Zmenili sa mládeže od časov „socíku“?

Som staršia dáma a zažila som toho veľa. Do mládežníckej klubovne brnenskej Cirkvi bratskej som prvýkrát vstúpila niekedy v septembri 1985 ako 19ročné dievča osamelé v novom veľkom meste, hľadajúce priateľstvo a tak trocha aj zmysel života a absolútnu lásku. Tu som to všetko postupne našla v mladých kresťanoch a v Ježišovi, osobnom Spasiteľovi. Boli to posledné roky „socializmu“, obdobia, ktoré v nás môže vyvolávať negatívne asociácie. Ale nie všetko bolo skutočne zlé. A to nehovorím ako nejaký patetický milovník starých poriadkov. Som rada, že už socializmus nie je, ale som presvedčená, že každé obdobie, má svoje pozitívne stránky, hoci ich treba hľadať hlbšie a hoci to môžu byť len subjektívne prežitky skupiny ľudí. Lebo vždy záleží na ľuďoch, ako sa k tomu postavia.  

Mládeže v časoch socializmu fungovali. Ak tým myslíme pravidelné stretnutia raz za týždeň v akejsi zborovej klubovni. Všetko bolo tak či tak pod dohľadom rôznych cirkevných tajomníkov a ŠTB. Oficiálne bola proklamovaná sloboda vyznania, ale realita bola trocha iná, pestrejšia. Ten, kto sa zúčastňoval na podobných aktivitách, musel rátať s problémami. Celkovo komunisti neradi videli, ak sa aj mladá generácia viedla k viere. Tolerovať dokázali iba pár babičiek v nedeľu v kostolných laviciach. O nejakých letných táboroch, verejných evanjelizáciách či iných ďalších aktivitách nechyrovalo a ak sa konali, tak iba ilegálne s hrozbou, že ich organizátori môžu skončiť vo väzení. Mnohí tak skončili. Ako veriaci mládežník ste mali záznam v osobných materiáloch a nemohli ste rátať s prijatím na určité typy škôl alebo do určitého zamestnania, kde sa zvlášť dbalo na správny svetonázor. V rôznych časoch socíku sa to trocha líšilo, tiež záležalo na cirkevnom tajomníkovi v určitom meste, ale toto bola minimálna daň za vašu vieru. 

Pravidelné stretnutia v brnenskej mládeži boli veľmi podobné tým dnešným, ako ich poznám z počutia. Chvály pri gitare, hlavný program a potom hry či kuloárne debaty. Na hlavnom programe sme sa zúčastňovali všetci, každý mohol prísť s námetom na program, ktorý si pripraví na niektoré stretnutie a neboli to iba duchovné témy, ale aj rôzne praktické námety (ako nájsť životného partnera), hudobné vystúpenia apod. Mali sme nejakého vedúceho, ktorý to celé koordinoval. V lete sme chodievali na putovania po rumunských horách, lebo tam sme za celý týždeň nikoho nestretli a nikoho vôbec nezaujímalo, čo tam robíme. Mohli sme sa modliť, spievať, študovať Bibliu úplne slobodne. Bol to vzácny čas, ktorý nám veľmi veľa dal a veľmi nás ovplyvnil do života.

Keď tak rozmýšľam nad rozdielmi medzi súčasnosťou a obdobím socializmu alebo aj iným obdobím, to, čo je iné, sú skôr vonkajšie formálne stránky. Spolu s dobou sa menia technické možnosti, náš kresťanský slovník, spôsob života, ktorý vedie k určitým formám prežívania viery, vyznávania a prípadne aj jej zdieľania, šírenia. Viera sama o sebe, náš vzťah k Bohu, to že ho hľadáme, ako vieru prežívame, ako vážne sa k nej staviame, to je stále rovnaké. Či to bolo v časoch Neróna, socializmu alebo teraz v modernej dobe. Zlo, ktorému vierou čelíme, môže mať raz podobu prenasledovania a inokedy paradoxne slobody a materiálneho nadbytku. Ak by sme konkrétne porovnali moje „socíkové“ skúsenosti a súčasnosť, na čo by sme prišli?

1. Byť kresťanom nás vtedy skutočne niečo stálo. Myslím, že oveľa viac ako dnes. Museli sme čakať, že naša viera nám môže kedykoľvek priniesť nejaké protivenstvá. V našej mládeži sme boli vedení k tomu, aby sme neboli iba takí ustráchaní a schovaní v klubovni, ale aby sme sa odvážne ku Kristovi hlásili a šírili jeho zvesť bez ohľadu na následky. 
   To by malo platiť aj dnes. Vždy by nás naša viera mala niečo stať. Možno odvahu hovoriť druhým, keď to nie je pohodlné, čas, námahu, pohodlie, prostriedky…. Žiť pre Krista a mať to ako prioritu, prevracia život. Ak to tak nie je, niečo je zle.
2. Vtedy boli ľudia ochotní viac načúvať evanjeliu. Neboli technológie, sociálne siete, telka vysielala iba pár hodín denne, socializmus držal ľudí v určitej izolovanosti. Mali plné zuby materialistických rečí, túžili po niečom hlbšom. Hovoriť s nimi o evanjeliu bolo do určitej miery jednoduchšie ako teraz. Dnes majú ľudia na výber strašne veľa. Sú zahltení informáciami, názormi, ideológiami, duchovnými smermi. Uprostred tohto chaosu sa zdá byť Ježišov hlas príliš tichý a nezaujímavý. Ale Boh je aj dnes stále ten istý. Kto ho hľadá a má pripravené srdce, nájde ho. A v každej dobe ho ľudia potrebujú. To, čo oceňujem, že dnes sa kladie dôraz na zrozumiteľnosť evanjelia (nie „bibličtina“) a čo najviac civilné a kultúrne relevantné prostriedky komunikácie.
3. V našom zbore v Brne, sa vtedy formálnym vonkajším veciam prikladal veľmi veľký význam. Dievčatá nepoužívali líčidlá, nefarbili si vlasy, nenosili výstredné oblečenie, nikto nechodil do tanečnej a už vôbec nie na ples či zábavu. A tieto prejavy sa vnímali ako prejavy pevnej a zrelej viery. Odmietla som ísť na bratovu stužkovú a ako jediná z rodiny som zostala doma. Hučali do mňa niekoľko dní. Dodnes toho ľutujem. Áno, naše telá majú byť Božím chrámom a máme byť svetlom svetu, ale toto určite nie je cesta. Bola by to veľká téma a nechcem sa tu o tom rozpisovať. Som si istá, že tak, ako som to vtedy zažila, to nebolo správne. A mám pocit, že s týmto budeme  zápasiť vždy. Socialistická izolovanosť ľudí, užší rozsah informovanosti, tomu napomáhal. Dnes je to iné a rôznych nových vplyvov pribudlo. Svet je pestrejší, ľudia rozbehaní a informovaní. Musíme viac rozmýšľať, modliť sa, hľadať, čo nás posúva bližšie k Bohu a čím bude oslávený.
4. Komunita. Tá je spoločná každej dobe. Nech už sa svet posunie kamkoľvek, nech používame akúkoľvek techniku, vždy budeme potrebovať jeden druhého. To nakoniec ukázala pandémia, že žiadny zoom nenahradí živého človeka tvárou v tvár. Človeka oveľa lepšie dokáže osloviť evanjelium a uverí v Krista, ak prijme pozvanie od konkrétneho kamaráta, než ak by si prečítal iba akúsi neosobnú brožúrku či sa zúčastnil veľkého neosobného zhromaždenia. Jeden na jedného. Láska, priateľstvo, komunita. Tie budú vždy moderné.
5. Odvaha, aj keď vždy odvaha k niečomu inému lebo sa svet mení.
6. Rovnosť. V jednej komunite sa vďaka Kristovmu zásahu stretnú ľudia, ktorí by sa inak nikdy nestretli a nikdy by sa nepriatelili. Ak sú ľudia plne oddaní Kristu, nehladia na krásu, múdrosť, postavenie, majetok, rasu, čokoľvek. Tak to bolo vtedy, tak som to zažila a mala som medzi svojimi priateľmi ľudí obyčajných aj nesmierne vzdelaných a mocných a tak je to, verím, aj dnes. Tam, kde skutočne panuje Božia láska, tam to tak musí byť.
7. Veľký Boh a jeho milosť
   Cirkev ho oslavuje už dvetisíc rokov a bude ďalej. Neprestáva nás prekvapovať, robiť zázraky vtedy, keď to nečakáme, denne nás uisťuje o svojej láske. Nikdy neprestaneme žasnúť, aj keď budeme lietať na raketách.