učeníkov. Za ten čas by iste stihli veľa evanjelizovať a uzdravovať, ale niekedy sa predsa vzdialili a trávili čas v tichu s nebeským Otcom. 

3. Nebojme sa konfliktu

Ak chceme ľuďom zvestovať zdravé poctivé evanjelium, musíme hovoriť aj o nepopulárnych veciach ako je hriech. A možno sa to ľuďom nebude páčiť. A dostaneme sa do konfliktu. Možno vidíme v svojom okolí niečo nedobré a Duch Svätý nás vedie, aby sme napomínali. S láskou, milosrdne, ale jasne. Alebo aby sme si stanovili svoje hranice a povedali na mnohé žiadosti NIE. A je možné, že bude dusno. 

Lenže to nemôže byť dôvod, aby sme utiekli, alebo mlčali. Často si predstavujeme Pána Ježiša ako mierneho Baránka, ale veď aj on bol vo veľkom konflikte s farizejmi. Hovoril im pravdu, hoci to pre neho znamenalo vážne problémy. Bol to on, čo prevracal stoly peňazomencom. Ak upravujeme pravdu alebo ju zamlčujeme, pretože sa vyhýbame konfliktu, je to hriech. 

„Život je jeden z najťažších,“ hovorí klasik 😀. Dôležitý je kompas. Vedieť, kde je ten pomyselný bod na ktorom záleží, od ktorého sa všetko odvíja. A tým je Boh a Jeho vôľa. Nie úsmevy našich priateľov. Byť kresťanom neznamená byť milučký kamoš, ktorý sa vyhne akejkoľvek konfrontácii a radšej so všetkými súhlasí. Potom by nebolo toľko kresťanov vo svete prenasledovaných. A hoci je ťažké nájsť aj v tomto tu správnu mieru, verím, že s Božou pomocou sa nám ju podarí nájsť. 

Foto: Unsplash