Spomienky na detstvo

Pole, hrable, zemiaky, fúrik, úroda. Obraz bežného života našich predkov. 

Obraz o mužovi a žene pracujúcich na poli, ktorí sú na konci pracovného dňa a ďakujú za úrodu. V pozadí je kostol, ktorého zvony pozastavujú prácu a pozývajú k modlitbe. Pôvodný názov obrazu  „Modlitba za úrodu zemiakov,“ bol inšpirovaný autorovým detstvom. Scéna sa odohráva na skutočnom mieste, v Barbizone, vo Francúzku (kostol je v dedine Chailly-en-Bière). Jean-François Millet bol známy svojimi častými maľbami bežného života roľníkov. Raz napísal, že nápad na tento obraz mal korene v jeho detstve. „Pamätám si na to, ako naša babička, vždy keď pri práci na poli v diaľke počula kostolné zvony pozastavila svoju prácu a modlila sa.“ 

Nikdy nevieme, akú stopu môžu v druhých ľuďoch zanechať drobné zvyky, prejavy lásky alebo rozhovory. Niektoré navždy ostanú v srdciach ľudí, s ktorými sa stretávame. Zanechávaj tak stopy lásky všade kam pôjdeš. Nikdy nepodceňuj moc malých skutkov. „Buď verný v malých veciach, lebo v nich je ukrytá tvoja sila“ hovorievala  Matka Tereza. Jednoduchý zvyk modliť sa počas vyhrávania kostolných zvonov starej ženy, viedol jej vnuka k inšpirovaniu jednej z najvýznamnejšej náboženských malieb 19.storočia (obraz bol vo Francúzku jeden z najviac predávaných).

Tváre oboch ľudí sú v tme. Sú to rodičia, ktorí pracujú, aby zabezpečili svoju rodinu? Alebo je to majordóm so svojou pomocnicou? Alebo súrodenci pomáhajúci svojim rodičom? Nie je to dôležité. V ich tvárach máme vidieť tú svoju. Dôležitý je ich postoj. 

Títo ľudia pracovali celý deň a teraz, pri západe Slnka odovzdávajú dielo svojich rúk do tých Božích. V košíku pred nimi nie je veľa zemiakov. Ďakujú však za to, že majú aspoň niečo. Na obrovskom poli nie je nikto iba oni. Zdá sa, že ostatní sú už doma, pozerajú Netflix alebo komentujú najnovšie politické statusy. Títo dvaja však chceli ostať. Uvedomujú si, že zaneprázdnenosť života nesmie byť zámienkou pre zanedbávanie vzťahu s Bohom. Nie sú to workoholici, ani pasívni modlitebníci. Nepracujú tak, že po skončení šichty utekajú domov. Nie sú ani na gauči s prosbou o zemiaky. Uvedomujú si, že ich úlohou je pracovať a Božou je dávať vzrast. 

Pripomína to prácu v cirkvi, na Božej vinici. Môžeme si chystať kázne, mať krásne chvály, robiť dobré tábory, budovať programy a skupinky, získavať učeníkov a mentorovať slabých, ale všetko je to k ničomu, ak sa Boh nedotkne srdca človeka. My „sadíme,“ my „rozsievame,“ ale Boh dáva vzrast (1Kr 3:6). 

Kostolné zvony v diaľke nám pripomínajú, že hoci sa zdá, že sú na poli sami, Boh je tam pri nich, že im nie je vzdialený a že ich modlitbu počuje bez ohľadu na to, z akého miesta je k nemu vysielaná. Každé miesto sa môže stať stretnutím s Bohom, kostolom, katedrálou. Aj neúrodné pole vzdialené od civilizácie.  

V zaneprázdnenosti života tráviť čas s Bohom nie je samozrejmosť. Možno aj ty si jedným z tých, ktorí Boha nedokážu vpustiť do svojho kalendára. Ráno nádych, večer výdych a všetko medzi tým je naháňačka za pomyselným šťastím. Millet nám pripomína, že duša má rada pomalé tempo. Že zastaviť sa a reflektovať nad svojim životom má zmysel. 

Na obraze vidíme krásu obyčajného života. Žiadne celebrity pre kamerami, žiadne hnanie sa za slávou, žiadne naháňanie sa za pôžitkom, ale uvedomenie si svojho miesta vo svete, prijatie svojej role a túžba vykonať svoju prácu najlepšie, ako je to možné. Dopomôcť snahou svojich rúk k budovaniu spoločného dobra.  Byť verný v malých veciach. Tolkien raz povedal, že zlo je držané na uzde malými skutkami lásky obyčajných ľudí. To, čo robíme v skrytosti, má dopad na naše okolie. Osobné rozhodnutia majú verejné následky. Naša vernosť na skrytých miestach ovplyvňuje životy druhých. 

Z obrazu ide pocit pokory a vďačnosti. Práca na poli nie je ľahká. My, ktorí sme vyrastali na dedine a zbierali sme zemiaky poznáme bolesť mozoľnatých dlaní a ubolených krížov. Napriek tomu sú vďační. V pokore prijať svoje miesto na planéte Zem, uvedomiť si svoju rolu a s vďačnosťou ju prijať, to sú obrovské lekcie sálajúce z tejto maľby. 

Millet nám svojim obrazom  pripomína, že Boh vidí našu vernosť na skrytých miestach,  že o každom z nás vie a že je lepšie hrať malú rolu vo veľkom príbehu, ako byť hrdinom príbehu na ktorom nezáleží.