Zlomenina ako príležitosť

Veľakrát som sa presvedčila, že aj nepríjemné alebo ťažké veci dokáže Pán Boh obrátiť na radosť a požehnanie. Vlastne neexistuje situácia v živote, z ktorej by sme nemohli niečo dobré vyťažiť. Ale moja posledná skúsenosť bola mimoriadna. Preto mi nedá, aby som sa s ňou nepodelila.

V januári toho roku som sa s deťmi vybrala na korčuľovanie na zimný štadión. Trocha som podcenila, že už mám svoj vek a aspoň desať rokov som na korčuliach nestála. Žiaľ, táto neistota skončila zlomenou rukou v zápästí. A zlomenina to bola taká nešikovná, že mi na urgentu hrozili operáciou. 

Bolo mi nanič. Ešte nikdy som nemala nič zlomené, nikdy som nepodstúpila operáciu. Po doktoroch chodím celkovo málo a tak som si nevedela predstaviť, čo ma čaká. Ale podľa rôznych informácií a skúseností svojich známych a blízkych, len to najhoršie. 

Ruku som si zlomila v sobotu. V nedeľu ráno som najskôr vôbec neplánovala ísť na bohoslužby. Všetko ma bolelo, ťažko sa mi obliekalo, bude lepšie, ak zostanem doma. Lenže nedeľné „zhromka“ sú pre mňa vždy obrovskou vzpruhou, dobitím bateriek, a tak zostať doma sama a dumať nad ťažkým osudom, bola zlá predstava. Nakoniec som zmenila názor a aj keď s ťažkosťami, dajako som sa do zhromaždenia dostala. To, čo nasledovalo, ma dostalo. 

V čase pred a po zhromaždení sa mi prihovárali takmer všetci prítomní. Ľutovali ma, povzbudzovali, sľubovali modlitby a skrátka reagovali s tým najväčším záujmom a účasťou, takže som zrazu necítila ani smútok, ani zúfalstvo, ale obrovský pokoj a radosť. Dokonca aj malé deti všetkých výškových kategórií sa zapojili.

V pondelok ráno som sa ocitla v ambulancii chirurgie, kde mali posúdiť či pôjdem na operáciu. Išla som tam už s úplne iným nastavením. V sobotu som sa pýtala Pána Boha: Prečo? A mala som na mysli skôr „zlomeninu ako trest“. Ale v pondelok ráno som to vnímala ako PRÍLEŽITOSŤ. Príležitosť pre mňa a príležitosť pre ľudí okolo mňa. 

V chirurgickej ambulancii zaujal doktora názov môjho zamestnávateľa: Cirkev bratská. Najskôr bolo hlboké ticho a potom prišli otázky: „Vy ste farárka? Čo je to za cirkev? V čom sa odlišujete od katolíkov?“ S týmto sa stretávam často. Mala by som teda vedieť v pár vetách vysloviť to najdôležitejšie. Nemala som nič pripravené, ale najlepšie, ako sa dá, som vyslovila fakt, že viera pre mňa nie je iba tradícia. Spolu s doktorom boli v ordinácii ešte tri sestry. Jedna z nich mi merala tlak, ostatné mali iné povinnosti, ktoré okamžite prerušili a počúvali, o čom sa s doktorom rozprávame. Ten týždeň začínali Ekumenické modlitby za jednotu kresťanov. V Žiline jednotlivé cirkvi veľmi dobre spolupracujú. Pozvala som teda doktora a sestry, či sa nechcú prísť pozrieť. Nasledujúci deň budú bohoslužby práve u nás a tam najlepšie uvidia, čo sme zač. 

Pán doktor na modlitby síce neprišiel, zato ja hej. Ten týždeň som absolvovala takmer všetky. Bolo to ako droga. Spievať chvály, modliť sa, počuť svedectvá nielen že odvádzalo moju myseľ iným smerom, ale jednoducho dávalo istotu, že napriek všetkému má Boh všetko po kontrolou. Bratia a sestry v rámci celej ekumeny boli ku mne rovnako láskaví ako moji domáci. Znovu hlboká účasť, povzbudenie, prísľub modlitieb. Jeden brat zo susednej cirkvi dokonca dobehol ku mne domov a doniesol mi špeciálny kolagénový nápoj, aby sa mi ruka rýchlejšie zahojila. Okrem toho mi široké spektrum ľudí naprieč rôznymi cirkvami telefonovalo domov a podobne mi venovali láskavé slová a povzbudenie. Taká prijatá a milovaná som sa už dlho necítila. Keď sa definitívne rozhodlo, že operácia je nevyhnutná, mala som istotu, že sa nemusím báť. Veď sa za mňa modlí toľko dobrých ľudí. 

Ešte aj ráno pred operáciou v nemocnici mi nabiehali SMSky: „Evka, neboj sa, sme s tebou! Modlíme sa!“ „Mohli by ste konečne položiť ten mobil, aby vám mohla kapať infúzia!“ hnevala sa sestra lebo som sa snažila na SMS odpovedať. A keď som na malú chvíľu podľahla strachu ležiaca na operačnom sále, znovu som si pripomenula komu patrím a koľké modlitby sa nesú teraz do neba.

Dnes už mám sadru preč z ruky, ruka sa krásne zahojila a na rehabilitácii sa čudujú, akú mám dobrú hybnosť. Môj pohár nebol do polovičky prázdny, naopak pretiekol toľkým požehnaním. Samozrejme, nemusel. Mohlo byť horšie. Čo mám prijímať z Božej ruky iba dobré a ťažké nechať iným? Neviem, ako by som uniesla, ak by nastali komplikácie. Ale o tom teraz nechcem špekulovať. U Boha nie je žiadne „keby“.

Personál nemocnice bol skvelý a láskavý. Mojim dvom spolu pacientkam som mohla v rámci možností poslúžiť, pretože ony mali zlomené nohy a nevedeli vôbec vstať. Hoci neumelo, skúsila som aj im povedať čosi o Božej moci, ktorá ma sprevádza a ktorej dôverujem. Veď v okamihu slabosti sú ľudia ochotní počúvať a rozmýšľať. 

Je to pre mňa silná skúsenosť do budúcnosti. 

1. Znovu som sa presvedčila, že s Pánom Bohom sa ničoho nemusím báť. Každá udalosť v živote, hoci môže byť nepríjemná a ťažká, môže byť príležitosťou niečo sa naučiť, viacej spoznať Pána Boha a predovšetkým poslúžiť iným. Vždy záleží od uhla pohľadu. 
2. Človek nemusí byť výrečný misionár na to, aby druhým svedčil. Stačí pár viet. Verím, že si to Pán Boh použije. 
3. Hoci je to pre niekoho ťažké, je skvelé všetky naše obavy, túžby a žiadosti prednášať pred Pána Boha a prednášať ich aj nášmu spoločenstvu. Poprosiť o modlitby. Môžete sa hanbiť, mať pocit, že každý má starostí dosť. Môžete si myslieť, že budú ľudia klebetiť. A možno aj hej. Ale skôr sú to myšlienky od zlého, ktorý nechce, aby bol Boh oslávený. Keď žiadate druhých o pomoc a o modlitby, dávate aj im príležitosť sústrediť sa na Boha. Ak túto príležitosť nevyužijú, alebo ju zneužijú, je to ich vlastná škoda. 
4. Spoločenstvo Božieho ľudu je veľkou silou a Božím nástrojom. Zvlášť ak sa zjednotí a spoločne sa modlí, spoločne pomáha, spoločne povzbudzuje. Plače s plačúcimi a raduje sa s radujúcimi. O tom je predsa cirkev. 

Koľko skvelých výstupov z jednej drobnej udalosti. A určite by som ich našla ešte viac. No nie je život s Bohom úžasný?