Influencerom proti svojej vôli

Mládežníčkou som bola v čase komunizmu a hoci sme vtedy nepoznali slovo „influencer“, aj vtedy vedel človek zmeniť veci v svojom okolí. Možno nedokonalo, v malých krôčikoch a s Božou pomocou. Nedávno sa mi ozvala moja priateľka z tohto dávneho mládežníckeho obdobia a pripomenula mi jednu podobnú situáciu. Na záver listu ma dojala svojim vyznaním. 

Po maturite a neúspešných prijímačkách na vysokú školu som sa vtedy, v roku 1984, vybrala do veľkého krajského mesta za prácou. Bola som úplne čerstvé duchovné batoľa a tak som privítala možnosť zapojiť do jedného z miestnych zborov. 

Pár mesiacov som prežívala na rôznych lepších či horších podnájmoch, keď mi kolega poradil, ako si zaobstarať byt. Ani za socializmu nebolo jednoduché získať vlastné bývanie. Byty sa nekupovali, tie sa prideľovali. A čakalo sa na nich dlhé roky. Ale ak ste požiadali o byt najhoršej kategórie, ktorých zvlášť vo veľkých mestách bolo dosť, cesta bola o dosť jednoduchšia. A tak som zakrátko mala svoj vlastný kľúčik od dvoch izbičiek s vysokými stropmi, plynovým kúrením, bez kúpeľne a s WC na pavlači. Na víkendy som aj tak chodievala k rodičom a tých pár nocí cez týždeň mi za 50 korún československých na mesiac za to stálo.

Od začiatku som bola hlboko presvedčená, že je to veľká Božia milosť, že mám vlastný priestor na bývanie a určite ho chcem ponúknuť aj niekomu inému, kto by potreboval. Pán Boh ma hneď zobral za slovo! Poslal mi do cesty rómsku dievčinu z nášho zboru, ktorá ma sama oslovila či môže u mňa bývať. V našom zbore bola celá skupina rómskej mládeže. Boli skvelí, krásne spievali, mali kapelu a neskôr sa stali základom samostatného rómskeho zboru. Aj toto dievča, hoci som ho skoro nepoznala, bolo milé. Len vyrastalo v detskom domove a nemalo žiadne iné zázemie a ani návyky, ktoré by mu niekto od malička vštepoval.

Bola som tak odhodlaná slúžiť Pánu Bohu, že som si vôbec netrúfla Janku odmietnuť. Pravda je, že keď mi potom v mojom vyšperkovanom prvom bytíku pristála hŕba zaprášených banánových škatúľ, rozplakala som sa. S Jankou sme spolu bývali asi štyri roky, kým sa mi zmenil život a z mesta som sa odsťahovala za manželom. Naše súžitie bolo všetko iné len nie nudné. V kútiku duše som aj veľakrát ľutovala, že som ju prijala a zároveň som sa za to hanbila. 

Janka nebola zlá, bola nesmierne láskavá, empatická, milujúca Krista, len od jej narodenia ju nemal kto naučiť, čo sa patrí. Riady neumývala, ale schovávala za skriňu. Mala veľa kamarátov z rôznych kresťanských spoločenstiev a často ich pozývala ku nám domov. Veď prečo nie. Len keby aspoň dopredu povedala! V nedeľu večer som prichádzala z domu a doniesla som si so sebou proviant, jedlo na týždeň a koláčiky od babičky. Janka prikvačila s nejakým kamarátom a už od dverí volala: „Poslala babka koláče?“ Považovala za samozrejmé, že čo je moje, je aj tvoje. Nemala som vysoký plat, chvíľu trvalo, kým som si našetrila na nový kabát či vysnívané lodičky. Aký to bol pre mňa šok, keď v nich hneď prvý večer Janka napochodovala na bohoslužby. Svoje topánky si dala do opravy a moje boli prvé po ruke. 

Ale zažili sme aj veľa pekných vecí. Mávali sme svoje chválové večery. Sadli sme si v kuchyni a celý večer spievali chvály. Neskôr som začala externe študovať na vysokej škole a trápila sa pred skúškami. Janka sa so mnou usilovne modlila a povzbudzovala ma. Tak ako ona ma nikto nevedel upokojiť. Chodila som s ňou zháňať zamestnanie. Mala iba základnú školu a chcela pracovať ako opatrovateľka pri senioroch. Keby prišla na pohovor sama, určite by ju odbili. Ja som sa prihovorila, zaručila, poprosila. Boli sme smiešna dvojica. Ja o dve hlavy väčšia ako ona a ona s havraními vlasmi aj čiernou pleťou. 

Bola to pre mňa úžasná škola tolerancie, skúška, či to myslím s Bohom vážne. Keď som sa neskôr odsťahovala, stratili sme spolu kontakt. Až nedávno… Janka získala na mňa adresu a napísala mi. Je to už viac ako tridsať rokov, obidve sme už 50 +. Písala niečo o sebe, o tom ako žije a na záver dodala: „Som ti nesmierne vďačná, čo si pre mňa vtedy urobila. Nikto nikdy pre mňa nič podobné nespravil.“

Nie som žiadna hrdinka a nemám sa veľmi čím chváliť. Ale pravda je, že ma to dojalo. Hoci som bola netrpezlivá, v mnohom netolerantná a všeličo mi vadilo, mala som ju rada a ona to cítila. S Božou pomocou som máličko zmenila jej život a teraz ma to môže hriať pri srdci. Nečakaj na veľké hrdinské činy, zmeň svoj svet malými krôčikmi!

Foto od Alexandra Gorn na Unsplash

„Ovplyvňuješ svoje okolie, si influencer, si líder. Nie je podstatné, či to tak cítiš, je to tak. Táto kniha ti vezme mnohé výhovorky, ktoré ti hovoria, čo všetko nemáš. Zároveň ťa podnieti k objavovaniu toho, čo máš, a povzbudí ťa k tomu, aby si rozmýšľal nad tým, ako to môžeš lepšie spravovať.“

Julo Slovák, líder kapely eSPé a zakladateľ projektu Godzone

DO OBCHODU