Pieseň Pútnikov – Nádej

Pieseň Pútnikov – Nádej

Téma dnešného žalmu je nádej, ale nato, aby sme o nádeji hovorili, potrebujeme zároveň hovoriť o utrpení. Utrpenie je zaujímavým fenoménom, pretože ho zažíva len človek. Zvieratá môžu pociťovať bolesť, keď ich týrame, ale nie utrpenie. Rovnako zem môže „cítiť“ bolesť, ale nie je to utrpenie. Len človek je schopný zažiť utrpenie, lebo utrpenie je bolesť plus. Utrpenie je bolesť z toho, že nás niekto sklamal plus uvedomenie si, že naša hodnota ako Božie stvorenie je znehodnocovaná. Utrpenie je bolesť plus vedomie, že naša budúcnosť je ohrozená. Aký je teda liek proti utrpeniu? Nádej.

Nádej proti utrpeniu

„Z hlbín volám k Tebe, Hospodin. Pane, počuj môj hlas!“ (Ž 130:1-2). Žalm začína v utrpení, v bolestiach. Volanie na Hospodina je hľadanie nádeje mimo mňa, lebo len Boh dokáže zmeniť moje utrpenie, moju „bolesť plus“ na nádej a očakávanie. V dobe, kedy sa chceme tváriť, že utrpenie neexistuje, že život je dokonalý a krásny a všetko sa nám darí (vidno to v automatizovanej odpovedi na otázku: „Ako sa máš? Dobre.“), dáva tento žalm hlas a život tým, ktorí trpia. Nádej nemôže začať inde ako v utrpení, v bezmocnosti a vo volaní na Boha z hlbín našich bolestí a trápení. George MacDonald to krásne vyjadril: „Boží Syn trpel až na smrť, nie aby ľudia nemuseli trpieť, ale aby ich utrpenie bolo ako Jeho.“

Utrpenie ako miesto milosti

Nemusíme sa báť utrpenia. Dávid v jednom zo svojich žalmov hovorí: „Tých, čo volajú o pomoc Hospodin počuje, z každého súženia ich vyslobodzuje“ (Ž 34:18). Boh počuje hlas utrápených, zlomených, smutných a utláčaných. Niet lepšieho miesta na milosť a nádej ako v tých hlbinách, lebo odtiaľ nás Hospodin vypočuje (v. 1). Utrpenie, ktoré prichádza ako dôsledok nášho alebo niekoho iného hriechu by nás mohlo viesť k zúfalstvu („Ak si budeš, Hospodin, v pamäti uchovávať nepravosti, kto obstojí? Ž 130:3). Pútnici však vedia, že Boh „[má] moc odpúšťať, aby cítili bázeň pred [Ním]“ (v. 4). V utrpení sa nemusíme báť, pretože Boh je milostivý a odpúšťa nám naše viny, bez ohľadu na naše zásluhy.

Čakám na nádej

„Čakám na Hospodina… Moja duša čaká na Pána viac ako strážcovia na ráno… Izrael, čakaj na Hospodina, lebo od Hospodina je milosť a od Neho je plné vykúpenie“ (v. 5-6) Eugene Peterson vo svojej knihe[1], podľa ktorej sme spracovali túto sériu, píše: „Keď trpíme, všetci okolo nás majú čo do našej situácie povedať. Každý má nejaký názor a riešenie pre naše problémy. Ale to nie je to, čo my potrebujeme. My potrebujeme nádej. Potrebujeme vedieť, že sme vo vzťahu s Bohom. Potrebujeme vedieť, že utrpenie je súčasťou toho, čo znamená byť človekom, a nie niečo cudzie. My potrebujeme skôr očného lekára ako maliara. Maliar sa snaží pomocou svojho štetca a palety poskytnúť obraz sveta tak, ako to on sám vidí. My však potrebujeme očného lekára, ktorý nám umožní vidieť svet taký, aký skutočne je.“

Preto naša nádej nie je v tom, či sa trápime alebo nie, či je život krásny alebo ťažký, či nám je príjemne alebo nie. Naša nádej je v tom, že „hlbiny“ majú svoje dno, bolesti majú svoje hranice a Boh nikdy nie je mimo nich, ale práve v nich nás sprevádza a učí „[čakať na Neho], lebo od Hospodina je milosť a od neho je plné vykúpenie. On vykúpi [každého, kto v Neho čaká] zo všetkých jeho neprávostí “ (v. 6-7).

Ostatné články tejto série si môžete prečítať TU.

[1] PETERSON, E.: A long obedience in the same direction, s. 145