Moderátori podcastu Zabudnuté cesty Janči Máhrik a José Calvo si v epizódach 113-117 pozvali k mikrofónu zaujímavého hosťa, Jána Markoša, šachového veľmajstra Slovenska. Janko Markoš študoval filozofiu a evanjelickú teológiu a svojho času viedol Sokratov inštitút, doplnkové vzdelanie pre nadaných vysokoškolákov. Momentálne je na voľnej nohe, píše knihy, prednáša na tému kritického myslenia a etických hodnôt.  

Chlapci zo Zabudnutých ciest čítali jeho knihy a preto už dávnejšie mali túžbu Janka pozvať ako hosťa, lebo témy jeho kníh sú im blízke. To sa podarilo (v podcaste vysvetľujú zaujímavé cesty, ako) a všetci traja sa v piatich epizódach vracajú k témam obsiahnutých v jeho poslednej knihe Bližšie k sebe, ktorú Janko vydal v roku 2021. 

Epizóda 113 – O svete v tieni

V roku 2021 napísal J. Markoš knihu Bližšie k sebe. Je inšpirovaná čiastočne aj pandémiou. Všimol si, ako vedecký pohľad na svet, dáta, fakty, snaha uchopiť čo najvernejšie svet, naráža na ľudské prežívanie. O tomto napätí, medzi tým ako človek prežíva svet okolo seba, ako ho vníma, ako sa v ňom cíti, ako si vytvára pocit domova a blízkosti na jednej strane a na druhej strane medzi vedeckým poznaním, ktoré sa usiluje až o neľudskú mieru istoty, o tom rozpráva kniha Bližšie k sebe, ale tiež vytvára rámec pre celú sériu týchto epizód.

Jedným zo základných problémov ľudí v dnešnej dobe je, že aj keď sme materiálne dobre zabezpečení a nežije sa nám zle, necítime sa vo svete až tak doma z rôznych dôvodov. Veľkou časťou tohto problému je, že sa s nami nikto nerozpráva a že my sa nerozprávame o ľudskom svete ľudskou rečou, ale skôr rečou vedy, rečou nových technológií, médií. Kniha je o hľadaní toho, ako sa o kľúčových ľudských témach rozprávať ľudským spôsobom. Ak sa nebudeme zaoberať touto témou, ak sa nebudeme snažiť vidieť náš svet aj ľudskými očami a nejak si ho zútulniť, tak sa budeme cítiť odcudzene vo svete, ktorý síce funguje výborne, ale my sme tam navyše.

Vo svete, kde žijeme, sú jednak veci, ktoré máme každý deň na očiach – dáta, štatistiky, čísla, napr. aj v súvislosti s korónou (krivky rastu apod.) a potom je celá časť života, ktorá sa nedostane do novín, ktorá je akoby v tieni. Nie je jednoduché o nej informovať, ale napriek tomu je tu. A tejto oblasti života sa dotýkajú kazatelia, farári. Otvárajú staré múdre texty, Bibliu, zdieľajú sa s ľuďmi. Lebo ak by túto časť človek odignoroval, tak mu uniká obrovský kus života. 

Epizóda 114 – O vzťahoch a zraniteľnosti

Človek ako sociálny tvor. Pre Jančiho a Josého je to jedna z najobľúbenejších tém. Dnešná spoločnosť hrá proti tomu. Pandémia v celej nahote ukázala, že ľudia na celom svete musia fungovať ako komunita. Jeden chorý človek nakazil celú planétu, ale svet ako spoločenstvo vedelo vírusu vzdorovať.

Čo je to empatia? Ako je možné, že si ako ľudia sadneme, že máme pocit, ako by sme sa poznali odjakživa? Alebo aj nie?

Novoveká predstava bola, že človek môže spoznať sám seba, ale ďalej už je to iba neistota.

Empatia vzniká už našim narodením. Dieťa sa narodí rodičom, do nejakého príbehu, do komunity. Rodičia sú tiež súčasťou príbehu komunity. Všetci sme kedysi mali spoločných predkov. Sme si omnoho bližšie, než si myslíme. Aj náš jazyk, náš rozvoj, prebieha uprostred spoločnosti. Tí, čo s nami komunikujú, nás zároveň formujú, od nich sa učíme. Som človekom preto, že sme my. Komunita je extrémne dôležitá. Človek je jednak samostatná slobodná bytosť, ale zároveň je len jednou časťou tkaniva celého ľudstva. Aj keď je dnes častý taký prístup, že máme rozvíjať iba samého seba. Starať sa sám o sebe. Ale my SME spoločenstvo a ono JE nami. Čo neznamená, že nemáme vlastnú osobnú zodpovednosť a že sa máme schovávať za komunitu. 

Na základe toho hovorí Ján Markoš o dvoch druhoch poznania: dobyvateľskom (vedecké poznanie vyžadujúce jednoznačné výsledky) a empatickom (zraniteľné poznávanie).

Dobyvateľské poznávanie predstavuje zrak, ktorý pozerá z diaľky. Empatia predstavuje dotyk, ktorý je osobný, zraniteľnejší.

V knihe Janko Markoš hovorí, že aj Boh chce, aby sme ho empaticky poznávali. Nie je teda iba Boh doktrinálny, ale aj Boh, ktorý je zraniteľný. Boh, ktorý sa dotýka rán. To je veľký prvok empatie. 

V živote potrebujeme obidvoje formy poznania – aj empatiu, aj vedecké metódy. Potrebujeme obidve vo vzájomnej prepojenosti. Do oblasti empatického poznávania sveta patrí krása a umenie. 

Byť empatický, spoznávať empaticky, znamená byť zraniteľný. Ale bez zraniteľnosti nevieme mať skutočné vzťahy. Evanjelium nás volá, aby sme boli otvorení ku každému, nastavili druhú tvár. 

Epizóda 115: O duši a večnosti

V tejto epizóde otvárajú rečníci vážnu tému, tému duše a  smrti, pozostalosti. Tému duše Janko Markoš otvára aj v svojej knihe, aj keď inak ako sa jej zvyknú dotýkať kresťania. Hovorí tu o duši skôr ako o identite človeka. Ako ľudia sme veľmi nestále bytosti. Ja pred hodinou som iný ako ja pred týždňom, pred rokom. Ja v rôznych náladách a ja v spánku. Spánok je zvláštna vec, chvíľa slabosti, nevedomia, v spánku strácame samých seba. 

Jankovi Markošovi sa zdá, že otázka identity človeka nie je vedecky ani filozoficky doriešená. V knihe rozoberá niekoľko slepých ciest, ktoré môžu byť ľudskou identitou ako mozog či telo, či vedomie. Ale vždy naráža na prekážky. Dochádza k tomu, že tento koreň človeka je neznámy. A spoločne rečníci diskutujú, že akékoľvek delenie človeka inak ako na celistvú bytosť, nie je použiteľné. Tieto modely fungujú iba čiastočne, aby poslúžili v konkrétnych situáciách.

Prečo bola téma duše dôležitá pre Janka Markuša, že sa jej venoval v svojej knihe? Lebo kniha je vedená osobnou skúsenosťou. A Janko chcel písať o veciach, ktoré ho fascinujú, sú mu blízke, sú obyčajné, ale zároveň nádherné. 

A ako je to s tým spánkom? V jednom biblickom Žalme sa hovorí, že človek môže zaspať v pokoji lebo vie, že Boh nad ním bdie. Vždy existovala kategória nejakého nočného strážcu. Niekto stráži pri ohni, na rôznych táboroch apod. Lebo spánok znamená zraniteľnosť. A tým pádom zakladá aj spoločenstvo. Vďaka tomu, že spíme, máme tendenciu vytvárať väčšie spoločenské celky. Je to každodenná príjemná facka našej pýche, keď zaspávame, dostávame sa do stavu zraniteľnosti a musíme dôverovať svetu okolo nás.

Aj keď sa v spoločnosti dejú zlé veci, ako spoločnosť si v princípe musíme dôverovať. Inak by sme spolu nevedeli žiť. V noci by sme nezaspali, nevyšli na ulicu. Je to ako kyslík. Spoločnosť by bez dôvery vôbec nemohla fungovať a malo by to veľa rôznych dôsledkov. 

Téma pozostalosti, smrti. Janko spracovával túto tému na základe skúseností iných. Ako sa vyrovnať so smrťou v svojej blízkosti? Keď človek zomrie, zostane po ňom nejaké miesto, jazva, spomienka, zostane určitým spôsobom prítomný v svojom spoločenstve. Tento človek tu už nie je, ale je prítomný v neprítomnosti. V tom, čo urobil v minulosti. Pozostalí sa s týmto človekom ešte nejaký čas rozprávajú, cítia bolesť. A táto „pozostalosť“ človeka na tomto svete poskytuje určitý druh útechy. Ak dobre žijem, jazva, útecha, to miesto, čo po mne zostane, bude tiež dobré. 

Táto perspektíva, perspektíva toho, čo po mne zostane, keď zomriem, má úplne iný vplyv na moje každodenné rozhodnutia. Môžem byť omnoho odvážnejší, menej sebecký. A na to treba myslieť. 

Treba otočiť svoj pohľad od časných nablýskaných vecí (úspech, peniaze,…) práve k tejto perspektíve. A taký je aj pohľad evanjelií. Všímajme si tieto ťažké veci v živote (smrť, utrpenie), pretože tu sa skrýva tajomstvo života. 

Kľúčové pri smrti je odpustenie. Človek existuje ako organizmus, ale tiež ako osoba. Organizmus je srdce, ktoré bije, cievy, mozog. Na začiatku sa narodí, na konci prestane biť, fungovať. . Ale osoba je viac, je to ten, kto vstupuje do vzťahov, kto robí druhým radosť, alebo môže niekoho zradiť, je manželkou, otcom, bratom. Na začiatku sa narodí iba organizmus, bábätko, ktoré ešte nie je členom spoločenstva, ale postupne do neho vstupuje a stáva sa osobou. A na konci života, zo starčeka, ktorý už má silnú demenciu, sa znovu vytráca osoba a zostáva organizmus. Organizmus zomiera, ale osoba tu zostáva ešte aj po našej smrti.

Človeka môžeš zabiť ako organizmus, ale tiež ako osobu. Keď ho napr. spoločenstvo vyčlení. Na evanjeliu je vzácne, že Ježiš prináša odpustenie, čo je dôležité z hľadiska vzkriesenia osoby. Teda, keď niekoho nenávidím, zabil som ho ako osobu, ale odpustením ho vzkriesim. Znova pre mňa existuje v rámci vzťahu. 

Z biblického pohľadu znamená vzkriesenie obnovu všetkých oblastí človeka. Nielen telo, organizmus, ale aj osobu. Tak teda kresťania by mali byť už teraz ľuďmi zmierenia, odpustenia, ľuďmi, ktorí bojujú o bližšie vzťahy. 

V starovekom Grécku sa vyhnanie zo spoločnosti rovnalo smrti. Nenávisť je teda závažná vec a odpustenie tiež. Ježiš dal do rovnakej kategórie vraždu a nenávisť k človeku.

Epizóda 116: O posvätnom a ľahkosti

Príroda nepotrebuje hierarchiu. Vesmír nemá stred. Vzťahy tam sú relatívne, žiadne centrum. Ale ľudia takto nedokážeme žiť. Máme centrum, hierarchiu, klasifikujeme si svet. Moje telo, moja rodina…. Hierarchia sociálneho postavenia – ľudia vyššie, autority, hierarchia peňazí – bohatší, menej bohatí.

Bez tohto nevieme byť, ale zároveň nás to ničí. Tí, čo sú naspodku hierarchie, tí môžu trpieť. A spôsob, ktorý pomôže tieto hierarchie sveta poraziť, je hierarchia posvätného. Iná hierarchia, ktorá ukazuje, čo je cenné, čo je bezcenné, čo je škodlivé… iným spôsobom. Ktorá je oslobodená od egocentrizmu. 

To cítime v evanjeliách. Pán Ježiš nešiel k tým bohatším, nedbal o seba. Hierarchia posvätného je zaujímavá téma, absolútne nevedecká, ale reálna, súčasťou života. 

Väčšina ľudí tak ako zažije krásu, pokoj, lásku, tak skôr či neskôr zažije pocit, že tu niekde blízko je niečo vznešené posvätné. 

Čo ľudia považujú za to posvätné? 

Rudolf Otto (nemecký filozof a teológ) napísal pred 100 rokmi knižku o posvätnom. Snažil sa opísať takúto skúsenosť. To, čo je posvätné sa ukazuje v „mystériu tremendu“, to je niečo, keď ma chytí pocit, že v blízkosti je niečo hlboké, čo ma presahuje a zároveň je to aj trocha magické a je prítomná taká posvätná hrôza. Napr., keď sa pozriete na hviezdy a cítite sa veľmi maličkí. 

Zážitok posvätného môže mať bezprostrednú formu kontaktu, nemusíme čakať, kým sa nám to zjaví, alebo kým nám to pán farár povie. Tak ako môžeme skúmať krásu, tak môžeme skúmať sami aj posvätno. 

Potrebujeme sa v tomto rozvíjať. Janči Máhrik ako kazateľ verí, že sú dva spôsoby, ako môžeme poznať posvätné, to ako sa dotýkame toho, čo nás presahuje. Jednak špeciálne zjavenie (to za čím ideš do kostola, čítaš Bibliu, keď načúvaš Duchu svätému) a potom to všeobecné zjavenie (to, čoho sa môžeš dotknúť hneď teraz každý deň – napr. pozrieť na hviezdy). Ale ak verím, že hviezdy stvoril Stvoriteľ, tak zároveň verím, že sa dotýkam Jeho, rovnako ako verím, že sa dotýkam Moneta, keď pozerám jeho obraz alebo ako obdivujem a dotýkam sa Beethovena, keď počujem jeho hudbu.

V Genezis Boh tvorí svet ako chrám, kde všetko, čo je v tomto svete, nám ukazuje Jeho veľkosť. Niekedy chceme vtesnať všetko to, čo súvisí s Bohom do jedného kamenného kostola, ale ako kresťania môžeme vidieť, že všetko, čo sa tu deje na svete, to, ako vietor zvetráva skaly, ako voda pulzuje v kolobehu, že to všetko je súčasťou veľkého Božieho obrazu. Malo by nás to fascinovať a viesť k Nemu. 

Ako rozlíšiť posvätné od všedného? 

Na základe dobyvateľského alebo empatického poznania. Čím je tá skúmaná entita slabšia, menej mocná, menej živá, tým sa k nej dostaneme jednoduchšie. Kamene vieme poznať jednoduchšie ako zvieratá, úplne najnáročnejší sú ľudia. A Boha môžeme vedecky skúmať koľko chceme a nezistíme nič. Boh z pohľadu vedeckého skúmania je prázdnotou. Nedá sa nájsť. 

Takže nám zostáva Jeho empatické poznávanie. A to tak, že sa snažím zohnať čo najviac poznatkov, nástrojov a dostať sa čo najbližšie, alebo naopak. Snažím sa odstrániť prekážky, bez ktorých by sa mohol Hospodin priblížiť ku mne. Tu používa Janko v svojej knihe metaforu ľahkosti.

Čím ľahší človek je, čím menej vážne sa berie, čím menej má predstav sám o sebe, tým ľahšie je pre neho vnímať kategóriu posvätného

José tiež hovorí o apofatickej teológii – negatívnej teológii, kde môžeme poznávať Boha, študovať Boha cez negatíva. Nepovieme, že Boh je takýto, ale povieme, že Boh takýto nie je. Boha nevieme dosiahnuť našou ľudskou rečou, ľudským intelektom. Ľahkosť nie je spontánna, treba ju budovať. Jakub v Biblii hovorí: Priblíž sa k Bohu, on sa priblíži k tebe. Na dotyk s posvätným je dôležitý náš krok. Na to často zabúdame. Čakáme, že nás to stretne iba tak. Je treba si vytvárať priestor pre to posvätné. Snažiť sa porozumieť životu, premýšľať, meditovať. 

Podcasteri hovoria s Jánom Markošom aj o iných témach. O tom, ako píše Janko svoje knihy, prečo sa dal v detstve na šach, či videl Queen´s Gambit a tiež o jedle a bratislavských reštauráciách. V poslednej 117. epizóde odpovedá Ján Markoš na otázky poslucháčov. 

Eva Bechná pracuje ako pastoračná asistentka v zbore Cirkvi bratskej v Žiline. V zbore sa okrem iného venuje dlhodobo práci s deťmi a mamičkami a tiež vydávaniu zborového newsletteru Fajo.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Na našej webovej stránke používame cookies

Potvrďte, že akceptujete naše sledovacie súbory cookie: Google Analytics, Facebook Pixel. Môžete tiež odmietnuť sledovanie, takže môžete naďalej navštevovať našu webovú stránku bez toho, aby sa do služieb tretích strán odosielali údaje.