Urob niečo! #10: Uvoľni potenciál

„Vtedy ustanovil Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi, aby boli s ním a mohol ich posielať kázať.“

Marek 3,14

Prečítajte si, prosím, Marka 3, 13-20, venujte mu chvíľku a robte si poznámky.

„Potom vystúpil na vrch a pozval k sebe tých, ktorých sám chcel. A oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi, aby boli s ním a mohol ich posielať kázať a aby mali moc vyháňať zlých duchov. Toto sú Dvanásti, ktorých ustanovil: Šimon, ktorému dal meno Peter, Jakub Zebedejov a Ján, Jakubov brat – ktorým dal meno Boanérges, čo značí synovia hromu, ďalej Ondrej, Filip, Bartolomej, Matúš, Tomáš, Jakub Alfejov, Tadeáš, Šimon Kanaánsky a Judáš Iškarotský, ktorý ho aj zradil. Potom vošiel do domu…“ 

„Potom vystúpil na vrch.“ Keď Ježiš začal svoju službu, zavolal niektorých, aby išli s ním a sledovali, ako to vyzerá, keď niekto vedie druhých. Podľa čoho poznáme, že niekto niekoho vedie? Čo je tam dôležité, kam vedie tých, ktorí idú s ním? Správny líder vždy povedie ľudí k tomu, aby sa zlepšovali, posúvali vpred, „vystúpili na vrch“. V tomto prípade je vrch fyzickým miestom, ale pre nás je aj symbolom rozvoja, pretože prináša aj zmenu perspektívy. Má viesť apoštolov k prehodnoteniu života na základe zmeny panorámy. 

„Vtedy ustanovil Dvanástich.“ Z tohto sa snažíme pochopiť, že nemôžeme byť blízkymi priateľmi so všetkými (aj keď by sme chceli). Naše prioritné úsilie musíme nasmerovať do malej skupiny ľudí so zámerom, že oni to, čo sa naučili, môžu zdieľať s ďalšími ľuďmi. Nejde o to vytvoriť elitné krúžky alebo krúžky, ktoré spolu pretekajú. To, prosím, nie! Ide skôr o to predpokladať, že nemôžeme osloviť všetkých. Ak by sme sa o to pokúšali, skončíme frustrovaní, pretože takéto očakávania nemôžeme naplniť.

„Aby boli s ním.“ Vážení čitatelia… vzťah je kľúčový. Prioritou sú ľudia: byť s nimi, smiať sa s nimi, jesť s nimi, cestovať s nimi, modliť sa s nimi, snívať s nimi a plánovať s nimi. Spomeňte si na nápis v mojej kancelárii: „Je to o vzťahoch!“ Neexistuje väčšia investícia, ako trávenie kvalitného času so svojím tímom a hoci sa iba spolu smiať, jesť a spievať.  Sú vo vašej blízkosti, kde môžu skutočne vidieť, ako sa máte, ako zmýšľate, či ste konzistentný a to, čo hovoríte, aj žijete. Ako sa správate k svojej rodine, ako reagujete na okolnosti života, ako si užívate život… Blízkosť je najlepšie miesto na inšpiráciu tých, ktorým slúžime a cez ktorých budeme neskôr posúvať službu ďalej. 

„Aby ich mohol posielať kázať.“ Najprv vzťah, potom príde úloha. Keď sú učeníci poverení úlohami bez toho, aby bol vytvorený vzťah, môže to byť veľmi vyčerpávajúca cesta. Ľudia sa môžu cítiť zneužití iba na to, aby naplnili lídrovu víziu. Ako sme už povedali, tak nevyzerá skutočné vedenie. To vyzerá skôr ako tyrania. Diktátor nepotrebuje vzťah so svojím ľudom. Chce ich hlavne prinútiť urobiť to, čo potrebuje. Rozdelí úlohy a požaduje výsledky. Správnemu vedúcemu však záleží na srdciach ľudí. A keď sa všetci s chuťou pustia do práce, výsledky sa dostavia samé. 

„A aby mali moc.“ Ježiš nechcel mať jediný duchovnú autoritu a ani nechcel byť „majiteľom 21 tajomstiev pomazania“.  Bol otvorený tomu, aby aj iní slúžili rovnako ako on. Jeho zdroje boli na dosah, bez tajomstiev a bez záhad. Nebola to nejaká „jeho“ vízia, ktorú chcel uskutočniť, ale vízia Otca, ktorou mali žiť všetci. Vodca, ktorý skutočne koná srdcom, nepotrebuje, aby sa všetko točilo okolo neho. Okolo jeho predstáv. A keď veci fungujú aj keď nie je nablízku, nežiarli, naopak je hrdý na svojich učeníkov. Autoritu musíte delegovať a posúvať. Nie je dobré, ak sa snažíte držať všetko pod kontrolou. Ak sa budete takto správať, vytvoríte nestabilitu skupiny a vaši zverenci budú plní pochybností a váhavých rozhodnutí. Nebojte sa chýb, ktoré by mohli vaši učeníci urobiť, prijmite ich a používajte ako platformu na zlepšenie. Ako najlepšie funguje dynamika delegovania právomocí? Dávnejšie som to počul, už sa nepamätám kde, ale rád sa s vami o to podelím: najprv robte veci vy sám a svojich učeníkov nechajte, aby vás sledovali. Potom ich nechajte robiť veci samých, ale pod dohľadom skúsenejších a na koniec už môžu pracovať úplne samostatne a vy sa môžete sústrediť na iné úlohy (môžete napríklad opakovať podobný proces inde). 

„Moc vyháňať zlých duchov.“ Ako sa naučili učeníci vyháňať démonov? Videli Ježiša, ako to robí. Boli s ním, keď sa modlil, kráčali po jeho boku, keď komunikoval s ľuďmi. Videli ľudí uzdravených a oslobodených. Najlepší príklad, ako učiť druhých, je vlastný príklad. Ježišovým cieľom nebolo, aby jeho konanie bolo považované za nedosiahnuteľné. V jednom okamihu povedal svojim učeníkom: „Ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.“ Pripravil ich tak, aby mohli zažiť ešte väčšie veci, ktoré on zažil! To je pravá autorita: nezávidí, že tí, čo ho nasledujú, sa dostanú ďalej ako on. Neobmedzuje ich potenciál, ale rozvíja ho tak, aby nielen dosiahli na neho, ale aby sa ešte viac rozvinuli. Buďme radi, že naši žiaci vylezú až na naše plecia a uvidia, čo my sme nikdy nevideli, že sa dostanú tam, kam sa my nikdy nedostaneme. Nech dosiahnu to, čo my nedosiahneme, to, čo nemáme. Nech sa dotýkajú životov ľudí, s ktorými sa my nikdy nestretneme.

„Šimon, ktorému dal meno Peter.“ Každý človek je jedinečný, každý má jedinečnú kombináciu darov a schopností. Prvý učeník, ktorý sa tu spomína, mal meno Šimon, ale Ježiš mu dal prezývku Peter. Mňa, ktorý som expert cez prezývky, napadá minimálne šesť dôvodov, prečo sa používajú: 1) Keď nepoznáš ľudí a potrebuješ ich nejak identifikovať. „Ten z pekárne“, „Ten vysoký“, „Kričiaci“, „Pehavý“. Nepamätáš sa presne, ako sa volá, ale snažíš sa nájsť črtu jeho osobnosti, súvislosť s jeho rodinou, prácou alebo vzhľadom, čo by na neho odkazovala. 2) Keď poznáš ľudí, ktorých meno je síce pekné, ale sa zle vyslovuje. Napríklad, poznáte niekoho s menom Godofredo, ale radšej ho voláte „Godi“ alebo „Usmievavý“. 3) Niektoré prezývky odkazujú na ľudské nedostatky ako napr.: „Veľké uši“, „Veľký noc“, „Ten tučný“, „Ten úzkostlivý“… Napadá ma tisíc podobných príkladov, ale tu sa zastavím. 4) Keď je s niekým veľká zábava, s chuťou mu vymyslíte prezývku, ktorá ho charakterizuje. Máme kamaráta, ktorému hovoríme Kura. Je smiešne, že keď sa na neho raz niekto pýtal a použil jeho skutočné meno, nevedeli sme, o koho sa jedná. Pre nás je jednoducho Kura a doteraz sa nám zdá čudné, že sa tak naozaj nevolá. 5) Niekoho voláte tak, aby ste vyjadrili svoje sympatie, ako napr. „Láska“, „Miláčik“, „Bacuľka“ (toto posledné znie u nás v Mexiku naozaj veľmi láskyplne, ale chápem, že inde by to bolo vnímané negatívne). 6) Keď chceš zdôrazniť potenciál niekoho, koho obdivuješ alebo uznávaš, niekoho, kto je talentovaný. Istý čas so mnou hral gitarista, ktorým nás vždy ohromil, keď použil svoj nástroj. Tak sme ho v kapele začali volať „Yoda“. A tento posledný typ prezývok je ten, ktoré dával Ježiš. Videl potenciál vo svojich ľuďoch a tak ich korunoval prezývkou. Nebolo to urážlivé, ale práve naopak. Bolo to priznanie, čím sú alebo čím by sa mohli stať. 

Ďalším príkladom toho je text nižšie: „Jakub, syn Zebedejov, a Ján, Jakubov brat – ktorým dal meno Boanérges.“ Boanerges znamená Synovia hromu. Niektorí hovoria, že ich tak nazval kvôli ich vznetlivému charakteru, zatiaľ, čo iní si myslia, že kvôli ich dynamickému charakteru. Nech to bol akýkoľvek dôvod, niečo v nich videl a prezývkou to chcel podčiarknuť. 

„Ďalej Ondrej, Filip, Bartolomej, Matúš, Tomáš, Jakub Alfejov, Tadeáš, Šimon Kanaánsky.“ Je to zoznam mien, o ktorých by sme sa mohli veľa rozprávať, ale v tomto prípade je najdôležitejšie, že na každom z týchto ľudí Ježišovi záležalo. Vedel, koho sú to deti, poznal ich politické preferencie, vedel o ich minulosti a vážil si ich príbehy. Boli to jeho priatelia a chcel byť s nimi. Objavil v nich potenciál, ktorý nikto iný nemohol vidieť a poveril ich veľkým poslaním. Hovorím to preto lebo niektorí boli iba rybármi. A Ježiš ich pozval, aby boli „rybármi ľudí.“

Mám príjemné spomienky na mnohých pastorov, ale medzi nimi chcem vyzdvihnúť Baltazara Plata. Tento muž mi venoval čas a počúval ma, keď som bol mladý. A veril vo mňa. Bol to on, kto ma povzbudil, aby som založil zbor v Mexiku, keď som mal iba niečo cez dvadsať rokov. Na Vianoce mi dával darčeky rovnako ako svojim štyrom synom. On a Blanquita (jeho manželka) ma prijímali ako svojho a verili mi. Pomohli nám s manželkou mať nezabudnuteľné medové týždne v Los Cabos a pri jednej príležitosti nám Blanquita zaplatila nájom, keď sme bývali v Madride. Viem, že sa za nás modlia spolu s mojou a Karlinou rodinou. Môžeme k nim kedykoľvek prísť. Poznajú mená mojich synov. Pre nich nie sme „nejakí ľudia“, ale Karla, Andreu, Jaume a Edmundo. Aj ich deti poznajú naše mená a volajú nás nejakou láskavou prezývkou. Ubezpečujú nás o svojej bezpodmienečnej podpore. Videli v nás potenciál, ktorý sme sami nevideli. Čo viac povedať? Pre mňa je to základný princíp vodcovstva.

„A Judáš Iškarotský, ktorý ho aj zradil.“  Jednou z nevyhnutných skutočností, ku ktorým nutne musí dôjsť, keď ste v pozícii lídra je, že vám niekto ublíži. Treba akceptovať, že nie všetci ľudia, do ktorých budeme investovať, budú vďační. Sú ľudia, ktorí veľmi ľahko zabudnú na tých, ktorí im pomohli, ktorí k nim v určitom momente vystreli ruku alebo tých, ktorí ich dlhú dobu posúvali dopredu. Keď sa objavia búrky, krízy, nedorozumenia a strety charakterov, človek zabudne na všetko, na tých, ktorí nám pomáhali, milovali a otočia sa chrbtom k ľuďom, ktorí slúžili vo vedení. Prijatie tejto reality je cena, ktorú treba zaplatiť. Nie je ľahké to prekonať a je ťažké znovu začať dôverovať. Jedna aj druhá strana zostanú zranení a proces obnovy (ak je možný) je dlhý a bolestivý. Aj Peter trikrát zaprel Ježiša. Tomáš pochyboval, že vzkriesenie sa skutočne stalo a Judáš…. Judáš zradil Ježiša bozkom na líce. Ak Ježiš, ktorý bol bez hriechu, sa dostal do takejto kolízie so svojimi učeníkmi, čo môžeme očakávať my, ktorí sme plní charakterových nedostatkov a hriechov?

„Potom vošiel do domu.“ Najlepší spôsob ako ukončiť túto pasáž. Keď si Ježiš vybral svojich učeníkov, následne vošli všetci do domu. Tam sa deje revolúcia ducha: v teple domova, okolo stola, okolo dobrej konverzácie, keď sa vstáva a pripravujú sa raňajky, spolu si dávame kávu, rozprávame sa o starostiach, smejeme sa na všeličom a čakáme rad na kúpeľňu. Viem si predstaviť život v dome s trinástimi mladými mužmi. Pred štrnástimi rokmi sme prišli žiť do Španielska. Polovicu toho času sme boli na Malorke a druhú polovicu sme boli v Barcelone. Na obidvoch miestach sa hovorí katalánsky (dobre, na Malorke sa používa malorský dialekt) a existuje katalánsky výraz, ktorý milujem: caliú. V preklade sú to žeravé uhlíky, ktoré zostanú horieť potom, ako sme uhasili plamene (po slovensky „pahreba“) a tiež to znamená príjemný pocit tepla (zvyčajne sa hovorí caliú de la llar – teplo domova). A je to tak, milí priatelia, odtiaľ to všetko pochádza: z tepla domova. 

* Inšpirované knihou LIDERhAZalGO od autora Edmundo Hernández, 2020.
Autor fotky: Min An: https://www.pexels.com/sk-sk/photo/vrch-hora-turistika-volnost-1134188/