Ladislav Gallay: „Vnímame s pokorou, že sme iba správcovia niečoho, čo nám bolo zverené.“

Ladislava Gallaya som si na rozhovor vybrala preto lebo ho poznám a pretože bol ochotný sa zdieľať. Takýchto podobných podnikateľov by bolo určite viac a priala by som si, aby ich bolo ešte viac. Prvotný zámer bol hovoriť hlavne o financiách pre našu rubriku, ale počas rozhovoru sme sa dostali k veľmi zaujímavým a užitočným myšlienkam o líderstve. A hoci sa Laci pohybuje v komerčnej oblasti, tieto myšlienky by sa dali určite aplikovať pre líderstvo v širšom slova zmysle. 

Ladislav Gallay je členom Evanjelickej a.v. cirkvi, s manželkou Luciou žije v Bratislave.

Laci, skúsme na začiatok uviesť základné údaje o tom, čo robíš, čo robí tvoja firma.

Som spolumajiteľom firmy Softpoint. Je to IT firma, venujeme sa vývoju a programovaniu softwaru. Momentálne máme dva základné smery, ktoré rozvíjame. Mojou zodpovednosťou je vývoj softwaru na optimalizáciu procesov s názvom Flowis. Používa sa primárne vo finančnom svete na schvaľovanie objednávok a faktúr, zamestnaneckých kariet, ale aj akýchkoľvek iných firemných procesov. Firmu sme založili v roku 2015, funguje teda už cez osem rokov.

Začal si hneď po vysokej škole?

Už počas vysokej školy (odbor IT na STU v Bratislave – pozn. red.). Dvaja zakladatelia sme sa poznali už predtým z nejakých cirkevných táborov a kresťanských stretnutí. Boli sme spolužiaci na vysokej, môj kolega bol o dva ročníky vyššie. On skončil školu a kontaktoval ma, že by rád založil firmu a rád by do toho išiel so mnou. Pred troma rokmi sme k nám dvom pribrali ďalšieho, tretieho spolumajiteľa. 

Čo bolo zaujímavé, že na začiatku sme boli dvaja ITčkári, technici, vyznali sme sa hlavne v tejto oblasti, ale nevedeli sme až tak pracovať s financiami alebo s ľuďmi. Robili sme to viac empiricky, pocitovo. Nový kolega, ktorý prišiel pred troma rokmi, je skúsený ekonóm, ktorý už pred tým robil riaditeľa v inej firme. A on priniesol nový vietor v tom, že nás naučil, ako treba delegovať zodpovednosť. Rozdeliť si prácu a každý robiť v tom, v čom sme dobrí. Teraz sa ja venujem viacej tej technickej IT stránke a rozvíjam firmu v tejto oblasti a on sa zasa viac venuje ekonomike a plánovaniu. 

Často majú ľudia predstavu, že keď niekto podniká, je automaticky bohatý, má vilu s bazénom a BMW v garáži. Nie vždy ich napadne, že je to spojené tiež s veľkou zodpovednosťou, zvlášť ak máš zamestnancov, množstvom náročnej práce a vážnych rozhodnutí a v konečnom dôsledku môže firma aj skrachovať. Súhlasíš so mnou?

Áno, tiež si to tak viem predstaviť. Statný päťdesiatnik alebo šesťdesiatnik, vážený podnikateľ, všetci sa ho boja, lebo robí s veľkými firmami a stavia cesty, diaľnice, nehnuteľnosti a hlavne potrebuje dobre nakúpiť alebo predať nejakú službu alebo tovar. Tam si to viem celkom dobre predstaviť. 

Ale my budujeme nejaký náš vlastný produkt. Sami sme si to vymysleli, sami to vytvárame a sami to ponúkame ďalším firmám. Na začiatku to bol skôr boj o prežitie, vedeli sme fungovať z mesiaca na mesiac, postupne sme vedeli plánovať a vidieť dopredu na tri mesiace a teraz už dokonca vidíme aj rok dopredu a celé fungovanie je stabilnejšie. Od začiatku to bol veľký stres, pretože som hlavne vyštudovaný informatik, ale ako sme priberali ďalších ľudí, museli sme riešiť aj komunikáciu s ľuďmi. Našou zodpovednosťou bolo vedieť im zabezpečiť prácu, dobre s nimi komunikovať, tvoriť prostredie, v ktorom sa cítia dobre. Zároveň sme riešili zákazníkov. Museli sme im garantovať, že to, čo dodáme, funguje a nie sú tam chyby. A ak sa stane chyba, tak to musíme rýchlo opraviť, hoci aj o polnoci. Čiže na začiatku sme fungovali skoro nonstop. Mysleli sme na firmu aj cez víkendy, cez sviatky, osobný život som od práce nedokázal oddeliť. Povedať si, tak od deviatej do piatej poobede som podnikateľ a poobede končím a idem domov a už nebudem riešiť prácu, bolo nereálne. Teda aspoň to som si myslel, hoci teraz už vidím veci inak.

Náš software, ktorý vytvárame, používajú aj v Indii, aj v Amerike, aj v Európe. Takže ja síce o piatej môžem ísť domov, ale v Amerike je vtedy iba deväť hodín ráno. Ak im niečo prestane fungovať, musím to riešiť hneď. 

Čo bola na začiatku najväčšia výzva v podnikaní? Čo ťa prekvapilo?

Musel som sa učiť delegovať. Človek, keď zakladá firmu, má určité oblasti, určité silné stránky, ktoré vie uplatniť. Ja mám silné technické myslenie, viem veci naprogramovať a mám jasnú predstavu, ako by to malo vyzerať. Mal som pocit, že to viem robiť najlepšie. Lenže my sme nechceli vybudovať firmu, kde len my sami budeme robiť všetko. Chceli sme prijať zamestnancov a vytvoriť prostredie, kde ich budeme posúvať dopredu. Chceme tiež robiť komunitu, nielen si zarobiť peniaze a odísť domov. Mal som samozrejme nejakú predstavu, ako by konkrétna vec, práca, mala vyzerať a bol som veľmi prísny, ak ju daný zamestnanec neurobil presne tak. Takže v tomto smere som potreboval prijať, že nie všetci majú, pri všetkej pokore, rovnaké schopnosti ako ja a musel som sa naučiť s nimi správne komunikovať. A vedieť delegovať. Ak by som chcel všetko robiť sám, bol by to obrovský tlak na môj osobný čas. A veľký dopad na moje manželstvo. Manželku som zo začiatku nedokázal podporiť v jej aktivitách a tráviť s ňou čas. Stále to bolo iba o mojej firme. 

A to sa zmenilo príchodom tretieho kolegu?

On mal viac skúseností, tak nás učil, ako máme veci delegovať. Na začiatku pri vytváraní firmy sa to veľmi ťažko púšťalo. Zadal som niekomu úlohu a on ju neurobil na sto percent. Musel som sa učiť, že stačí aj keď ju urobí na osemdesiat percent. A niekedy aj na päťdesiat. Lebo časom sa to naučí a spraví to rýchlejšie ako ja. A potom som sa musel učiť jemnejšie komunikovať s ľuďmi okolo. Často som bol dosť tvrdý vo svojich vyjadreniach. Bol som taký ten priamy IT-čkársky typ. Tuto si spravil chybu a treba ju odstrániť. Bodka. Takže sa učím takému ľudskejšiemu prístupu. Viacej kolegov pochváliť, nechať priestor na chyby, vedieť im prejaviť určitú milosť a ľudskosť. Nakoniec aj ja si uvedomujem, že robím chyby. 

Keď prišiel tento tretí kolega, začali sme budovať aj nejakú firemnú štruktúru. Najskôr sme boli dvaja majitelia a všetci zamestnanci boli podriadení priamo nám. Teraz máme každý pod sebou iba niekoľko lídrov, ktorí sa zasa starajú o ďalších zamestnancov. Takže ja už teraz nemám na starosti dvadsať ľudí, ale iba šesť, ktorí sa zasa starajú o tých ďalších.

Koľko máte zamestnancov?

Celá firma máme momentálne okolo sedemdesiat zamestnancov. V tej časti, ktorú mám na starosti ja, je približne dvadsaťpäť ľudí. Sú to aj rôzni brigádnici, študenti apod. 

Na vašom webe máte napísané, že vaša firma ctí kresťanské hodnoty. Čo to znamená?

My, ktorí sme zakladali firmu, sme kresťania, ale nie iba formálne. Pre nás je to identita nášho života. Vyrastali sme v komunite v našom zbore, bolo teda pre nás prirodzené sa stretávať s týmito témami aj v profesionálnom živote, a tiež sa spolu modliť. Takže to bola jedna z prvých vecí, ktoré sme zaviedli, že sa každý týždeň stretávame a modlíme sa. Vždy v utorky ráno. Modlíme sa za prácu, za firmu, za kolegov, jeden za druhého. Sme otvorení modliť sa aj za úspech v podnikaní, ale zároveň to Pánu Bohu odovzdávame. Ak to nevyjde, tak je to v poriadku. Vnímame to s pokorou, že sme iba správcovia niečoho, čo nám bolo zverené. Nestaviame sa k tomu tak, že to sú moje peniaze, moja firma, ale že je to Pána Boha. On nám to zveril a my sme v pozícii správcu. Hoci v obchodnom registri je naše meno. A či už tu tento majetok vôbec nebude alebo bude dvakrát väčší, stále to tak v pokore prijímame. 

To bola pre nás jedna z kľúčových vecí pri zakladaní firmy. V rámci firemných hodnôt sme si zadefinovali kresťanské princípy na prvom mieste. A vieme to aj bližšie vysvetliť, ak sa na to ľudia pýtajú. Nebudujeme nejakú náboženskú organizáciu, stále sme iba s.r.o., ktorá bude prinášať zisk. Ale nehanbíme sa priznať, že sme kresťania a že sa za firmu modlíme. 

Prejavuje sa to v nejakých ďalších konkrétnych krokoch?

Prejavuje sa to v určitej férovosti voči zamestnancom. A v zodpovednosti, že chceme platiť všetky dane, ktoré treba platiť. Nechceme okrádať štát. V podnikaní existuje veľa úzkych uličiek, ako optimalizovať financie. Ale aj v tom treba hľadať nejakú rozumnú mieru. Nie je optimalizácia ako optimalizácia. A potom aj typy projektov, do ktorých sa púšťame. Chceme robiť projekty, ktoré prinášajú nejakú hodnotu, dávajú zmysel, nie sú pre niekoho potupujúce. Ak podporujú niečo nevhodné, napr. hazard apod. tam máme bariéry, červené čiary, cez ktoré by sme neradi išli. Žiaľ nie vždy je to čierno-biele, čiže chce to veľkú múdrosť. 

Sú všetci vaši zamestnanci kresťania?

Nie, vôbec nie. Určite sme na začiatku prijali ľudí z našich kruhov, s ktorými sme sa osobne poznali. Ale v zásade prijímame bežných ľudí z vonku. Nie sme kresťanská náboženská organizácia a vieru zamestnancov neriešime. Aj keď si to ľudia všimnú lebo tieto hodnoty sú prezentované už na pohovore. Skôr to vytvára priestor na rozhovory. 

Stíhaš pri podnikaní ešte nejakú službu v zbore?

Od sedemnástich rokov som bol zapojený v chválach, pomáhal som s tábormi ako vedúci. Aj manželka, pochádza z ECAV v Ružomberku a tam mala na starosti prácu s teenagermi, tábory, víkendovky. Momentálne najčastejšie v rámci zboru hrávame s kapelou na bohoslužbách.

Ale služba nie je iba tá viditeľná v zbore, slúžiť Bohu sa dá rôznymi formami a na to si vie človek nájsť vždy príležitosť. Viem, že ty si také príležitosti vieš nájsť. Povedz nám niečo o tom.

Človek si musí múdro rozdeliť čas a nemôže si zobrať toľko zodpovedností, že niečo podstatné začne zanedbávať. Mám prácu, firmu a mám aj manželku, s ktorou tiež chcem tráviť čas. Ale aj popri všetkých povinnostiach sa dá nájsť čas na službu v tom širšom slova zmysle. To súvisí s dávaním a teda aj s dávaním času. Kedysi som pracoval cez desať-dvanásť hodín denne. Teraz už je to výrazne menej. Moja manželka má veľké srdce pre pomoc ľuďom okolo nás a ja som rád toho súčasťou. Niekoho ubytujeme, niekoho odvezieme, niekomu niečo dáme… Tiež je dobrá v takej tej terapeuticko-pastoračnej oblasti. Vie vidieť zranenia ľudí, potreby a vie im poskytnúť blízkosť a porozumenie. Ako to ona pomenúva, kráča popri nich. Spolu sme otvorení pomáhať, cítime sa byť súčasťou Božej Cirkvi. Veľa myšlienok a podnetov máme od Pána Boha, skrze život a vzťahy, ktoré sa dejú okolo nás. Myslím si, že toto znamená slúžiť Bohu v realite bežného života. 

A ako to máš nastavené s dávaním financií či už ako podnikateľ alebo ako ty sám?

Ja to striktne nerozdeľujem. Chcem dávať zo všetkého čo mám či už ja ako osoba či ako podnikateľ, ktorý má z firmy nejaké benefity. Ako sa hovorí, ako „konečný užívateľ výhod“. Ako firma jednak podporujeme rôzne projekty napr. neziskových organizácií alebo aj priamo vykonáme pre niekoho prácu zadarmo. Napríklad pre nejakú organizáciu, zbor, školu, urobíme zadarmo webovú stránku. My zaplatíme našim zamestnancom, aby to urobili v rámci svojho pracovného času, ale my si to nakoniec nevyfakturujeme. Alebo tento náš produkt na kontrolu faktúr ponúkame neziskovým organizáciám zadarmo alebo za nejaký nízky poplatok. A v rámci osobných financií dávame tiež. Ako rodina podporujeme viacerých pracovníkov či už cirkevných organizácií či misijných organizácií, to je taká priama finančná podpora. Moja manželka je v tom veľmi dobrá. Modlí sa za ľudí, a vie vnímať potrebu, kde by bolo dobré pomôcť. A potom nepriamo, že niekoho odvezieme, nakúpime. Rád som pomáhal bezdomovcom, napr. sme išli do obchodu a nakúpili sme spolu. A niekedy aj dám peniaze, keď niekto pýta. Alebo zasa cez nejaké darčeky, keď viem, že niekoho by niečo potešilo. Sme jednoducho tak nastavení, že chceme rozdať a podeliť sa a neriešime či je to na úrovni osobnej či na úrovni firmy.  

Posledné roky nás všetkých trápia rôzne krízy. Či už problém s covidom či teraz energetická kríza. Mali ste vo firme nejaké ťažké obdobia, obavy o existenciu? Darí sa ti to slobodne odovzdávať do Božích rúk?

Určite mám také obavy. A som rád, že to nemusím niesť sám, ale že je nás vo vedení firmy viacero. A spoločne môžeme dlhodobo plánovať. Vždy je tam nejaká neistota, obava, či nebudeme musieť prepúšťať, ale zatiaľ sa to vždy vyriešilo. Napríklad, že sa navyše schválil nejaký projekt na poslednú chvíľu, alebo nejaký zamestnanec sám od seba prijal ponuku inde. Väčšie stresy som pociťoval na začiatku podnikania, teraz posledné tri roky sa mi to darí odovzdávať Pánu Bohu a mať v tom pokoj. Aj s kolegami to berieme tak, že On je hlavným majiteľom firmy a my sme iba jej dočasní správcovia. 

Hovoríš, že na začiatku, keď si rozbiehal firmu, veľa si pracoval a zanedbával si manželku. Tvoja rodina trpela. Teraz sa to zmenilo? 

Chodieval som neskoro domov, asi okolo siedmej alebo ôsmej som sa iba fyzicky presunul z kancelárie a doma som za počítačom pokračoval ďalej. Toto mám teraz tak striktnejšie nastavené. O tej piatej-šiestej by som už rád bol doma alebo aspoň na ceste domov. Alebo aj skôr. Je to rôzne, niekedy sú náročnejšie týždne. A potom, keď som doma, chcem tráviť skutočne kvalitný čas s manželkou. Nie len si sadnúť k telke. Jazyk lásky mojej manželky je pozornosť. Teraz už viem bez problémov odložiť mobil, neriešiť nič iné a rozprávať sa spolu s ňou. Zaujímam sa o to, aký mala deň, počúvam, čo mi chce povedať alebo vieme spoločne otvoriť nejakú tému, ktorá posúva naše manželstvo. Napríklad aj duchovné témy, spolu si čítame. Ďalšou vecou je, že sa ju snažím včas informovať, čo sa deje. Ak je nejaká mimoriadna situácia, kedy musím ešte večer doma pracovať, vopred ju na to upozorním. Nečakám, že ona sa predsa automaticky prispôsobí situácii. Darí sa mi nepracovať cez víkendy, ale keď je to niekedy inak, vtedy sa snažím dohodnúť a informovať ju, kedy budem zaneprázdnený. Aby vedela, kedy som k dispozícii a aby s tým počítala. A snažím sa mať na prácu oddelené miesto alebo idem do firmy. Aby celý byt nebol jedna veľká pracovňa.