Pieseň Pútnikov – Pokora

Pieseň Pútnikov – Pokora

Poznáte príbeh Fausta? Faust bol študentom medicíny, práva a teológie. Bol frustrovaný svojimi vlastnými hranicami poznania a chcel dosiahnuť viac. S touto túžbou uzavrel zmluvu s diablom, vďaka čomu dostal 24 rokov neobmedzenej moci a poznania – mohol byť ako Boh – ale keď ubehlo 24 rokov jeho moci si diabol prišiel splatiť druhú časť zmluvy, prišiel po jeho dušu.

Samozrejme, že tento príbeh nie je skutočný, je to legenda s poučením pre každého čitateľa/poslucháča: nesnaž sa byť Bohom, príliš veľká ambícia ťa povedie zlou cestou.

Prečo však moderná západná kultúra povýšila ambíciu na jednu z najvyšších hodnôt našej spoločnosti? Ako môžeme, ako kresťania v tejto kultúre a spoločnosti, čeliť „útokom“ ambície? Tento žalm adresuje dvojitý problém ambície: myslieť o sebe príliš veľa alebo príliš málo. Ale k tomu nám dáva aj riešenie: pokora.

„Ja stojím nohami pevne na zemi…“

Žalmista nám tu ponúka „liek“ na prvý problém ambície. Táto pieseň je pre našu dušu ako dobrý záhradník, ktorý orezáva strom, aby ovocie mohlo rásť zdravé a krásne. Pomáha nám odstrániť veci, ktoré sa možno zdajú „krásne“, ale zabránia zrodu ovocia, ktoré máme prinášať. Táto pieseň, viac ako spevom pútnika k Bohu, je piesňou pútnika k pútnikovi. Je piesňou, ktorú spievame samým sebe a našim spoločníkom na ceste , aby sme sa povzbudili v ceste pokory. Anglický text „The Message“ to krásne vyjadruje: „Ja nechcem byť kráľom, nestarám sa do vecí, ktoré nie sú mojou starosťou ani nesnívam o veľkých plánoch. Ja stojím nohami pevne na zemi, vypestoval som si pokojné srdce“ (Ž 131:1-2).

„Spokojný ako bábätko“

Pri tomto čítaní by sme mohli dôjsť k záveru, že ambícia je hriech. Bol by to správny záver, ak pod tým rozumieme zlú ambíciu, ktorá nás vedie k pýche a sebestačnosti. Čo je však riešenie proti ambícii? Byť nikým, ničím? Toto je riešenie, ktoré si mnoho kresťanov vyberie, aby nepadli do pasce ambície. Pútnická cesta však nevedie k ničote, ale k správnemu hodnoteniu vlastného života. Žalmista sa nemýlil, keď vyhlásil: „Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8:5) Žalmista tým ale svoju pieseň nekončí, ale dotiahne ju dokonca: „. . . urobil si ho len o niečo menším než nebeské bytosti. Korunoval si ho slávou a dôstojnosťou.“ (Ž 8:6)

Kresťanský život nie je o ľudskej ambícii a vzbure proti Bohu, ale rovnako nie je o ponižovaní seba samého, pretože sme Božím stvorením, o ktorom sám Boh povedal, že je „veľmi dobré“ (Gen 1:31). A presne táto pútnická pieseň má túto realitu na vedomí, keď hovorí: „Radšej som si utíšil a uspokojil dušu, ako sa nasýtené dieťa utíši pri matke. Moja duša je ako nasýtené dieťa“ (Ž 131:2). Znovu nám verzia The Message odkrýva ešte jasnejší, intímnejší obraz: „Tak ako bábätko spokojné v rukách svojej matky, moja duša je spokojným bábätkom“ (Ž 131:2 MSG).

Spievajme si túto pieseň navzájom pravidelne, pripomínajme si ju v samote aj v zhromaždení. Nech naša duša nie je pyšná a ambiciózna, túžiaca po tom byť ako Boh, ani ponížená a smutná, považujúca sa za prach. Nech je naša duša a náš celý život pokorný a spokojný ako bábätko v rukách svojej matky, pretože náš život je v Božích rukách.

Ostatné články tejto série si môžete prečítať TU.