Gabriel Hakulin: „Peniaze bývajú tabu aj medzi najbližšími“

Gabriel Hakulin vyštudoval ekonomickú vysokú školu v Mladej Boleslavi so zameraním na globálne podnikanie a marketing. Štyri roky slúžil ako marketingový dobrovoľník v projekte HledámBoha.cz a od 2020 slúži v americkej neziskovej organizácii 4D Ministries so sídlom v Čechách. Spolu s manželkou a dcérkou bývajú v moravskom Mikulove, sú členmi brnianskej cirkvi, City House. Spoločne sme sa zamýšľali nad otázkou správy peňazí v cirkvi.

Ako si sa dostal k práci pre 4D Ministries?

Pred siedmymi rokmi som sa zoznámil s riaditeľom projektu HledámBoha.cz a pretože som študoval ekonómiu a marketing, ponúkol som sa mu, že by som mu mohol dobrovoľnícky pomáhať s marketingom na sociálnych sieťach. V správnej rade projektu som zasa stretol Hanka Paulsona, zakladateľa organizácie 4D Ministries. Keď som vo februári 2020 dokončil vysokú, tak mi Hank ponúkol, aby som sa stal súčasťou 4D v Českej republike. 

Aké je poslanie 4D Ministries v Českej republike?

Začnem „zoširoka“ a vrátime sa do histórie, asi tak päťdesiat rokov späť. Hank Paulson, zakladateľ 4D Ministries je Holanďan a vtedy videl svoje poslanie v tom, že pašoval kresťanskú literatúru za Železnú oponu. Vozil Biblie a materiály pre vedúcich do východného Nemecka, do Československa a hlbšie do Sovietskeho zväzu. Spolupracoval s Američanmi, ktorí dostali vízum a mohli navštíviť náš komunistický režim. Američania cestovali v špeciálne upravených autách, kde boli skryté schránky, falošné podlahy, kapsy vo dverách alebo schránky v palivovej nádrži na Biblie a ďalšiu literatúru. Tiež jazdili do Rumunska, do Ruska, na Ukrajinu a za päťdesiat rokov sa vytvorili vzťahy s rôznymi miestnymi lídrami, takže po pádu Železnej opony sa pomoc presunula iným relevantným smerom. 

Dnes sa snažíme pomáhať miestnym zborom, cirkvám a kresťanským organizáciám tak, aby mohli čo najlepšie fungovať. Pokiaľ majú nejaké povolanie, tak ich v tom chceme podporiť. A to cez granty, koučing, marketingové a komunikačné rady alebo ukazujeme, ako sa postaviť k miestnemu fundraisingu. Ďalej prekladáme a vydávame knihy a snažíme sa priniesť zo zahraničia kvalitné materiály. Ty sa snažíme upraviť na naše domáce prostredie, aby to bolo u nás použiteľné. 

Takže pracuješ veľa s peniazmi, grantami, dotáciami, venuješ sa fundraisingu. Povedz, Gabriel, hovorí sa v našich cirkvách, zboroch, dostatočne o peniazoch? Myslím tým, o dávaní, štedrosti, o tej technickej stránke života zboru. Alebo je to skôr chúlostivá téma, ktorá je tabu? Ako to vnímaš vo svojom okolí?

Osobne si myslím, že téma peňazí nie je v zboroch tabu. Hovorí sa o nich minimálne každú nedeľu. Prebieha zbierka, posiela sa košíček a kazatelia k tomu obvykle povedia niečo ako: „Radostného darcu miluje Boh.“, alebo spomenú pár veršov ohľadom desiatkov. Ale neviem, či sa v zboroch hovorí o správe peňazí a či sa to vyučuje správnym spôsobom a dostatočne. Osobne som trochu v bubline, môj zbor City House, veľmi dobre vyučuje o peniazoch, o správe a o dávaní. Máme k tomu výborné materiály a dobre a otvorene sa táto téma podáva.

Pokiaľ je téma peňazí niekde tabu, tak to je medzi ľuďmi. Peniaze bývajú tabu v rodine, v cirkvi medzi ľuďmi, medzi priateľmi, medzi kolegami v práci a niekedy aj medzi manželmi. Tam sa bohužiaľ táto téma alebo správa peňazí a aký k nej máme vzťah, otvára menej alebo vôbec. Zrazu to je to najhlbšie tajomstvo a „čo sa vlastne pcháš do môjho súkromia?“

Nakladanie s peniazmi v rokoch minulých, napr. v období socializmu, bolo dané tým, že práca cirkvi mala obmedzené hranice a jednak, že bola financovaná štátom. Teraz máme slobodu, veľa možností, ako slúžiť a šíriť Božie slovo a evanjelizovať. Ale nikto nám už nedá nič zadarmo. Má byť teda zbor chudobný, plne závislý na Bohu? Má sa iba modliť a trpezlivo čakať, či ho Pán Boh finančne zabezpečí?

Ja si myslím, že by cirkvi a zbory nemuseli byť chudobné. V Malachiášovi 3, 10 máme učenie o desiatkoch. Pokiaľ prijmeme tento teologický princíp a budeme chcieť týmto spôsobom Pána uctievať, vracať mu späť desať percent z toho, čo nám dal, tak cirkev nemôže byť chudobná. A tým pádom môže tieto peniaze vložiť do ďalšej služby, získavať učeníkov a šíriť Jeho kráľovstvo.

Nakoniec v Biblii je veľa iných veršov, ktoré hovoria o štedrosti. Aj keby sme nehovorili o desiatkoch, Božie slovo nás vedie jednoznačne k tomu, aby sme dávali. A aby sme dávali a nebáli sa, že nám bude niečo chýbať. Práve v Novom zákone je príklad vdovy, ktorá dala zo svojho nedostatku a Pán Ježíš nám ju dáva za príklad.

Čo som si všimol, že i v našom zbore veľmi dobre fungovalo a pomáhalo, pokiaľ prišiel pozitívny príklad z radov bežných ľudí, nie priamo od pastora alebo vedení zboru. Keď napríklad na skupinke bol niekto ochotný sa zdieľať s tým, ako to má nastavené s peniazmi a koľko dáva do zboru. V takýchto bežných vzťahoch sú peniaze určite tabu, často sa o tieto informácie nezdieľame ani v rodine. Ale pokiaľ k tomu niekto našiel odvahu, malo to odozvu a inšpirovalo to druhých. Od kazateľa alebo vedenia zboru to počuli veľakrát, ale osobné svedectvo má väčšiu váhu.

Ale povezme si otvorene, že peniaze sú problematické, môžu sa stať pokušením a kameňom úrazu. Je to skôr hypotetická otázka, ale čo keby tých peňazí v zbore bolo naozaj veľa? Ako ich biblicky spravovať? 

Keď má zbor nejaké peniaze navyše, môže ich použiť len pre seba, na nejaké nadštandardné potreby, kúpiť novú kameru, nové zariadenie, ale môže tiež dávať ďalej na Božie kráľovstvo. A páči sa mi, keď zbory práve takto vyučujú. Pán Boh nám doprial, tak ich zasa pošleme ďalej. Napr. ich použijeme na ďalšie misijné aktivity alebo založíme nový zbor. Nemusí to byť priehrada čo sa len plní, ale rieka.

A myslím si, že je dobré, keď je do správy a otázok financií zapojený celý zbor. Keď sa veci robia spoločne. Ľudia sú informovaní, môžu sa modliť, zapojiť a vedia presne, čo sa deje. Cíti spoluúčasť a spoluzodpovednosť. Keď sú potom potrebné nejaké peniaze navyše, nemajú problém pomôcť, pretože je to ich spoločný projekt.

Ale ako to urobiť? Ako správne ľudí viesť a učiť, aby to dobre fungovalo?

Samozrejme sa to dá aj tak, že nám vlastne na ľuďoch v zbore (na darcoch) nezáleží, ide nám iba o ich peniaze. Potrebujeme ich patrične spracovať, aby nám ich dali a dali ich dosť. To je ten špatný príklad, ale hranica, čiara medzi tým správnym a dobrým príkladom je tenká. V skutočnosti vlastne ani o ty peniaze nejde. Ide o nastavenie srdce. Pokiaľ sú  ľudia v zbore duchovne správne vedení, vyučovaní a povzbudzovaní a majú dostatok pozitívnych vzorov, tak súčasťou toho je aj dávanie. Štedrosť je skôr dôsledok, nie ciel. V tomto ohľade môžu byť naopak zbory, kde sa o peniazoch hovorí až príliš a ten, ktorý nedáva, ako by k nám ani nepatril. To určite nie je zdravé. 

Pritom dávanie môže mať rôznu mieru a úroveň. Niekto dáva desiatky, niekto dáva ešte niečo naviac a niekto dáva obetavo zo svojho nedostatku. Ale do toho musí človeka viesť Boh. Zároveň nemusíme dávať len peniaze, pretože koľko zborov má desiatky dobrovoľníkov, ktorí dávajú množstvo času.

V Biblii máme rôzne príbehy na tému dávania. Napr. v evanjeliu podľa Jána v 11. kapitole vyliala Mária Ježišovi k nohám nardovú masť, ktorá bola veľmi drahá – jeden ročný plat! A zasa Samaritán v Lukášovi 10 zaplatil zranenému asi dve noci v hostinci. Nekúpil mu dom. Dávanie a miera dávania nie je niečo, čo si môžeme vynucovať, ale pokiaľ budujeme svoj vzťah s Bohom, On sám už nás v bežnom živote nasmeruje k tomu, čo je správne, a ako si nás chce použiť.

Špecifickou oblasťou financií v cirkvi sú platy cirkevných pracovníkov. 

Bohužiaľ je častou praxou platiť týchto ľudí minimálnou mzdou, alebo trocha viac ako minimálnou mzdou. A dá sa mu polovičný úväzok, aby sa to zmestilo do rozpočtu. Lenže reálne ten človek tak či tak pracuje oveľa viac, často ako na plný úväzok za polku peňazí. Nemôžeme uvažovať tak, že títo ľudia majú byť radi, že slúžia Bohu a to im stačí. Musia sa tiež postarať o rodinu. V nedeľu hovoríme o štedrosti, ako je Boh štedrý, ako máme my byť štedrí, ale na vlastných zamestnancov sa to zrazu nevzťahuje. Viem, že to je ťažké a ty peniaze naozaj nie sú. Zároveň toto tiež nie je úplne v poriadku.

Potom je tu ešte ďalší chúlostivý okruh. Koľko toho môžu títo pracovníci vlastniť, čo si môžu dovoliť, aby to niekoho v cirkvi nedráždilo. Musí pastor vlastniť iba staré zhrdzavené auto alebo si môže dovoliť kvalitný nový model?

Myslím, že pokiaľ si ja ako kresťan kladiem takéto otázky, tak niečo nie je v poriadku s mojim srdcom. Kazateľ určite potrebuje dobré auto, zvlášť ak veľa cestuje. Ale aké je to dobré auto? Koľko by zaň mohol dať a koľko už nemohol? Octavia v pohode, ale Superb je akurát pre prezidenta, nie? Podobné otázky si v časoch Pána Ježiša kládli farizeji. Boh ustanovil šabat ako deň odpočinku. A oni rozmýšľali: tak to môžem prejsť iba 150 m od domu, toto nezdvihnem, toto už môžem zdvihnúť, môžem zachrániť túto ovcu, ale tomuto už nemôžem pomôcť. Pritom mali jednoduché slovo od Boha. Čítal som o nejakej cirkvi, kde bolo stanovené, že členovia zboru môžu mať auto maximálne za 30 tisíc dolárov. K tejto téme je pekná kniha Kde udělali farizejove chybu.

Ty pracuješ v oblasti tzv. fundraisingu. Prepájaš darcov s tými potrebnými. A vaša neziskovka je americká (Hank Paulson sa oženil s Američankou a presunul sa do USA). Niekedy máme tendencie si v zboroch myslieť, že všetci Američania sú bohatí a určite pomôžu a pošlú peniaze. Je to tak?

Keď som nastúpil do 4D Ministries a videl, koľko peňazí darcovia z USA posielajú, tak som si tiež myslel, že musia byť určite hodne bohatí. Keď som mal možnosť ich poznať, zistil som, že sú to úplne bežní ľudia. Nemajú krásne vily ani luxusné autá. Je to hlavne kultúra dávania a pomoci, ktorá je u nich hlboko zakorenená.

Na druhú stranu existuje v Amerike oveľa viac daňových úľav a nástrojov pre dávanie. Napríklad si musia na dôchodku každý rok vybrať určitú čiastku dôchodku za rok, ale musia to zdaniť. Takže to môžu celé darovať, nezdaniť a ešte si to odpísať z daní.

Žiadať peniaze, aj keď na dobrú vec, je určite chúlostivé. Ako to u vás funguje?

Pracujem vo 4D Ministries iba tri roky, ale za tú dobu som sa naučil, že pri fundraisingu nejde iba o peniaze. Ja som kresťan a aj v úlohe fundraisera mám odrážať Boží charakter. Tak ako sme už o tom hovorili, v darcoch nevidím len tých, ktorých peniaze potrebujem. Ja sa o nich zaujímam, budujem s nimi priateľstvo, sú pre mňa partneri, s ktorými spoločne budujeme službu, na ktorú oni dávajú peniaze. Nie je to jednostranný proces. Dajte a potom zbohom. On dáva a ja sa zasa môžem za neho modliť, zdieľam príbehy a svedectvá zo služby. Je to človek, ktorý má svoj príbeh a má svoje záujmy. Pokiaľ sa jeho záujmy neprepoja s tými našimi, nebudem ho tlačiť, aby sa zapojil. 

Moje skúsenosti s niektorými kresťanskými neziskovkami sú, že majú darcov, s ktorými buď veľmi málo, alebo dokonca vôbec nekomunikujú. Niekto pošle peniaze a my mu odpíšeme nejakým automatickým mailom, že ďakujeme, pošleme potvrdení a to je všetko. Však majú odmenu v nebi. A dávať sa má v skrytosti. Ale nemyslím si, že je to dobrá správa darcov, ktorých nám Boh dal.

Ako je pri získavaní finančných darov vyriešená kontrola? Sme síce kresťania, ale tiež hriešnici. Ako funguje spätná väzba, aby darca videl, že jeho peniaze boli skutočne použité na to, na čo mali?

V praxi u veľkých organizácií je to do určitej miery stále založené na dôvere. Keď organizácia alebo cirkev žiada o grant, musí to patrične zdôvodniť, predložiť rozpočet, vysvetliť víziu, o čo im ide, popísať staršovstvo alebo správnu radu. Potom býva zvykom, že sa im nedá sto percent peňazí, ktoré potrebujú. Napríklad my chceme, aby si našli polovičku toho, čo potrebujú a k tomu im pridáme ďalšiu polovičku. Aby boli sami do celej veci zainteresovaní. 

Roky takto spolupracujeme s cirkvami v Moldávii, kde je peňazí naozaj málo. Pomôžeme im usporiadať detský tábor a oni nám potom pošlú svedectvo, videa a fotky z tohto tábora. Zaujíma nás aspoň približne, koľko tam bolo detí, koľko čo stálo. V Moldávii je to tak, že im niekto priamo na mieste daruje napríklad zemiaky. Išlo by to účtovať a evidovať cez aktuálnu tržnú hodnotu, ale takou administráciou by sme akurát hádzali vedúcim polená pod nohy. Takže väčšinou nechceme presne všetky účtenky, ktoré sa ani nedajú vždycky zohnať, ale aspoň približný reálny rozpočet, koľko tábor skutočne stál. Vzťahy sa budujú desiatky rokov a tak sú už za tú dobu preverené.

Na začiatku som povedal, že ide o dôveru, falšovať toho ide veľa, robíme reporty a kontrolu, ale vo finále to je tak či tak medzi nimi a Bohom. My sa snažíme byť dobrými správcami toho, čo máme od Boha a darovať to v zdravej miere na správne miesta.

Okrem Česka, Slovenska a zmienenej Moldávie pomáhate i v ďalších štátoch Strednej a Východnej Európy?

Áno, tiež v Poľsku, trocha v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Bosne a po novom v Turecku. Tretinu nášho budgetu tvoria detské tábory. Ide nám o to, aby cirkev rástla, aby nerobila veci iba pre seba, ale pre ostatných. Preto tiež chceme, aby si zbory nerobili tábory len pre seba, pre svoje deti, ale aby si deti pozvali kamarátov mimo cirkev. Požadujeme na táboroch aspoň 30 % detí z neveriaceho prostredia a aby minimálne 50 % bolo hradené z miestnych zdrojov.

Máme krásne príbehy detí, ktoré sa z tábora vrátili zmenené. To následne viedlo rodičov k tomu, aby sa do zboru prišli pozrieť a už tam zostali. V tomto ohľadu sme radi a povzbudzujeme zbory, ktoré podporujeme, aby mali i následnú starostlivosť, napríklad detské kluby. Miesto, kde môžu deti rozvíjať priateľstvo, ktoré si vytvoria počas leta.

Pritom sa nesnažíme vnucovať miestnym zborom a cirkvám nejaké americké modely, ale necháme im slobodu, aby podľa lokálnej praxe zorganizovali také aktivity, ktoré u nich fungujú. To znamená, že my vôbec neriešime, či si urobia tábor športový, skautský, jazykový, survival alebo pečenie. To záleží na miestnom zbore. 

Takže zasa sa snažíte byť pre zbor, ktorý podporíte skôr partnermi a pomôcť mu i radou a vedením. Je v poriadku, pokiaľ chce darca vedieť, ako prebehla aktivita, ktorú podporil, koľko bolo na tábore detí a či cirkev pokračuje s nejakou nadväzujúcou aktivitou. Niekedy som sa však stretla s tím, že darcov zaujímalo i to, koľko detí uverilo a ako sa zbor pomocou tábora rozrástol. Ale to nie je tak jednoduché a zbory sa cítili pod tlakom vykazovať pozitívne výsledky. 

Určite na zbory v tomto smere netlačíme. Každý líder v zbore, ktorý organizuje nejaké aktivity chce, aby to k niečomu bolo, aby to poslúžilo, aby to prinieslo nejaké ovocie. Pokiaľ to tak nie je, sám hľadá, čo by mohol nabudúce urobiť inak. Za minulý rok sme podporili 14 tisíc detí. Tých príbehov máme ročne okolo 100. To skutočné ovocie uvidíme až v nebi alebo za 10-20 rokov.

Mne samému trvalo navštíviť tábor tak osemkrát, kým som reálne dal život Bohu a zmenil sa.

Zmienil si jeden zaujímavý program ohľadne financií, ktoré pripravuje HledámBoha.cz – Môžeš k tomu povedať niečo bližšie?

V spolupráci s HledámBoha (HB) v Čechách pripravujeme online kurz o tom, ako sa zbaviť dlžôb. Množstvo ľudí má naozaj s peniazmi problém, mnohí sú extrémne zadlžení. Tím HledámBoha dostal mnohé podnety, aby sa tejto téme venovali. Pripravujeme to spolu s jedným kresťanským exekútorom, ktorý to zná z profesionálneho hľadiska. Dáva rady, ako si poradiť s ťažkými dlžobami a ako zmeniť svoje myslenie ohľadom peňazí, aby sa ľudia v budúcnosti znova nezadlžili. Zaškoľujeme k tomuto kurzu e-koučov, ktorí budú ľudí online kurzom sprevádzať, pomáhať im a radiť. Je to hodne chúlostivá téma, o ktorom sa ľudia nechcú baviť ani s rodinou a prechádzajú si tým sami. Internet a HledámBoha má výhodu anonymity. A podstatné je nielen sa dlžôb zbaviť, ale zmeniť celé uvažovanie o peniazoch, zmeniť nastavenie srdca, aby sa tieto problémy znovu neopakovali. Ako plus je, že cez kurz povedieme hľadajúcich blíž k Bohu.

A posledná otázka, Gabriel, ty si bohatý?

Som. Mám Boha, zmysel v živote, mám krásnu manželku a máme zdravú dcéru a máme kde bývať. Nemôžem si sťažovať.