Farizej ktorý zmenil svet. Bol pri kameňovaní prvého mučeníka Štefana, ale potom zažil zmenu, ktorá vyprodukovala najväčšieho misionára všetkých čias. Prežil kameňovanie, palicovanie, 3x stroskotanie lode (!), bol často hladný a bez spánku, mrzol a denne prežíval úzkosti (ďalšie zážitky menuje v 2Kr 11:23-28). Táto radikálna zmena nastala na jeho slávnej ceste do Damasku, kde sa stretol s Kristom a zistil, že pravda nie je „niečo“ ale „Niekto.“ Na jeho ceste ho „obklopilo svetlo z neba“ a počul hlas „Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9:4). Saul prenasledoval cirkev, nie Krista. Ibaže Ježiš sa stotožňuje s Cirkvou ako svojím „telom,“(Ef 1:23) a ísť proti Cirkvi znamená ísť proti Kristovi. „Áno“ Ježišovi preto musí znamenať aj áno Cirkvi.

Scéna tohto obrazu horí silným svetlom, postavy sú však preniknuté neúnosnou temnotou.  Takmer celý obraz zaberá kôň, o ktorom ani nevieme, či tam v skutočnosti bol (biblický záznam ho nespomína). Za koňom stojí jeho plešatý majiteľ, ktorý sa apaticky díva na Saula ako leží na zemi. 

Caravaggio nám však ponúka jedinečnú možnosť nahliadnuť cez kľúčovú dierku. Máme privátny pohľad na moment, ktorý zmenil históriu kresťanstva. Obrátenie Pavla totiž znamenal zvrat v rannej cirkvi. Z veľkého prenasledovateľa sa stáva prenasledovaný. Z mučiteľa mučeník, z nepriateľa apoštol. 

Vidíme svetlo, ktoré si nevšíma ani kôň, ani jeho majiteľ. Oslepuje iba Saula. Koniar sa zdá, že ani nevie, že sa niečo deje. Pripomína to chodenie do kostola. Kázeň, ktorá niekoho neosloví, inému zmení život. Jeden sa nudí a iný vzlyká v pokání. Niekoho srdce sa mení, iný má impregnovanú dušu a nepriestrelný pancier na srdci. 

Saulove prebudenie je osobné. Je mu jedno, čo si myslí koniar. Padá na zem, roztvára svoju náruč a prijíma túto víziu mentálne aj fyzicky. Táto póza pripomína známy citát od Akvinského, ktorý povedal, že ak niekto naozaj miluje pravdu, bude milovať aj nepríjemnú pravdu. Pre Saula zistenie, že Ježiš je pravdivý Boh znamenalo úplný rozpad jeho náboženského systému. Napriek tomu to prijíma, objíma túto nepríjemnosť bez ohľadu na následky. Toto je prvá Pavlova kázeň, ktorú učí príkladom: Buď ochotný nasledovať pravdu bez ohľadu na cenu. Okrem toho kázal ďalšie kázne a písal listy, ktoré o niekoľko rokov prevrátili Európu hore nohami. 

Caravaggio takmer v celom obraze používa tmavohnedú a béžovú farbu až kým nepríde k Saulovi. Tu silné svetlo naráža na Saulov červený plášť a vytvára tak farbu ohňa. Boh, ako spaľujúci oheň, ktorý rozdúchava dušu Saula a tvorí nového človeka. Vášeň Saulovi neberie, iba mení objekt jeho vášne. Oheň bolí, ale aj prečisťuje. Ako továreň na lásku, Boží oheň je nepríjemný lebo prepaľuje, ale zároveň je podmienkou na to, aby sme mohli byť Bohom použití. „Pochybujem, že Boh môže použiť človeka pred tým, ako ho zlomí,“ povedal Tozer. 

Ježiš zmenil každú ľudskú bytosť ktorú stretol.

Zmenil celú históriu, ktorú rozdelil ako kokos a vložil večnosť medzi pred a po našom letopočte. Ak niekto tvrdí, že Ho stretol bez toho aby sa zmenil, nestretol Ho vôbec. Je to ako by Rómeo nestretol Merkúcia ani Júliu, ale Shakespeara, ako by Frodo nestretol Gandalfa alebo Legolasa, ale Tolkiena.

V evanjeliách sú zaznamenané reakcie ľudí, ktorí sa stretli tvárou v tvár s Kristom. Grécke slovo, ktorým evanjelisti opisujú reakciu väčšiny ľudí, ktorí sa stretli s Ježišom, je thauma, „udivenie“ alebo thaumadzein, „diviť sa“.  Toto bola reakcia Jeho nepriateľov, ktorí ho zabili; Jeho učeníkov, ktorí Ho uctievali a všetkých skeptikov, ktorí od neho nechápavo odišli a mrmlali si „nikto nikdy nehovoril takto, ako tento muž.“

Saul pri stretnutí so svojim Stvoriteľom leží na chrbte so zavretými očami, s rozkročenými nohami a rozpaženými rukami. Vzdáva sa, podriaďuje, úplne sa odovzdáva tejto vízii, akoby objímal to, čo vidí. Jeho plášť pripomína renesančnú verziu rímskeho ošatenia: oranžová a zelená tunika a topánky. Jeho prilba mu spadla z hlavy a meč leží vedľa neho. Kôň, ktorého vedie koniar kráča vedľa neho. Koniar už upokojil zviera a teraz svojim prstom ukazuje na zem, dáva pozor aby na neho kôň nestúpil. Rieši praktické veci, kým Saul odovzdáva Kristovi svoju dušu. 

Saul tri dni nevidí a nepočuje. Starozmluvné symboly tu strieľajú ako ohňostroj. Ježiš, ktorý je v hrobe tri dni, Jonáš zase tri dni vo veľrybe. Starozmluvná tradícia, kedy tri dni temnoty striedajú svetlo. 

Saul padá smerom k nám. Je nám blízko. Jeho tvár je jediná osvetlená. Jeho zatvorené oči odhaľujú, že svetlo Božej prítomnosti je pre neho neúnosné (niektorí si myslia, že je to pre to, lebo mu Ježiš práve ukazuje, aké má s ním plány).  

Obrátenie Saula nás učí, že Boh si vyberá nečakane, že občas vstupuje ako nepozvaný hosť.

Boh je vo vyrušeniach života a zriedkavo je v našich plánoch.

Jedna vec je totiž poznať informácie o Bohu. Druhá vec je stretnúť sa s Ním.

Richard Nagypál je evanjelikálny teológ, ktorý v súčasnosti slúži ako misionár v malom meste Revúca, kde sa pred pár mesiacmi presťahoval s rodinou a 16timi priateľmi založiť kostol pre ľudí, čo nechodia do kostola. Venuje sa kresťanskej apologetike, diskusiám ateizmus-teizmus, filozofii, teológii tábora, puritánom a prácam Alvina Plantingu a Williama Lane Craiga. V Banskej Bystrici sa podieľal na diskusiách s ateistami. Má manželku a dve dcérky. Momentálne sa snaží nájsť odpoveď na otázku: Ako zasiahnuť generáciu, ktorá počúva svojimi očami a premýšľa svojimi pocitmi?

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Na našej webovej stránke používame cookies

Potvrďte, že akceptujete naše sledovacie súbory cookie: Google Analytics, Facebook Pixel. Môžete tiež odmietnuť sledovanie, takže môžete naďalej navštevovať našu webovú stránku bez toho, aby sa do služieb tretích strán odosielali údaje.