Dagmar Danelová ako koordinátorka pre prácu s deťmi viedla v rokoch 2007 – 2019 unikátny projekt celoslovenských detských táborov CB s názvom VeDeLePoCiBr (Veľký detský letný pobyt Cirkvi bratskej). Mala som tú česť, že som sa zúčastnila na väčšine z nich a sledovala jej líderstvo v akcii. Tábory sa konali každé dva roky. Tím vedúcich tvorilo zvyčajne okolo 20 ľudí z celého Slovenska, rôznych generácií, z rôznych zborov od východu po západ a podobne detí bývalo okolo stovky, tiež zo všetkých kútov. Usmerňovať takýto dav rôznorodých ľudí, pováh, názorov a temperamentov nebolo určite jednoduché.

Dáša, ako si si vyberala tím vedúcich? Mala si nejaký stabilný tím, ktorý sa opakoval na viacerých táboroch?

Náš projekt bol od začiatku postavený na tom, že som si spolupracovníkov nikdy nevyberala. V tíme boli všetci, ktorí zareagovali na ponuku pripojiť sa. Nikoho sme neodmietli. Samozrejme, na začiatku sme sa spoľahli na zbory, ktorí pracovníkov vysielali. Neskôr, keď prichádzali do tímu noví ľudia, sme vždy mali nejaké referencie, nikdy nešlo o úplne neznámych ľudí, keďže to boli ľudia z našich cirkevných zborov. Niektorí prichádzali opakovane – niekoľkí jednotlivci boli na každom z našich siedmich táborov, niektorí prišli iba raz. 

Keďže boli vedúci z rôznych miest, akým spôsobom sa tábor pripravoval? Ako sa vymýšľala téma? Akým spôsobom si zadeľovali jednotlivé úlohy a zodpovednosti?

Ďalším z princípov našej práce bolo, že sme všetko tvorili spoločne. Od výberu lokality a témy, až po samotnú realizáciu a záverečné zhodnotenie. Nemali sme vopred určené, ako bude vyzerať program, aké aktivity budeme robiť, všetko záviselo od toho, akí ľudia sa zídu a čo budú ochotní a schopní spraviť. 

Tábor sme začali pripravovať už rok vopred. V priebehu roka sme mali zopár stretnutí – nemohlo ich byť veľa, keďže sme chceli, aby sa ich zúčastnilo čo najviac členov tímu a tí boli zo všetkých krajov Slovenska. Prvé stretnutie (zhruba v septembri) sme začínali rozhovorom o tom, ako vidíme súčasné deti a ktoré ich potreby vnímame ako aktuálne. Podľa toho sme vybrali tému tábora a vytipovali si lokality. O niekoľko mesiacov (február – marec) sme tému rozpracovávali a rozdelili si zodpovednosti – každú oblasť si zobral na starosť jeden člen tímu s malou pracovnou skupinou (duchovný program, šport, tvorivé dielne a pod., podľa toho, čo bolo v možnostiach konkrétneho tímu). To bolo asi najnáročnejšie, keďže niektorí noví členovia prichádzajúci do tímu nemali až takú odvahu prevziať túto zodpovednosť, možno len preto, že si nevedeli predstaviť, čo to obnáša. No a na poslednom stretnutí pred  táborom (v júni) sme už išli do konkrétností – jednotlivé pracovné skupiny predstavili svoje návrhy, ktoré sme zosúlaďovali až sme nakoniec spoločne vytvorili program na každý deň tábora. Dôležitým princípom bolo, že sa všetko odvíjalo od témy tábora a tém na jednotlivé dni. 

Tento spôsob práce som zvolila najmä preto, aby bola väčšia časť tímu čo najviac zapojená do príprav, takže každý jeden mohol lepšie rozumieť tomu, o čo nám ide a ako to chceme dosiahnuť.

Samozrejme, medzi jednotlivými stretnutiami bolo mojou úlohou riešiť organizačné záležitosti, prípadne komunikovať s jednotlivými členmi tímu. Pár týždňov pred táborom prebiehala zasa intenzívna komunikácia v rámci jednotlivých pracovných skupín a v rámci celého tímu, spoločné zháňanie materiálu, pomôcok a všetkého potrebného.  

No a nakoniec som považovala za dôležité stretnutia tímu po skončení tábora – víkendovky, na ktorých sme si s odstupom času všetko prešli, zhodnotili, pomenovali sme problémy, ktorých sa do budúcna vystríhať, no hlavne sme si zadefinovali dobré skúsenosti a veci, v ktorých má zmysel pokračovať.

Ako si riadila taký veľký kolos v priebehu samotného tábora?

Na prvom tábore bolo v tíme 20 ľudí, na doposiaľ poslednom – siedmom nás bolo už 35 vedúcich od 18 do 60 rokov. Pribúdali najmä mladí, ktorí sa predtým tábora zúčastnili a ako rástli, menila sa aj ich pozícia – z detí sa stali „pomocníci“ z pomocníkov mladí vedúci, plnohodnotní členovia tímu. Počet ľudí v tíme rástol najmä preto, že sme nechceli nikoho odmietnuť. Možno by sa zdalo, že nás bolo veľa, no každý mal čo robiť, a ak sa cítil málo využitý prácu si určite našiel. Aj keď koordinovať taký veľký a pestrý tím bolo už pomerne náročné.

Ľudia v tíme pochádzali z rôznych miest, z rôzneho prostredia. Takmer každý mal nejakú skúsenosť z práce s deťmi – dlhšiu či kratšiu, ale mal aj svoj spôsob práce a uvažovania. A to bolo asi najnáročnejšie – spájať tieto jednotlivé pohľady, rôzne spôsoby práce, dávať priestor všetkým, no na druhej strane prevziať zodpovednosť za konečné rozhodnutie, keď bolo treba rozhodnúť.  

Musím však povedať,  že dôležitým základom, na ktorom sme mohli stavať je skutočnosť, že všetkých nás spájal rovnaký systém hodnôt a mali sme jasný cieľ – priniesť deťom skúsenosť, zážitok spoločenstva uprostred ktorého a nad ktorým stojí Pán Boh. 

Organizácia tábora bola pomerne komplikovaná, keďže sme zvolili spôsob, že deti neboli rozdelené do stabilných skupín. Chceli sme, aby všetci účastníci tvorili jeden celok, aby sme trávili čas spoločne, a na rôzne tipy aktivít sme mali rôzne spôsoby delenia do menších skupín.  

Dôležitou súčasťou tábora boli každovečerné stretnutia celého tímu, kde sme zhodnotili uplynulý deň, vydiskutovali si vzniknuté problémy či zladili svoje pohľady a pripravili sa detailne na ďalší deň. 

Povedz niečo o tzv. kapitánoch, mladých vedúcich? Ako fungovali?

Okrem dospelých členov tímu sme od začiatku zapájali aj staršie deti a mladých. Tábor bol určený pre deti od 6 do 12 rokov, pre ne sme pripravovali program. Staršie deti 12 – 15-ročné boli „pomocníci“ (na každom tábore sme ich nazývali inak, podľa témy tábora: kapitáni, tovariši…). Považujem za dôležité, aby deti v tomto veku mali možnosť preberať menšie zodpovednosti a byť aktívne zapojené. Naši pomocníci mali zodpovednosť za svoje družstvo – skupinu detí rôzneho veku, s ktorými plnili úlohy, súťaže a pod. Ich úlohou bolo napomáhať tomu, aby deti v družstve spolupracovali, pomáhali si, spoločne dosahovali stanovený cieľ. Dospelí boli, samozrejme, nablízku a  v prípade potreby boli nápomocní. 

Mladí ľudia od 15 do 18 rokov, tzv. mladí vedúci, boli súčasťou tímu, mohli sa zapájať do tvorby programu, boli súčasťou pracovných skupín, plnili konkrétne úlohy. 

Som veľmi vďačná za túto spoluprácu všetkých vekových skupín. Považujem za veľmi dobré, keď sa navzájom učíme – mladí od starších a starší od mladých a detí. Každý jeden prinášal svoje nápady, pozorovania, obdarovanie a schopnosti. Tiež to bolo veľkým prínosom pre deti – každé z nich malo na tábore rovesníka, staršieho kamaráta či kamarátku, „rodiča“ i „starého rodiča“,  a mohlo za hocikým zájsť, podľa toho, čo v danej chvíli prežívalo a potrebovalo. Tým, že nás bolo dosť, mali sme čas venovať sa deťom osobne, nielen ako skupine.

Bolo veľmi milé sledovať, ako sa najstaršie deti chceli stať pomocníkmi, pomocníci sa nevedeli dočkať, kedy budú z nich mladí vedúci. Samozrejme, nie všetci, ale bolo ich dosť. Aj preto náš tím postupom rokov narastal 🙂 

Bola to pre teba určite veľká výzva a treba ti zložiť poklonu, že si pripravila až sedem podobných táborov. S akými problémami si sa ako hlavná kapitánka celého projektu stretávala a čo ti naopak dali pozitívneho?

Nedá sa hovoriť o problémoch. Ale bolo viac vecí, ktoré boli pre mňa výzvou.

Vždy bol pre mňa napínavý začiatok príprav – či sa nájde dostatok ľudí ochotných prevziať zodpovednosť. Keď bolo jasné, že aspoň základ tímu máme, mohli sme prípravu rozbehnúť. Potom už bola radosť pracovať. Neskôr sa do tímu podarilo zmotivovať ďalších, ktorí sa zapojili do plnenia konkrétnych úloh. 

Na prvom tábore v r. 2007 sme sa navzájom nepoznali, no ako zázrak som vnímala fakt, že v náhodne zloženom tíme boli zastúpené všetky typy ľudí, ktoré sú na tábore užitočné – „biblisti“, „kreatívci“, športovci, hudobníci, technici (aj s aparatúrou), všetci s veľmi dobrým nastavením voči deťom. 

Každým táborom som prežívala silnejší pocit zodpovednosti, čoraz viac som si uvedomovala riziká a nebezpečenstvá, ktoré sa môžu prihodiť. Vďaka Pánu Bohu sme však nikdy nemuseli riešiť závažné problémy.  

„Naše“ tábory boli pre mňa školou práce s deťmi v praxi, školou spolupráce a vzdávania sa svojich predstáv ako by mali veci vyzerať. Každý z nás je iný, a práve spolupráca rôznych typov ľudí a rôznych generácií môže priniesť niečo nové a pekné. Bolo pre mňa cťou spolupracovať so všetkými.

A hlavne mi dali mnoho nových vzťahov. Každý ma niečím obohatil. No zvlášť som vďačná za tie, ktoré verím pretrvajú aj keď sa možno pri spoločnej práci už nestretneme. Sú mi pomocou, povzbudením a prinášajú mi radosť a požehnanie.

Eva Bechná pracuje ako pastoračná asistentka v zbore Cirkvi bratskej v Žiline. V zbore sa okrem iného venuje dlhodobo práci s deťmi a mamičkami a tiež vydávaniu zborového newsletteru Fajo.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Na našej webovej stránke používame cookies

Potvrďte, že akceptujete naše sledovacie súbory cookie: Google Analytics, Facebook Pixel. Môžete tiež odmietnuť sledovanie, takže môžete naďalej navštevovať našu webovú stránku bez toho, aby sa do služieb tretích strán odosielali údaje.