Scéna, ktorá prevracia teológiu hore nohami. Boh visiaci na kríži vedľa dvoch lotrov. O jednom z nich nevieme nič. Po tom druhom sú pomenované kostoly po celom svete. 

V roku 1566, tri roky po Tridentskom koncile sa Tiziano Vecelli, známy ako Titian, rozhodol namaľovať scénu, ktorú slová nedokážu popísať. 

Titian prišiel do Ríma pracovať pre pápeža Pavla III už v roku 1546, rok po začatí koncilu, a údajne sa zúčastnil dišputy o spovedi. Ako mladý umelec si získal obdiv svojimi obrazmi, ktorými zaplavil Európu (boli to najmä obrazy s erotickým nádychom). Dospelý Titian je však už iný, je ubitý životom, keď stratil svoju ženu, dcéru a vnuka. 

Smrť ukrižovaním bola v prvom storočí zriedkavá, pretože je výhodnejšie ľudí zotročiť ako zabiť. Previnilcov zákona tak robili otrokmi. Existovala však kategória, ktorá si už nezaslúžila ani otroctvo. Boli to politickí rebeli, piráti, banditi, mafiáni. 

Keď si odsúdený na smrť ukrižovaním, si pre štát nebezpečný aj ako otrok. Nie si iba zlodej, ale mafián, zlobor, drogoví díler. Dvaja z nich robia Ježišovi spoločnosť v posledných minútach jeho života. Hoci Evanjeliá nespomínajú ich identitu, tradícia (prvým záznamom je apokryfné evanjelium Nikodéma z 2.storočia) im dáva mená Dismas (kajúcny lotor) a Gestas.

Na Titianovom obraze chýba Gestas, zlý lotor, ktorý sa rozhodol vysmievať sa druhým aj v posledných minútach  svojho života. O jeho osude obraz veľavravne mlčí.  

Ježiš a Dismas sú vo vysokej výške, izolovaní od všetkého ruchu. Sú tam samy. Iba Boh a jeho stvorenie.   

Zmena života však môže prísť v najmenej očakávanú chvíľu. Dismas sa rozhoduje využiť svoje posledné slová, svoje posledné lapanie po dychu (smrť ukrižovaním znamenala smrť udusením) a adresovať ich BohuPoslednýkrát , možno aj prvý, sa rozhoduje modliť sa. Na obraze dvíha svoju ruku a z posledných síl sa hlási o slovo. 

Dismas sa rozhoduje vyznať svoj hriech, Titian by povedal, že ide na spoveď. Po tom, čo uzná svoju nehodnosť a biedu svojho hriechu sa prihovorí svojmu Stvoriteľovi a prosí Ho, „Ježiš, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23:42). Táto veta sa ozýva na teologických fakultách dodnes, pretože platí pravidlo, že tvoja teológia je len taká dobrá, ako dokáže vysvetliť spasenie tohto zúfalca.    

Titian zachytáva intimitu tohto momentu tak, ako je to zvykom na katolíckych spovediach dodnes.  Kajúcnik sedí tvárou ku kňazovi (ktorý reprezentuje Krista), ale kňaz je k nemu otočený bokom. Zlodej visí tvarou k Pánovi, z ktorého ide svetlo, kým Kristus je otočený bokom. Niektorí hovoria, že je to symbol načúvania, iný, že na hriechu nie je nič zaujímavé a preto sa tam neoplatí dívať. Nech je to akokoľvek, Dismas musí osloviť Boha sám. „Ani môj kňaz, ani vládca, ale som to ja,“ spievame v známej piesni v našich kostoloch. Bohu je jedno aký si špinavý. Ak v úprimnosti srdca vyznáš svoj hriech, Boh ho odpustí. 

Dismasov príbeh sa konči a zároveň začína na najmenej pravdepodobnom mieste a tam počuje najmenej pravdepodobné slová „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23:45) a krátko po tom je katapultovaný do neba. Na kríži zomierajú naše naivné predstavy o Bohu. 

Prvý, kto sa dostal do raja bol lotor a do pekla ako prvý spadol Kristov apoštol. Ako sa to stalo je pre nás veľkým ponaučením. Preto nikdy nesmieme upadať do beznádeje ani lámať  palicu nad druhými. 

Ježiš v tomto obraze vystiera svoju ľavú ruku k nám a pozýva aj nás vyznať mu naše hriechy. Nedívaj sa ako rozhodca. Aj ty máš svoju špinu. Ježiš túži objať aj teba. Jediné miesto kde je možné ukryť sa pred Bohom je jeho náruč. 

Bola to zlodejova posledná modlitba – možno aj prvá, kedy zaklopal, poprosil a všetko dostal. Kresťania nasledujú márnotratného Boha, ktorý rozhadzuje milosťou na veľmi nepravdepodobných miestach. 

Dobrí ľudia nejdú do neba. Do neba idú tí, ktorým je odpustené. Milosť sa nedá zaslúžiť, dá sa iba prijať.  Poučky sú však k ničomu, pokiaľ sa to nedotkne tvojho srdca. 

Prečo chcel Ježiš tak veľmi ísť na kríž? Pretože ho tam čakal kajúci lotor.  

Dívaj sa na tento obraz ako do zrkadla. Až vtedy, keď v Dismasovi uvidíš seba, môžeš pochopiť jeho význam.  

Richard Nagypál je evanjelikálny teológ, ktorý v súčasnosti slúži ako misionár v malom meste Revúca, kde sa pred pár mesiacmi presťahoval s rodinou a 16timi priateľmi založiť kostol pre ľudí, čo nechodia do kostola. Venuje sa kresťanskej apologetike, diskusiám ateizmus-teizmus, filozofii, teológii tábora, puritánom a prácam Alvina Plantingu a Williama Lane Craiga. V Banskej Bystrici sa podieľal na diskusiách s ateistami. Má manželku a dve dcérky. Momentálne sa snaží nájsť odpoveď na otázku: Ako zasiahnuť generáciu, ktorá počúva svojimi očami a premýšľa svojimi pocitmi?

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Na našej webovej stránke používame cookies

Potvrďte, že akceptujete naše sledovacie súbory cookie: Google Analytics, Facebook Pixel. Môžete tiež odmietnuť sledovanie, takže môžete naďalej navštevovať našu webovú stránku bez toho, aby sa do služieb tretích strán odosielali údaje.