Moderátori podcastu Zabudnuté cesty Janči Máhrik a José Calvo Aguilar navštívili v Nitre začiatkom októbra 2021 pani Zuzanu Máhrikovú, ktorá sa akurát vtedy dožila stých narodenín. Chalani si prišli vypočuť zopár múdrych slov a rád od Jančiho starej mamy a živým rozhovorom ich sprostredkovali aj ostatným poslucháčom a fanúšikom svojho podcastu. 

Pani Máhriková bola celý život učiteľkou. Pochádza z menšej obce Mestečko pri Púchove na strednom Slovensku, ale ako učiteľka pôsobila v rôznych kútoch krajiny. Zažila niekoľko režimov. Študovala gymnázium v Banskej Štiavnici ešte za prvej republiky, novovzniknutého Československa. Svoje prvé učiteľské miesta absolvovala za vojny počas Slovenského štátu, ale zažila aj socializmus. Keď už bola na dôchodku, prišla Nežná revolúcia a demokracia. Každé obdobie malo svoje špecifiká a ťažké chvíle, ale zároveň si vždy našla aj príležitosť na radosť. 

Byť učiteľkou nebolo v minulosti jednoduché. Dnes si už nevieme predstaviť, že po skončení školy dostávali mladí ľudia umiestenky, kam majú ísť pracovať a nemohli si sami vybrať. Pani Zuzka spomína, že jej prvé učiteľské miesta boli ďaleko na Východnom Slovensku, ani nevedela, kde sa obce nachádzajú. Zmluvu dostala vždy iba do konca júna a cez prázdniny 20 % z platu. Každý rok si znova musela žiadať o ďalšiu robotu. Dekrét na nové miesto bežne prišiel až v októbri. 

Učitelia boli dôležitým elementom každého režimu. Cez nich sa dali ovplyvňovať nové generácie. Počas Slovenského štátu ich nútili vstúpiť do Hlinkových gárd, za socializmu sa museli školiť ideologickými Stalinovými a Leninovými spismi, robiť skúšky. Pani Máhriková a jej manžel boli veriaci, ale ako učitelia si za socializmu museli vybrať – alebo kostol alebo učiteľská existencia. Ak chceli robiť svoju milovanú prácu a uživiť rodinu, snažili sa neprovokovať.

„Ale na Štedrý deň som vždy išla do kostola,“ hovorí pani Zuzka. Bibliu dodnes číta každý deň, aj sa pravidelne modlí. Tak to robila celý život.

Keďže si neskutočne veľa pamätá a spamäti recituje verše starých piesní, Janči, jej vnuk, sa pýta, odkiaľ má takú skvelú pamäť? Určite je to génmi, ale aj mnohým štúdiom, ktorému sa celý život venovala. Mala skvelých a prísnych profesorov na gymnáziu, aj učiteľskom ústave. Zapájala sa do ochotníckeho divadla, recitácií, veľa sa učila naspamäť. Doma sa stále spievalo, samozrejme tiež množstvo piesní spamäti. Ale ešte aj na dôchodku sa pani Zuzka venovala ženám v evanjelickom kostole v Nitre, kde sa znova učila spamäti mnohé údaje a študovala, vzdelávala sa. Vždy bola mimoriadne aktívna. „Ľudia sa boja, čo budú robiť na dôchodku, ale keď mám toľko kníh, môžem sa stále vzdelávať.“

Chlapci sa jej tiež pýtajú, odkiaľ získavala duchovné povzbudenie pre svoju vieru? Najviac z domu. Bolo zvykom spievať duchovné piesne pri každej práci. Či už pri priadkach alebo na roli. V nedeľu po obede sa rodina stretla a spievalo sa. Otec pani Máhrikovej mal výborný hlas, viedol v obci ľudový súbor, ale aj ďalší štyria súrodenci spievali dobre. Nebol televízor, rádio, neboli telefóny, piesne boli samozrejmou súčasťou života, práce alebo oddychu. V škole sa deti modlievali na začiatku vyučovania a aj na jeho koncu. Zdá sa, že to, čo človek získa v detstve a predovšetkým v rodine, je kľúčové pre jeho ďalší život.

S manželom sa pani Máhriková zoznámila tiež v škole, v Šulekove, kde boli kolegovia. Jedno s prvých spoločných stretnutí bolo pri ochotníckom divadle. Hrala sa Maryša bratov Mrštíkovcov. Budúci manžel v roli sedliaka Vávry a pani Zuzka ako jeho zúfalá žena Maryša. Kto pozná túto starú hru vie, že Maryša nakoniec svojho muža otrávila jedom, pretože ju týral a ubližoval. Pani Zuzka dodnes spomína, ako ju kolega Janko na javisku sotil, až mala odreté kolená a plakala bolesťou. Špecifický spôsob získať si dievča, avšak v tomto prípade z toho bolo krásne manželstvo na mnoho rokov. 

Ústami Josého a Jančiho sa mohli poslucháči Zabudnutých ciest opýtať pani Zuzany na to, čo ich zaujíma. Čo jej u súčasných mladých ľudí chýba? „Málo čítajú. Keď si potrebujú odpovedať na otázky, všetko nájdu ľahko na internete.“ Za jej študentských čias sa veľa čítalo, ale nielen to. Učitelia vyžadovali od žiakov rozbor kníh. Zaoberať sa prečítaným do hĺbky. To všetko ľuďom veľa dalo do života. 

Neurobila pani Zuzka niekedy zbytočnú investíciu? Určite nie, či už v svojej pôvodnej rodine či neskôr, keď sa vydala, vždy nebolo peňazí nazvyš a tak sa veľmi šetrilo. Dokonca predávala aj drobnú úrodu, čo vypestovala na záhrade, aby za získané peniaze mohla prilepšiť rodine. A čo sa týka investície času, pani Zuzka si nespomína, že by sa venovala niečomu, čo by neskôr ľutovala. 

Ako môžu mladí spolunažívať so staršími? Nie je to jednoduché, starého človeka neprerobíš. Pani Zuzka hovorí dosť kriticky k vlastnej generácii. Starší ľudia majú predsudky, radi sa urazia, odsúdia mladých. Ale to nie je cesta. Najskôr treba vypočuť, stretávať sa a po viacerých takýchto stretnutiach je možné nájsť spoločnú reč. Ak sú ľudia otvorení, vždy je šanca si porozumieť. 

Aké sú obľúbené recepty pani Máhrikovej? Janči spomína na výborné lokše, ktoré si pamätá z detstva. Babka ich piekla na platničke, robili sa na nich bubliny. Potom ich potierala kačacou masťou. A pani Máhriková dodáva, že boli doma také obľúbené, že ich svojim deťom v sobotu piekla aj 70-80 kusov. 

A čo by nakoniec odkázala mladým? Aby dobre uvážili, na čo sa hodia, čo chcú v živote robiť a robili to naplno. Mnohé školy chrlia odborníkov, napríklad práve učiteľov, ktorí potom svoje povolanie nerobia, alebo nemajú svoju prácu radi. Nemajú k svojmu povolaniu vzťah, zápal. 

K tomu moderátori dodávajú, že na pani Máhrikovej tento zápal, táto vášeň pre vyučovanie stále vidno. Aj ako storočná dôchodkyňa, stále vyučuje. Všetkým tým, čo robí, čo hovorí. Učiteľstvo bolo jej celoživotné poslanie. A to je krásne. Je krásne, ak človek nájde to, pre čo môže mať vášeň. 

Ako učiteľka pani Zuzka vyučovala nielen klasické predmety, ale aj mnohé praktické veci. Mnohí jej žiaci ju po rokoch vyhľadávajú a vyznávajú, ako dobre ich pripravila hoci aj pre obyčajný život. Stará pani nepozná slovo „influencer“, ale v skutočnosti bola a je naozajstnou influencerkou. Lebo zasahovala životy druhých. Viedla ich a ovplyvňovala, pomáhala. Najlepšie ako sa dalo. 

Keď už podcast takmer končí, ozývajú sa posledné slová storočnej influencerky:

„Svet neprerobíš, ale keď za života len jeden dva trošku napravíš z tej dlhej cesty, tak si pekne život naplnil.“

Ak si chcete vypočuť celý rozhovor, nájdete ho na: 

https://zabudnutecesty.podbean.com/e/bonus-24-storocna-influencerka/

Eva Bechná pracuje ako pastoračná asistentka v zbore Cirkvi bratskej v Žiline. V zbore sa okrem iného venuje dlhodobo práci s deťmi a mamičkami a tiež vydávaniu zborového newsletteru Fajo.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Na našej webovej stránke používame cookies

Potvrďte, že akceptujete naše sledovacie súbory cookie: Google Analytics, Facebook Pixel. Môžete tiež odmietnuť sledovanie, takže môžete naďalej navštevovať našu webovú stránku bez toho, aby sa do služieb tretích strán odosielali údaje.