Brat kazateľ Dávid Novák je posledné štyri roky predsedom české vetvy Cirkvi bratskej, ale je tiež kazateľom zboru Praha 13, čo je mladý zbor uprostred veľkého mestského sídliska. Opýtala som sa ho na príbeh vzniku tohto zboru a na to, ako vníma zakladanie zborov z pohľadu predsedu cirkvi.
Mohol by ste nám povedať viac o založení vášho zboru? Kedy zbor vznikol? Bol ste u jeho vzniku od začiatku?
D: Zbor vznikol pred 15 rokmi, ale 10 rokov pred ním sme ešte založili zbor v Dejviciach. U obidvoch som bol pri ich založení.
Stretla som sa s rôznymi modelmi založenia zboru, ako prebiehalo to vaše?
D: Bohužiaľ obidva zbory, i ten v Dejviciach i Praha 13 vznikli potom, čo v pôvodnom zbore došlo k určitému nedorozumeniu, napätiu, ktoré sa niekoľko rokov riešilo a nakoniec vyústilo v to, že skupina ľudí odišla a založila nový zbor. Napriek tomu, že to nie je ideálny spôsob, ako založiť zbor, obidva tieto nové zbory fungujú veľmi dobre a v Českej republike patrí k živým zborom. Samozrejme, že ešte nejaký čas tie napätia trvali, ale dnes už je to v poriadku, čas to zahojil.
Podľa čoho ste sa na začiatku rozhodovali, kde bude zbor pôsobiť?
D: Podľa toho, že na Prahe 13 bývalo veľa ľudí z nás a nášho okolia.
Koľko vás bolo a ako ste riešili prvé stretnutia? Mali ste nejaký podnájom alebo ste sa schádzali v domácnostiach?
D: Bolo nás asi 30 ľudí. A na začiatku sme sa schádzali na viacerých miestach. Na nedeľné bohoslužby sme prenajímali aulu strednej školy a okrem toho prebiehali ďalšie stretnutia na ďalších štyroch miestach. Iné miesto sme využívali pre mládež, pre stretnutia staršovstva, pre dorast a tak podobne. Bol v tom trocha chaos a niekedy sme nevedeli, kde a kedy sa kto stretáva. Ale vládlo tam veľké nadšenie.
Mali ste nejakého partnera? Nejakú organizáciu alebo zbor, ktorý by vás podporoval?
D: Nie, nemali sme ani partnera, ani žiadne tréningy.
Kedy sa to zmenilo? Aký bol ďalší postup?
D: Postupne nás pribúdalo. Noví ľudia uverili a ďalší ľudia sa prisťahovali. V našej zakladateľskej skupine bolo veľa ľudí z organizácie Atléti v akcii, ktorú som v r. 1993 pomáhal zakladať. Cez tieto aktivity prichádzali noví ľudia. Bolo nutné nájsť riadne priestory a život zboru stabilizovať. Prenajali sme si preto priestory v jednom multiplexu. Od začiatku sme chceli byť misijný zbor, čo sa ľahko povie, horšie realizuje, navyše sme nechceli ísť cestou niektorých nových zborov, ktoré tunelujú existujúce zbory tak, že preťahujú členov. Od začiatku sme sa zamerali na skupinkový model. To znamená, že keď človek uverí, nestačí, aby chodil len na nedeľné bohoslužby, ale musí sa mu dostávať individuálnej starostlivosti. A k tomu slúžia skupinky. To je naše DNA. Dnes je v zbore asi 300 ľudí a to vrátane členov, detí a nečlenov, ktorí ale pravidelne chodia.
Podľa akého kľúča u vás fungujú skupinky? Podľa miesta bydliska, podľa generácie…?
D: Sú prevažne jednogeneračné. A samostatne muži a ženy. To je hlavne z praktických dôvodov, pretože máme veľa rodín a tak sa partneri striedajú v strážení detí.
Ako ste oslovovali misijne svoje okolie? Hovorili ste o Atlétoch v akcii…
D: Našim pilotným programom boli od začiatku programy pre deti a mládež. To sme považovali za veľmi dôležité. Prevádzkujeme Materské centrum Rybičky pre mamičky na materskej, potom dva detské kluby pre deti od 5-10 rokov a od 10-14 rokov. To funguje ako dorast. Ale máme tiež cvičenie pre seniorov. AVA organizujú horolezecký klub a robia množstvo víkendových kempov. Toto všetko ale nemôže nahradiť prirodzené kontakty s neveriacimi a misijný životný štýl.

Je to vaša služba okolitej komunite. Aké je vaše okolie? Predpokladám, že sa jedná o veľké mestské sídlisko.
D: Je to sídlisko väčšie než niektoré české mestá: 60 tisíc ľudí. Ale naše okolie o nás vie len sčasti, Praha je veľmi anonymná, drvivá väčšina kontaktov je vďaka osobným vzťahom.
Aká je náplň týchto stretnutí? Je to organizované ako bežné voľnočasové aktivity alebo s ľuďmi otvorene hovoríte o evanjeliu?
D: Hovoríme úplne otvorene, kto sme. Ľudia vedia, do čoho idú a pokiaľ nechcú ísť touto cestou, môžu si nájsť niečo iné. Organizujeme napr. kresťanské materské centrum, čo znamená, že budeme s mamičkami a deťmi hovoriť o Ježišovi. Pokiaľ im to nevyhovuje, môžu využiť služby iného centra. Pokiaľ nechcú naše aktivity pre dorast, môžu si nájsť skaut. Máme tiež napríklad psychologickú poradňu, kam sa môžu ľudia obrátiť. Zatiaľ sme sa nestretli s vyslovene negatívnymi reakciami. Hľadajúci prídu i na nedeľné zhromaždenie, ktoré sa snažíme robiť tak, aby bolo zrozumiteľné a prijateľné pre ľudí z vonka. Niekedy vyjadrí, povedzme, „priateľský nesúhlas“, ale často bývajú hostia našich aktivít nadšení. Cirkev by proste mala byť jednou nohou vo svete.
Mnohí kazatelia majú skúsenosť, že noví ľudia prichádzajú do zboru veľmi pomaly. Aká je vaša skúsenosť?
D: Podobná. Cesta je dlhá a máme skúsenosť, že to ide hlavne cez vzťahy. Ľudia málokedy prídu len tak z ulice, väčšinou prídu na pozvanie niekoho od nás.
Ako som videla na webovej stránke, máte pomerne veľa aktivít. Zvládate to zabezpečiť iba dobrovoľnícky ako službu členov alebo máte aj zamestnancov?
D: Investujeme hodne peňazí do ľudí. Máme niekoľko mimoriadne obdarovaných ľudí a tým sme ponúkli možnosť plateného úväzku. V materskom centre máme dve sestry na polovičný úväzok, pracovníka pre dorast na plný úväzok, druhého kazateľa na plný úväzok, pracovníka pre mládež na polovičný úväzok, pracovníka s besiedkou na 0,25 úväzok, platíme misionára v Indii na plný úväzok. Nemáme žiadnych Američanov, ktorí by nás podporovali, ani bohatých českých donátorov. Pokiaľ viem, nikto v zbore nie je extrémne bohatý, ale rozhodne naši členovia nie sú chudobní. Proste všetky výdavky platia členovia.
Rada by som sa vás opýtala na zakladanie zborov v Cirkvi bratskej v Českej republike ako jej predsedu. Od revolúcie vzniklo u vás takmer raz toľko zborov, koľko ich bolo na začiatku. Aké vidíte faktory?
D: Tie čísla je potrebné správne interpretovať. Je pravda, že veľa z nich boli stanice, ktoré sa za socializmu nemohli stáť plnoprávnymi zbormi, čo sa stalo hneď po revolúcii. Takže tu boli už pripravené hotové zbory, ktoré bolo možné hneď ustanoviť. Ale určite i tak vzniklo veľa úplne nových zborov a cirkev tomu fandila. Jedným z faktorov bol určitý kvas po revolúcii. V zboroch dochádzalo k napätiu medzi tradičným vyznávaním a novšími formami, čo spôsobilo odchod niektorých skupín zo zborov a založenie zborov nových. Na konci 90. rokov sa rozpadli mnohé denominácie a ľudia hľadali kľudnú silu stredu. Nechceli ani charizmatický prúd, ani liberálny a Cirkev bratská pre nich bola tým optimálnym stredom, kde sa chceli zaradiť. A isteže ďalším spôsobom bol pokojný odchod s víziou založenia zboru.
To bola tá nadšená doba 90. rokov po páde komunizmu. Povedala by som, že posledné roky sa to asi trocha zmenilo.
D: Ustálilo sa to a je to ťažšie. I teraz vznikajú nové zbory, ale sú to menšie skupiny. Nie je jednoduché uživiť kazateľa, nikomu sa nechce sťahovať a zakladať zbor na „zelenej lúke“. Musí to byť zbor v miestach, kde už niekto býva. Tá veľká vlna z 90. rokov je preč.
Ale i tak pri Rade Cirkvi bratskej je odbor zakladania zborov, ktorý má zmapované miesta, kde by mohli nové zbory vzniknúť.

Stretla som sa s názorom, že na jednom mieste môže byť viac zborov, ktoré svojou formou oslovujú inú subkultúru. Napríklad zbor viac tradičný a vedľa neho zbor hodne moderný a neformálny, ktorý vyhľadávajú skôr mladí ľudia. Čo si o tom myslíte?
Pokiaľ spolu tieto dva zbory nesúťažia, je to dobrá myšlienka. Dôležité je, aby oba takéto zbory vedeli, na koho mieria, ku komu majú bližšie, koho chcú osloviť.
Aké by mal mať zbor parametre, aby mohol byť uznaný ako schopný samostatnej existencie?
Rozumný počet ľudí, ktorí zbor zakladajú. Presný počet ale neviem, osobne by som povedal minimálne 20. Ďalej jasné vedenie a vedúcich a nakoniec aj byť finančne zabezpečený.
Máte v Čechách pre nové zbory dosť kazateľov?
D: Keď som nastupoval do funkcie predsedu, mal som víziu, aby ani jeden zbor nezostal bez kazateľa. To sa síce nepodarilo, ale za štyri roky sme získali 26 vikárov, niektorí sú už ordinovaní kazatelia. Na druhej strane mnohí starší kazatelia odišli do dôchodku a tak u nás dochádza k veľkej generačnej výmene. Nič menej nám momentálne chýbajú štyria kazatelia, čo nie je špatné.
Prajem veľa Božieho požehnania do ďalšej služby, nech sa Vám darí.
Dávidovi Novákovi je 55 rokov. S manželkou Danielou a deťmi Martinom a Adamom žije v Prahe.
Pokiaľ by ste chceli vedieť a vidieť viac o zbore Praha 13, nájdete to na webovej stránke: