Zuzka Ivanecká: „Máme byť zodpovednými správcami svojich zdrojov“

Zuzka Ivanecká pochádza z dedinky pri Prešove. Psychológiu študovala ako jedno odbor na univerzite v Košiciach. Momentálne pracuje v ambulancii klinickej psychológie v Trebišove. Svoje znalosti sa rozhodla rozšíriť v psychoterapeutickom výcviku, čo je spolu 5-ročné postgraduálne štúdium. Prakticky to znamená, že už dnes sa môže venovať klientom v ambulancii, ale pod dohľadom skúseného psychológa. Do ambulancie prichádzajú deti aj dospelí, čiže má široké spektrum skúseností. 

Stretla som sa s ňou na poslednej konferencii KPM, kde spolu s Katkou Pončákovou viedli seminár o duševnom zdraví. Zuzka navštevuje ECAV v Prešove. Nevyrastala tam od malička, ale Pán Boh ju tam priviedol na začiatku strednej školy. Odvtedy je tu viac-menej aktívna až do okamihu, kedy začala pracovať. Teraz zväčša pomáha ak je oslovená k príprave témy, alebo pri iných udalostiach či letnom táborovaní. 

Zuzka, častokrát sa medzi kresťanmi objavuje otázka: máme sa v časoch duševných kríz obracať na psychológa alebo psychiatra? Môžeme predsa prísť v modlitbe za Pánom Ježišom, hľadať pomoc na stránkach Písma či vyhľadať pastoračný rozhovor. Nie je to zlyhaním našej kresťanskej viery?

Nemyslím si, že by to bolo zlyhaním viery. Keď máme nejaké fyzické ťažkosti, rovnako ideme za klasickým lekárom, keď mám horúčku, podám si paralen. Podobne aj v oblasti dušeného zdravia je dobré vyhľadať odborníka, ak je to potrebné. Myslím si, že táto cesta môže byť tiež Božím nástrojom k zlepšeniu alebo uzdraveniu. Rovnako verím v moc modlitby a verím tomu, že Pán Boh môže človeka aj okamžite uzdraviť, ale zároveň si myslím, že aj samotný proces uzdravovania skrz vyhľadaného odborníka v oblasti duše – hoci môže byť zdĺhavý, môže byť zmysluplná cesta. Vysvetlím: dve moje klientky mi na konci liečby vyjadrili vďačnosť za to, že ich v živote stretla panická porucha alebo depresia a to práve preto, že si skrz to mohli uvedomiť, čo v ich vnútornej dynamike alebo nazeraní na seba, na svet, na Boha nebolo správne. Dovtedy si to vôbec neuvedomovali. Niekedy tá bolesť duše na niečo poukazuje. Podobne ako fyzická bolesť je signálom, že v organizme niečo nefunguje, tak isto aj bolesť duše plní túto funkciu. A pomôcť môže psychológ alebo aj lekár psychiater. Psychiater môže predpísať lieky, ktoré človeku prinesú úľavu a pomôžu, aby bol vôbec schopný v psychoterapii nejakého vnútorného náhľadu.

Každý z nás má niekedy „zlý deň“. Niekto nás naštve, zraní, vonku celý deň prší, dostaneme zlú známku v škole…. Hovoríme, že máme „depku“. Len potom sa stačí dobre vyspať, dať si niečo dobré pod zub, porozprávať sa s kamarátom a je to preč. Kde je tá hranica, kedy už sa jedná o vážnejší stav a treba to konzultovať s odborníkom?

Dá sa to pomerne jednoducho definovať. Je to vtedy, keď všetky tieto naše prirodzené zdroje, ktoré si vymenovala, už nestačia. Napríklad spánok, otvorená komunikácia, kedy sa človek vyrozpráva, modlitba…. A pokiaľ môj stav pretrváva nejaký čas, hoci sa snažím s tým niečo robiť, tak vtedy je to signál, že sa jedná o vážnejší problém. A vtedy môžem začať uvažovať či sa neobrátiť na odborníka. Alebo vtedy, keď mi ten nepriaznivý stav, v ktorom sa nachádzam, bráni dlhodobo normálne fungovať. Či už vo vzťahoch v rodine, v práci apod. 

Ak sa stretneme s človekom, ktorý má duševné problémy, často si nevieme rady, ako to vyhodnotiť, ako reagovať. Náš portál je určený pre pracovníkov s mládežou. Čo by si odporučila im, ak by sa v ich mládeži ocitol takýto človek? Ako sa k nemu správať?

Poradila by som princíp, ktorý my odborne voláme „aktívne načúvanie“. Je to princíp, založený na ľudskosti, na čo nepotrebujeme mať vzdelanie. Od bežného počúvania sa to líši v tom, že sa pri  ňom snažíme byť emočne a empaticky zaangažovaní. U duševných problémov je nepriaznivé, že nie sú na prvý pohľad vidieť. Keď si človek zlomí nohu, je to hneď jasné. Má na nohe sadru, obväz, potvrdí do röntgen. Nikto ho neposiela skákať. Ale keď má duševnú poruchu, vtedy to nie je hneď badateľné. V mnohých prípadoch ani nemusí mať choroba nejaký dôvod, jednoznačnú príčinu. Je nám nepochopiteľné, prečo je ten druhý smutný, keď sa mu nič nestalo. A tak máme tendenciu moralizovať, alebo hovoriť: „Vzchop sa, nevymýšľaj…“ Tomu je potrebné sa vyhnúť. Ani by sme nemali pokúšať podávať nevyžiadané rady: „To bude v pohode! Choď si zabehať! Však na to nemysli. Čo sa bojíš? Skús sa potešiť!“ Alebo problém bagatelizovať. Som si istá, že za tým môže byť dobrá mienka úprimne pomôcť, ale keď sa človek nachádza v ťažšom duševnom stave, nemá všetky emócie a myšlienky nevyhnutne pod kontrolou. Prebiehajú zautomatizovane a prestať na nich myslieť je takmer nemožné. Taký človek sa potom cíti na všetko sám, kladie si za vinu, že sa práve on takto cíti, čo situáciu zhoršuje. Pri princípe aktívneho načúvania môžeme napríklad celkom otvorene povedať, že tomu nerozumieme a nevieme si predstaviť, čo ten druhý prežíva, ale chápeme, že je to náročné. Dáme mu najavo, že ho skutočne počúvame, čo nám hovorí a zároveň sme zaangažovaní – bez moralizovania a nevyžiadaných rád – a empatickí lebo sa snažíme chápať, že je to asi náročné. Takto sa človek trpiaci cíti videný a počutý, čo už samo o seba môže priniesť miernu úľavu. A tiež sa ho môžem opýtať: „Ako ti môžem pomôcť?“ Tým mu dám možnosť voľby bez toho, aby som mu napríklad vlastnými radami dával odporúčania a triafal vedľa.

Väčšinou vieme, ako sa starať o svoje fyzické zdravie, ako športovať, jesť vitamíny, ale nie vždy venujeme dostatočnú pozornosť ochrane psychického zdravia, psychohygiene. Myslím si, že ako kresťania máme množstvo skvelých prostriedkov. Ako to vidíš ty?

Ako základnú vec vidím budovanie blízkych a dôverných vzťahov. Mať priateľov dôverných, blízkych, s ktorými sa môžem zdieľať so svojimi radosťami aj starosťami. Mocným prostriedkom pre našu dušu je samozrejme modlitba, v ktorej môžeme Pánu Bohu všetko povedať. Máme zasľúbenie, že sme Pánom Bohom videní, že máme u Neho súcit s našimi slabosťami, ponúka priestor, kde sa s nimi môžeme zdieľať. A zároveň nám zasľubuje, že sa o nás stará. Ale takisto sme správcami toho, čo nám Pán Boh dáva a mali by sme sa učiť to rozumne spravovať. A tým je aj naša duša. Netreba zabúdať dôležitosť pestovať kvalitný sabat – teda čas oddychu. Ten môže mať pre každého inú formu. Každého Pán Boh inak stvoril. Niekto má rád pohyb, niekto knihu, niekto prírodu. Nedá sa to jednoznačne určiť a každý si musí nájsť to, čo u neho funguje. Ani ja by som klientovi nepovedala, čo presne má urobiť. Skôr spolu s ním hľadám, čo by práve jemu mohlo pomôcť, kde si jeho srdce dokáže oddýchnuť. Preto je tu dôležité poznať samého seba a vedieť, čo funguje práve pre mňa. Páči sa mi, že anglicky hovoriace krajiny začínajú týždeň v kalendári nedeľou. To je pekná symbolika. Prvý deň v týždni je oddychom. Až potom sa púšťajú do práce.

Niekedy sa mi zdá, že si ľudia v mojom okolí toho berú na plecia príliš veľa. Už aj v cirkvi zažívame vyhorenia pre množstvo služby. Nemyslím si, že by Pán Boh toto po nás chcel. 

Myslím, že je to dané dobou. Ponúka nám veľmi veľa možností realizácie, čo sa prejavuje nielen v bežnom živote, ale aj v cirkvi. Takisto si nemyslím, že to je Božia vôľa, aby sme sa v službe úplne zničili. Skôr nás volá do správcovstva. Byť dobrými a zodpovednými správcami toho, čo je nám dané. A to môže byť náš čas, naše zdroje, talenty, duchovné dary. Správny manažment má svoje hranice, ktoré nie sú ani príliš úzke, ani široké. Nemôžeme ísť úplne na hranu. Pán Boh nás vyzýva aj do oddychu. Biblia predsa jasne hovorí o dni odpočinku. Aj Pán Ježiš sa oddeľoval a odchádzal do samoty. Ťažko je presne stanoviť, koľko môže kto z nás pracovať a koľko oddychovať. Lebo každý máme inú kapacitu a iné zdroje. Preto každý je povolaný múdro manažovať presne tú svoju kapacitu, ktorú má. Takže to, čo je vhodné pre jedného, nie je vhodné pre druhého. V tom by sme sa nemali obzerať na druhých a porovnávať sa. Snažiť sa druhým vyrovnať. 

Ako si hovorila, pracuješ priamo v psychoterapeutickej praxi s rôznymi generáciami. Aké sú tvoje skúsenosti s mladými? Majú sa dobre či skôr nie? S akými problémami prichádzajú? A dá sa aj povedať prečo? Mohla niečo z toho spôsobiť pandémia covidu?

Teraz sa objavuje oveľa viac úzkostí, panických porúch a depresií, ale netrápi to iba mladých. Ide to celým spektrom generácií. U teenagerov sa objavuje seba poškodzovanie. Celkovo pribúdajú tzv. stresom podmienené psychické problémy. To všetko môže súvisieť s dobou, v ktorej žijeme, rýchlosťou života, množstvom podnetov, ktoré na nás dopadajú. A to množstvo nezvládame manažovať, takže u niekoho sa to potom prejaví až patológiou. 

Nemyslím si, že pandémia covidu bola skutočnou príčinou, ale samozrejme to bol stresor, ktorý na nás vplýval. Pričom nám ľuďom je prirodzené sa v prípade stresu zhromažďovať. Nič neposilní skupinovú kohéziu ako spoločný stresor. Lenže v čase pandémie nás všetkých dali do izolácie. 

Je veľmi ťažko povedať, čo je príčinou toho ktorého ochorenia. U panickej poruchy to môže byť napr. ranná trauma v čase 0-3 roky, čo si klient ani neuvedomuje. To zasiahne nervový systém a ovplyvní to ďalší vývin. Ale môže to byť aj niečo iné. Tá samotná porucha je taký „vrch ľadovca“, v ktorom sa skrýva množstvo faktorov. Často príde viacej klientov s tou istou diagnózou, ale dôvody a príčiny sa môžu u každého trocha líšiť. 

Ďakujem za rozhovor. Sme radi, že aj v oblasti psychoterapie máme na Slovensku mladých kresťanov. 

Ďalej môžeme odporučiť tieto kresťanské terapeutické a poradenské služby:

https://zera.sk/ Katka Pončáková, Maruška Skonc a Silvia Misina Crowe v Prešove

https://www.teparo.sk/ Draho a Zuzka Polohovci v Banskej Bystrici