Urob niečo! #9: Priatelia, nie sluhovia

„Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“

Ján 15, 15

Jediný, kto si mohol nárokovať a žiadať od svojich nasledovníkov, aby ho oslovovali „Pane“, „Veľmajster“, „Pomazaný“, bol Ježiš. Avšak hneď, ako bola príležitosť vytvoriť optimálnu úroveň vzťahu so svojimi učeníkmi, vytvoril rovnocenný vzťah, nie vzťah nadradenosti. Postavil ich na svoju úroveň, nie pod seba. Nenakreslil organizačnú schému, v ktorej by sa bol objavil na vrchole (ako vtelený Boh, ktorým bol). Svojich ľudí nenazýval „sluhami“, ale priateľmi.

Ak teda nechcel byť oslovovaný nadradeným titulom, prečo sa tak rozhodol? Prečo by sme sa tak mali rozhodnúť my? Tu sú tie dôvody, ktoré uviedol:

1. „Pretože sluha nevie, čo robí jeho pán.“
2. „Lebo všetko, čo som počul od svojho Otca, som vám oznámil.“

Tieto dôvody si často pripomínam ako líder. Pomáha mi to rozlišovať vzťah pán – sluha a vzťah priateľ – priateľ. Vzťah priateľ – priateľ je vzťahom medzi seberovnými. Neexistuje tu hierarchia, aj keď jeden z dvojice vie oveľa viac a má na viac, je autorita (toto slovo musí byť definované, dostaneme sa k nemu neskôr). V priateľstve však, ako v každom zdravom vzťahu, musí existovať vzájomná podriadenosť – dobrovoľná a dôstojná.

Ježiš hovorí, že so svojimi učeníkmi vytvoril priateľské väzby, pretože „sluha nevie, čo robí jeho pán“ a že všetko, čo počul od Otca, „to oznámil.“ V priateľskom vzťahu je zásadná komunikácia. Pán drží svoje tajomstvá ďaleko od tých, ktorí mu slúžia, ale priateľ komunikuje všetko bez toho, aby si niečo schovával. Ježiš oznamuje bezodkladne všetko, čo počul od Otca. Ježiš, ako priateľ, chce, aby jeho učeníci vedeli, čo robí, zatiaľ čo ako pán by to nechcel povedať, pretože by sa stal zraniteľným voči svojim služobníkom. A veľmi zaujímavé je slovné spojenie, ktoré Ježiš používa: „Už vás nenazývam sluhami…“ S dôrazom na „už nie“. Aby sme tomu porozumeli, musíme si vysvetliť, že v židovskom svete, keď si rabín vybral mladého muža, že ho bude učiť, vytvoril sa vertikálny vzťah pán – sluha, majster – učeň, senior – junior…. ten, kto vládne a ten, kto počúva. Ale aj v tom Ježiš porušil pravidlo, pretože chápe, že je autoritou a že tí, ktorí ho nasledujú, nemajú problém konať jeho vôľu. To sa nijak nezmení bez ohľadu na priateľské vzťahy. 

Príde však čas, kedy On predpokladá, že sa jeho učeníci dostanú na Jeho úroveň, lebo ich všetko naučil, čo vedel. Nazýva ich priateľmi, pretože rozumejú všetkému rovnako ako On a nemajú medzi sebou tajomstvá. Majú prístup k rovnakým informáciám. Ak by ich nazýval sluhami, nebolo by to v súlade s definíciou slova autorita. 

Slovo autorita má svoje korene v latinčine a neznamená uplatňovať dominanciu nad ostatnými. Pôvodne je to slovo auctoritas, čo znamená pomáhať rásť (aug znamená rast). Napríklad, ak niekto cvičí, tak správna autorita je tá, ktorá pomáha, aby v cvičení napredoval. 

Toxického vodcu alebo učiteľa (ktorý nespĺňa definíciu autority) by sme nazvali skôr tyranom. Ten hľadá len svoje výhody, vyžaduje poslušnosť od tých, ktorí sú mladší, ale len preto, aby ich ovládol. V žiadnom prípade sa nestará o ich integrálny rozvoj. 

Keď zistím, že je na mňa niekto dobrý, že jeho učenie a jeho blízkosť ma robia lepším, nemám problém poslúchnuť odporúčania tejto osoby. Nie je ťažké sa k takému vodcovi správať s autoritou, pokiaľ nám pomáha rásť. V takom prípade plynie poslušnosť prirodzene. 

V latinčine existuje aj iné slovo, ktoré sa používa v súvislosti s autoritou. A to je slovo, ktoré nemá nič spoločné s napomáhaním k rastu: je to slovo potestas a súvisí s vládou, ktorá je vykonávaná na iných. Predstavuje niekoho, kto si vyžaduje formálnu povinnosť a má dokonca právnu spôsobilosť na vymáhanie svojho mandátu. 

Ako vodcovia môžeme vykonávať potestas alebo auctoritas, ale pre duchovné vedenie druhých bude lepšie používať auctoritas. Je to preto lebo keď je niekto autorita, nevyžaduje si poslušnosť ani úctu, ale tieto charakteristiky vyplývajú z pozitívneho vplyvu na jeho zverencov. Keď je vodca nútený vyžadovať, aby bol rešpektovaný, potom je chyba v jeho jednaní s ľuďmi, alebo v jeho vedení niet túžby pomáhať rásť. Nezískal žiadny vplyv a na to, aby ho nasledovali a počúvali, musí využiť svoje formálne postavenie. 

„Mal by si ma poslúchať.“ „Musíš so mnou hovoriť s rešpektom.“ „Mali by ste ma oslovovať titulom.“ „Ste povinní považovať ma za svojho duchovného otca“ Predstavte si, že niekto povie: „Ja nie som tvoj priateľ, ja som tvoj vedúci.“ Nebolo by to v priamom protiklade k Ježišovým slovám? „Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi.“

Čo robí vedúci? Vedúci vytvára väzby blízkosti (hoci nikdy nemôže byť blízkym priateľom každému) a jeho charakter a spôsob akým buduje vzťahy, mu pomáha získať vplyv. Nerobí to strategicky, je to ako bonus k jeho vedeniu. Vedúci je správna autorita, byť v blízkosti takejto osoby vám dáva pocit, že rastiete, že sa zlepšujete. Nie je väčšieho zadosťučinenia pre vedúceho, ktorý uplatňuje správnu autoritu, než vidieť svojich priateľov, ako všetko pochopili a ako tieto znalosti uplatňujú tým najlepším spôsobom v každodennom živote. 

Naproti tomu, kto uplatňuje potestas nad ľuďmi, nemá záujem o ich skutočné zlepšovanie, ide iba o odovzdanie informácií. Ide mu iba o post a titul. Nechce priateľov, chce poddaných. 

* Inšpirované knihou LIDERhAZalGO od autora Edmundo Hernández, 2020.
Autor fotky: Dio Hasbi Saniskoro: https://www.pexels.com/sk-sk/photo/timova-praca-byt-spolu-dovera-skupina-3280130/