Oheň v srdci človeka

Katedrála v Chartes je symbolom vrcholu Gotickej architektúry. Chartes je známa svojou okennou rozetou, ale má aj stovky sôch biblických postáv. Pri severnom vchode katedrály stojí aj táto nenápadná socha Jána Krstiteľa, s ktorou máme spoločné viac, ako sa môže zdať.

Ján Krstiteľ je záhadná postava Evanjelií. Svoju službu začal na púšti, nosil oblečenie z ťavej srsti a kožený opasok (Lk 3:4), preto je považovaný za zakladateľa mníšskeho života. Keď sa Anton Veľký, Otec všetkých mníchov v treťom storočí utiahol na pustinu, bral si príklad práve zo života tohto muža. 

Ján Krstiteľ Ježiša pokrstil a bol jeho blízkym priateľom. Na konci jeho života je však zavretý medzi múrmi žalára v pevnosti Herodesa Antipasa. Práve tam zažíva svoje najťažšie chvíle života. Posiela poslov za Ježišom s prosbou dostať odpoveď na otázku: „Ty si ten Mesiáš, alebo máme čakať niekoho iného?“ (Mt 11:3). Muž, ktorý Ježiša pokrstil, ktorý počul z neba Boží hlas, ktorý videl holubicu zostupovať na Krista teraz prežíva existenčné pochybnosti o pravdivosti viery. Ježiš miluje úprimných ľudí. Za jeho pochybnosti ho nekarhá, ale naopak, ponúka mu dôkaz, že Mesiášom je (Mt 11:4-5). 

Ján Krstiteľ  je na tejto soche vychudnutý (jedol kobylky a med). Ukazuje nám to, čo je naozaj dôležité. Nie napumpované svaly, perfektná kozmetika, funkčné tréningy a stereoidy, ale odpútanie sa od fyzickej krásy. To, na čom záleží je krása tvojej duše. To, kým si, keď sa nikto nepozerá. To, čo po tebe ostane, keď tu nebudeš. 

V ruke drží kríž a baránka. O tom bol celý jeho život. Bol prvým poslom aj prvým mučeníkom Kristovho príchodu. Keby vytesali sochu z tvojho života a do rúk by ti dali to, čo bolo jeho centrom, čo by si držal v ruke?  Dom? Kariéru? Peniaze? Zrkadlo? 

Najviac sa mi páči výraz jeho tváre.  Na jeho tvári je bolestivá túžba, skoro až dychtivosť po niečom, čo nemá, ale čo by veľmi chcel. Väčšina postáv v katedrále sú radostné, lebo už získali to, po čom túžili. Ale on nie. On stále túži, žízni a hladuje. 

Niektorí naši predkovia nazvali náš svet „údolím sĺz.“ Svet je plný bolesti. Túžba po niečom, čo nič na tomto svete nedokáže naplniť je prastará túžba, ktorá sprevádza človeka od chvíle, kedy sa prvýkrát nadýchol. „Všetci sme na lodi a všetci máme morskú chorobu“ povedal Chesterton. 

Boh vložil túžbu po Ňom do srdca človeka. Je to kompas, ktorý ukazuje k Nemu. Boh nás stvoril pre seba a naše srdce nebude nikdy uspokojené pokiaľ nenájde pokoj v Ňom. Naše duše túžia po mieste, kde je „plnosť radosti a večná blaženosť“ (Ž 16). Plnosť a večnosť. A existuje iba jedno miesto kde je to možné nájsť: Boh. 

Kalvín to nazval sensus divinitatis, tušenie o Bohu, iní hovorievali o túžbe po domove. Sme ako lode, ktoré sa potrebujú dostať do prístavu. Táto túžba je v každom z nás, ale nie je najhlučnejšia. Žijeme pod diktatúrou hluku. Uvidieť v sebe túžbu po Bohu môžu iba tí, ktorí sú ochotní sa utíšiť. Hlboká túžba neznamená, že je hlučná. Boh hovorí v tichosti našich sŕdc. Nekričí. Je ľahké Ho nepočuť. 

Pozri sa na tvár Jána Krstiteľa a dívaj sa do nej ako do zrkadla. Nech ti ruky tvorcu tejto sochy ukážu na tiché miesto v tvojej vlastnej duši. Prajem ti, aby si vošiel do seba, do komnaty svojej duše, zavrel za sebou dvere a stretol Boha, ktorý ťa tam čaká.