Michal Šubert: „Ukrajinci sú nám oveľa bližší než by sme si predstavovali.“

S Michalom Šubertom ste sa na našich stránkach už stretli. Je zo zboru Cirkvi bratskej v Žiline a pracuje s mladými. Pred časom sme sa rozprávali o jeho účasti na športovom tábore pri Aténach. Toho roku v lete sa zasa vybral spolu s ďalšími Slovákmi pomáhať na Ukrajinu.

Michal, nemal si strach ísť na Ukrajinu? Do krajiny, kde práve prebieha vojna?

Myslel som si, že budem mať strach, ale prekvapivo som v sebe celý čas cítil nadprirodzený Boží pokoj. Bolo určite skvelé, že s nami išli tri dievčatá Ukrajinky, ktoré poznali prostredie, vedeli nám preložiť, čo bolo potrebné. Takže sme neboli stratení.  

Jednalo sa teda o mládežnícky tábor v oblasti Cherkasy. Povedz nám o tom trochu viac.

Konalo sa to kúsok od Cherkasy, v mestečku Zolotonoša. Organizoval to jeden veľký evanjelikálny zbor z Irpine  (Irpin Bible Church) spolu s ďalšími menšími komunitami v okolí. Boli tam teda aj vedúci, aj mládežníci z rôznych miest a zborov a tiež my.

Kto všetko sa zúčastnil zo Slovenska?

Z nášho zboru som cestoval ja, plus ďalší dvaja chalani a jedno dievča, ktorí všetci pracujeme s mládežou. Ďalej tri Ukrajinky žijúce v našom zbore. Jedna pochádza priamo z Cherkasy. Dievčatá išli s nami ako také tlmočníčky a znalkyne miestneho prostredia. A potom ešte Zac Shepperson a Marek Linkesch z TC Kompas. Spolu deväť ľudí.

Tábor bol vedený v štýle tzv. Edge campov, teda táborov, ktoré poriada organizácia Josiah Venture. Je to tak?

V niečom sme sa inšpirovali, v niečom sme zvolili iné formy. Hlavná téma bola rovnaká ako na našom tohoročnom Edge campe: Part of the Plan. O tom, že každý z nás je súčasťou Božieho plánu. Ale každodenné aktivity sme zvolili rôzne. Napr. doobedie bolo trochu inak organizované. Vždy sa konali dva bloky rôznych worshopov a to športových (volejbal, frisbee, basketbal), ako aj umeleckých (fotografovanie) či vyučujúcich. 

Poobedia boli podobné našim táborom, rôzne športové aktivity a čas na oddych. Príjemné prekvapenie bola horolezecká stena alebo lanová dráha okolo korún stromov, pričom obe tieto atrakcie boli v rámci táborového areálu. Večery mali taktiež svoje hlbšie čaro tak ako u nás – večerné aj ranné táborové témy sme mali aj na Slovensku aj na Ukrajine rovnaké. Obsahovali rôzne duchovné zamyslenia a svedectvá. 

Edge campy sú tiež zamerané na angličtinu, ale tam je vždy aj prítomný americký tím. Ako to bolo tu?

Angličtina sa používala skôr ako dorozumievací jazyk medzi nami a Ukrajincami. Nebola takým podstatným prvkom ako na našich táboroch.

Robia Ukrajinci takéto tábory pravidelne?

V takejto podobe a v tomto zložení to bolo prvý raz. 

Ako ste vnímali prítomnosť vojny? Bolo miesto tábora bezpečné?

Mali sme príležitosť si pred začatím tábora pozrieť niektoré miesta, ktoré boli zasiahnuté vojnou. Mnohí z našich táborových vedúcich mali svoje príbehy a pochádzali práve z týchto oblastí, z rozbitých domov. Ale priamo miesto, kde sa konal tábor, bolo dosť bezpečné. Za celý čas vojny tu spadla raketa iba raz. 

Ako vznikla myšlienka zúčastniť sa na ukrajinskom tábore??

Už dávnejšie sme mysleli na to, že by sme radi išli na Ukrajinu pomáhat, ale tým to skončilo. Potom sa Zac Shepperson, ktorý je misionárom pre organizáciu Josiah Venture, ktorá má svoje tímy po celej Európe, spojil so svojim kolegom priamo na Ukrajine. Tam sa organizácia volá Epocha. Už dávnejšie spolu spolupracovali. A vtedy vznikla myšlienka, že na Ukrajine organizujú tábor pre mládež a potrebujú nejaký európsky tím, ktorý by prišiel pomôcť. A potom sa už riešili konkrétne praktické veci. 

Ako ste cestovali?

Cestovali sme vlakom zo Žiliny do poľského mesta Przemyśl, tam sme prestúpili a išli ďalej do Lvova a vo Lvove sme prestúpili na vlak do Kyjeva. Nazad sme išli z Kyjeva rovno do Przemyślu a potom do Žiliny. 

Ako dlho ste cestovali?

Celá cesta aj s čakaním trvala možno aj dva dni.

Ako dlho trval tábor?

Asi týždeň, podobne ako naše tábory. Pred začiatkom tábora sme mali pár dní čas, tak sme si boli pozrieť Kyjev aj niektoré miesta v okolí. Chceli sme trocha nasať tu atmosféru a zoznámiť sa s prostredím, s celkovou situáciou, s kultúrou.

Boli ste aj v Buči? Ako si to vnímal?

Boli to silné okamihy. Naši sprievodcovia nám na jednom mieste v Buči ukázali fotku toho miesta, ako vyzeralo hneď po oslobodení. Rozprávali nám o tom, čo sa tam dialo. Boli sme tiež v Hostomele, Boroďanke a inde. 

Na fotkách vyzerá Kyjev ako také pekné moderné mesto. Na prvý pohľad nevidno dôsledky vojny.

Kyjev je v podstate plne funkčný, ľudia žijú pomerne normálne, vojnou sú zasiahnuté hlavne niektoré jeho časti. 

Zažili ste počas tábora nejaký útok?

Trikrát v jeden deň sme museli bežať do úkrytu. Začala húkať siréna, čo je pokyn, že sa blíži nejaké nebezpečenstvo. To znamená drony alebo rakety. Schovávali sme sa v takej bežnej pivnici, ale pokračovali sme v programe. Hrali sme chvály. Pre mňa to bol asi najsilnejší okamih. Jednak bolo na Ukrajincoch vidno, že už sú na to zvyknutí, ale zároveň, že aj napriek tomu nestrácajú radosť z obyčajných vecí. Z toho, že žijú, že môžu byť na tábore, chváliť Pána. Hoci v krytu, mali sme pokoj, že napriek okolnostiam nás Pán Boh chráni.

V akom veku boli účastníci?

Asi podobne ako na našich táboroch. Zhruba od 13 po 18 rokov.

Akí sa ti zdali? Sú takí istí ako naša mládež?

Ťažko povedať. V niečom trochu iní, v niečom rovnakí. My sme pre nich boli taká atrakcia. Podobne, ako keď ku nám prídu Američania. Veľa chlapcov sa točilo okolo nás, radi s nami trávili čas. Boli veľmi srdeční, neváhali nás zaplaviť celou svojou radosťou a priateľskou atmosférou.“

Ako si povedal, mali ste aj duchovný program.

Áno, ráno sme počúvali svedectvá, niektorých z nás alebo z ukrajinského tímu. Ďalší duchovný program bol večer, podobne ako u nás. Bolo zaujímavé vidieť to zasa v inom podaní ako doma. Ukrajinci mali napríklad takú kartónovú skladačku, kam každý večer pridali kúsok, ako postupne preberali témy. Až kým nebola skladačka kompletná.

Účastníci boli ľudia zo zborov alebo mimo cirkvi?

Väčšina z nich, takmer všetci, boli mimo cirkvi. Bolo skvelé to zažiť. Niektorí chodia na mládeže, ale nie sú z cirkvi a niektorí boli úplne z ulice. 

Máš pocit, že ich vnímanie evanjelia je zmenené v kontexte vojny?

Tieto okolnosti určite nútia človeka viacej rozmýšľať nad vážnymi témami. Boli otvorenejší sa o tom rozprávať. Ale mladí ľudia sú po evanjeliu hladní všade rovnako. 

Niečo ťa prekvapilo? 

Naša predstava je, že na Ukrajine je nižšia životná úroveň ako u nás, čo sa vojnou ešte prehĺbilo. Je o niečo nižšia, aj keď nie tak priepastne, ako by sme si mysleli. V mnohom sme cítili veľkú podobnosť a trochu aj náskok z ukrajinskej strany. Napríklad infraštruktúra, cesty, výstavba miest. Samozrejme, pohybovali sme sa iba v okolí Kyjeva, hlavného mesta a región od regiónu sa to môže líšiť. Bez ohľadu na to sme zistili, že sú nám Ukrajinci celkovo oveľa podobnejší. A vedúci, ktorí pracujú s mladými, musia riešiť veľmi podobné problémy ako my doma.

Čo si si z toho zobral pre svoju službu s mládežou?

Pre mňa bolo veľkým povzbudením, ako sa ukrajinskí vedúci dávali svojim mládežníkom. Boli ako ich starší súrodenci. Boli to ľudia rôzneho veku. Od vysokoškolákov po dospelých. Ľudia z rôznych zborov, sami sa na začiatku ani vzájomne nepoznali. Ale vedeli výborne všetkých prepojiť a zoznámiť. 

A tiež, človek si niekedy so sebou nesie určité predsudky. Tak trochu sme tam išli ako veľkí „Západniari“, ľudia z Európskej únie a zistili sme, že oni sú takí ako my, veľmi nezaostávajú. Poučil som sa, že treba ísť vždy s otvorenou hlavou, zaujímať sa, vnímať čím žijú. A pripustiť, že sa aj my od nich môžeme veľa učiť. A v tomto prípade sme sa skutočne veľa naučili. To bolo pre mňa v dobrom pokorujúce. Že nie sme nejakí spasitelia, ktorí prišli vynaliezť koleso. Miestami som mal pocit, či nás vôbec potrebujú. Určite by to zvládli aj bez nás. 

Technicky by to určite zvládli, ale verím, že ste priniesli ten ľudský rozmer. A ten je rovnako dôležitý ako ten materiálny či organizačný.

Áno, čo sa týka Ukrajiny, často vnímame hlavne tú materiálnu pomoc. A tá je určite potrebná. Stále sa to mení, ako pokračuje vojna, vždy potrebujú niečo iné. Ale oni potrebujú aj také tie obyčajné medziľudské kontakty. My sme im priniesli nádej, pretože my žijeme v realite, kde nie je vojna. Aj u nich sa to raz skončí. 

Boli ste ochotní cestovať ďaleko a hoci ste nemuseli, zdieľali ste s nimi spoločný čas, ušli s nimi kus cesty aj za týchto problematických okolností. A to nie je málo. 

Spomínaš si na nejaké konkrétne príbehy mladých, ktoré sa tam udiali a ktoré ťa zasiahli?

Bol som súčasťou diskusnej skupinky, kde sme hovorili aj o vážnych duchovných témach. Boli tam chalani, ktorí sa radi zabávali, smiali a odvádzali reč od týchto tém. Obdivoval som nášho lídra, ako pekne ich dokázal usmerniť a vrátiť späť k podstatnému. Na záver tábora sa konal tzv. labyrint, vážny večer, ktorý vyvrcholil výzvou nasledovať Ježiša. A tam sa traja z tejto skupinky modlili. Vyznávali hriechy a chceli nasledovať Ježiša. Báli sa toho, ale keď jeden začal, pridali sa aj ďalší dvaja. A to bolo pre mňa nečakané, ale povzbudivé. 

Sme veľmi vďační, že ste sa takto rozhodli a vybrali sa na Ukrajinu. A ďakujeme Pánu Bohu, že tam menil ľudské životy a že Vás ochraňoval. Modlíme sa za našich bratov a sestry tam, aby im Boh žehnal v ich službe a aby vojna už čím skôr skončila.

Víc si můžete vyslechnout z epizody Zabudnutých cest s hostem Michalem Šubertem: