Tomáš a jeho dvojča

Nedôverčivosť Tomáša od Caravaggia z roku 1602. Ohňostroj kontrastu medzi svetlom a tmou.  Obraz zachytáva dianie z blízka, výhľad na predstavenie máme z prvej lavice. 4 postavy, ktorých tváre vytvárajú podobu kríža, pretože iba v prítomnosti kríža môžeme nájsť odpovede na svoje otázky. Telá troch apoštolov sú ukryté v tieni. Jediné na čom záleží sú ich tváre. 

Chvíľa kvôli ktorej Tomáš navždy dostane prezývku „neveriaci.“ V Biblii (Jn 11:16 a 21:2) sa uvádza aj jeho pogréčtené meno Didymos, čo znamená dvojča. Zdá sa, že to má historický súvis, že zrejme mal súrodenca narodeného spolu s ním. Je však možné, že jeho prezývka má aj symbolický význam a máme sa v nej nájsť všetci my, ktorí sme už zažili krízu viery. 

Tomáš je sympatická osobnosť Evanjelií. Patril medzi najodvážnejších apoštolov (napr. v Jn 11:16 povedal učeníkom, „Poďme aj my a umrieme spolu s ním.“), často sa pýtal  otázky a bol to on, ktorému Ježiš odpovedal významnými slovami: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14:6). 

Príbeh poznáme všetci. Ježiš zomrel a o niekoľko dní na to sa zjavil všetkým učeníkom. Tomáš však nebol prítomný. Keď sa s učeníkmi stretol, oznamujú mu, že Ježiš vstal z mŕtvych. 

Tomáš však nemá záujem o detinskú vieru bez dôkazov. Hoci verí v zázraky, potrebuje dôkaz: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ (Jn 20:25)   O týždeň neskôr sa  Ježiš opäť zjavil učeníkom a Tomáša vyzval, aby vložil prsty do jeho rán: Vlož sem prst a pozri moje ruky. Vystri ruku a vlož ju do môjho boku. (Jn 20:26-27). 

Záznam už ale nehovorí, či to Tomáš naozaj urobil.  

Tomáš padá pred Krista a vyznáva Mu jedno z najjasnejších vierovyznaní o Božstve Krista v Novej Zmluve: Pán môj a Boh môj (Jn 20:28). Pod váhou dôkazu sa rozhoduje nasledovať Krista až do konca života. Zomrel v roku 72 prebodnutím.

Na obraze vidíme, ako sa Tomáš nakláňa ku Kristovým ranám. Jeho obočie je zdvihnuté v úžase. Neverí, že mu sám Ježiš vedie ruku do jeho rany. Dotýka sa jej. Na rozdiel od učeníkov je Kristus na obraze takmer úplne odhalený. 

Ježiš je v pokoji a trpezlivo sa zaoberá pochybnosťami svojho priateľa. Nehnevá sa. Nevyčíta. Nezľahčuje. Rozumie, že k Bohu vedie toľko ciest, koľko je duší, že pochybnosti sú dôležité križovatky ktoré nemôžeme podceňovať. Ježiš tu príkladom ukazuje, čo to znamená „mať súcit s tými, čo pochybujú“ (Jud 1:22). Z Ježiša vychádza svetlo, ktoré Tomášovi čoskoro otvorí oči. 

Caravaggiove sympatie s Tomášom sú evidentné aj vo farbách jeho oblečenia. Zlatá, červenohnedá a teplá oranžová. Jeho oblečenie, podobne ako jeho duša, nie je chladné. Hoci pochybnosti môžu byť aj následkom hriechu, Tomášove pochybnosti, podobne ako pochybnosti  o viere mnohých ľudí v cirkvi aj mimo nej, sú úprimné. Má túžbu nájsť odpoveď. 

Dvaja apoštoli vedľa Tomáša odhaľujú, že Tomáš vo svojich pochybnostiach nebol sám. Bol iba jediný, kto mal odvahu ich vysloviť. Títo ľudia sú pravdepodobne Peter a Ján, najvýznamnejší Ježišovi apoštoli (zhodujú sa na iných obrazoch). Caravaggio nás vyučuje dôležitú lekciu: Aj tí najvýznamnejší kresťania môžu mať krízu viery. Aj naši kazatelia, diakoni, vedúci mládeže. Buďme im oporou, bojujme s nimi a pripomínajme si pri tom slová Garyho Parkera:

„Ak sa viera nikdy nestretne s pochybnosťami, ak pravda nikdy nemusí zápasiť s omylom, ak dobro nikdy nebojuje proti zlu, ako bude môcť viera spoznať svoju vlastnú silu? Keby som si ja na svojej púti životom mal vybrať medzi vierou, ktorá by stále zápasila s pochybnosťami, no nakoniec predsa vybojovala svoje víťazstvo, a naivnou vierou, ktorá by nikdy nepoznala žiadnu neistotu, vždy by som si vybral to prvé.“

Najsilnejšie na obraze je tmavé miesto medzi Tomášom a Kristom. Toto miesto patrí nám. Tomáš, ktorého prezývka je dvojča,  vytvoril miesto pre kohokoľvek, kto sa v tomto momente stotožňuje s jeho pochybnosťou, kto je ako on. Kto má tiež otázky, kto rozumie bremenu nezodpovedaných pochybností. Kto vie, čo znamená kríza viery. Tomáš nás pozýva medzi seba a Krista.

Tomášova tunika je obtiahnutá, kým Kristova je voľná, pretože každý, kto zažil bolesť pochybností a nezodpovedané otázka rozumie pocitu ťažoby otroctva, ktoré so sebou toto obdobie nesie. Táto scéna nám pripomína, že Kristus nás volá opustiť otroctvo úzkostlivej mysle a odovzdať sa Jemu, že v Jeho zajatí, je skutočná sloboda.  

Tomáš nám svojou pravou rukou ukazuje smer, kde hľadať odpovede na naše otázky viery. Ukazuje na Krista.