Pieseň pútnikov – Pokánie

„Skôr, než sa človek rozhodne, čo má robiť, musí vedieť, čo nemá robiť“

Mencius

Pieseň pútnikov– Pokánie

Pokánie?

Prvá pieseň pútnikov, prvý krok na našej ceste učeníctva, nezačína vôbec nádejne alebo pozitívne. „K Hospodinovi som volal v súžení“ (Ž 120:1, SEB). Takto začína aj kresťanský život, lebo nežijeme v dokonalom svete ani nemáme dokonalé životy. Niekedy máme úplne mylný pohľad na vec, myslíme si, že potrebujeme mať všetko vysporiadané, celý život pod kontrolou a žiť bezchybný život, aby sme mohli pristupovať k Bohu. Tento žalm nám však ukazuje opačné poradie: „K Hospodinovi som volal v súžení a On mi odpovedal.“ Práve v súžení a v ťažkých časoch môžeme k Bohu volať a On je pripravený odpovedať.

Prvý krok v pútnickom živote je teda pokánie. Myslím, že aj o pokání máme celkom iný obraz ako ten, o ktorom hovorí Biblia. Roky náboženstva (niekedy aj násilného náboženstva) podávali obraz o pokání ako o trestaní samého seba, aby si uspokojil Boha, ale Biblia hovorí o pokání ako o niečom veľmi pozitívnom a dokonca príjemnom.

T’shuvah!

Slovo „pokánie“ je z biblického pôvodného slova „t’shuvah“. T’shuvah! je silné a veľmi energetické slovo. T’shuvah znamená jednoducho „otočiť sa“. T’shuvah je, keď idem niekam a zrazu zistím, že som zle odbočil a tak sa otočím a idem tam, kam som mal pôvodne ísť.

Keď niekam ideš autom, zle odbočíš a potom sa vrátiš tam, kam si chcel pôvodne ísť, nemusíš sa trestať. Nemusíš plakať ani za to nejak platiť. Rovnaký princíp platí v duchovnom živote. Keď v živote zle odbočíš, Boh od teba nečaká, aby si sa neviem ako za to trestal, platil krvou alebo podobne. On len jednoducho čaká, kým sa otočíš, aby si šiel tam, kam si pôvodne mal.

Zodpovednosť nás, vedúcich je správne a čestne vyučovať t’shuvah ľudí okolo nás. Svet okolo nás má porušený obraz o pokání kvôli tradícii cirkvi. Keď tomu budeme rozumieť a vyučovať to, prinesieme slobodu tým, ktorých vina zotročila.

Áno/Nie

Pri kresťanskom živote platí pravidlo, ktoré som nazval „áno/nie“. V živote musíme niektorým veciam hovoriť nie, aby sme mohli lepším veciam hovoriť áno. Keď chceš niečo dosiahnuť, musíš sa niečoho vzdať. Ak si chceš kúpiť niečo nové, budeš musieť šetriť a nato, aby si šetril sa musíš na nejaký čas vzdať drahého jedla v reštaurácii alebo fast food-ov. Musíš mekáču povedať nie, aby si mohol povedať áno tomu, čo naozaj chceš. Ďalší príklad je diéta: ak chceš schudnúť, musíš prestať jesť a piť nezdravé veci, cukor apod.

Rovnaký princíp môžeme, a dokonca si myslím, že musíme aplikovať do duchovného života. V tom spočíva aj t’shuvah, povedať hriechu nie, aby sme mohli povedať životu v Kristovi áno. Musíme niektorým zvykom, myšlienkam alebo slovám povedať nie, aby sme mohli mať lepšie a zdravšie zvyky, myšlienky a slová. Musíme falošnému a klamlivému životnému štýlu, o ktorom žalm hovorí, povedať nie, aby sme mohli mať Boží pohľad na život. A to musíme robiť každý jeden deň nášho života. Je to neustály proces, nikdy nebudeš v úplnosti „tam“, ale vždy môžeš rásť a priblížovať sa k tomu. A to je jediné, čo Boh chce. Aby si kráčal tam, kam chce On, tak ako pútnici kráčali do Jeruzalema.

Ako vedúci musíme byť prví, ktorí sú v tomto procese ponorení. Musíme neustále prichádzať k Bohu s pokáním, každý deň zomrieť samému sebe, aby sme mohli byť vzkriesení v Kristovi a mať jeho život, jeho plány, jeho túžby a jeho moc. Pokiaľ to nerobíme my, ako môžeme očakávať, že ľudia v našich mládežiach či zboroch budú?

Musíme viesť ľudí k pokániu, ale nie k ľutovaniu a smútku, ale k rozhodnutiu. „Hospodinove skutky lásky neprestávajú, lebo Jeho milosrdenstvo sa nekončí; obnovujú sa každého rána.” (Plač, 3:22-23, SEP) a tak môžeme každé ráno k nemu prichádzať, lebo jeho milosť sa obnovuje každým dňom a jeho láska neprestáva.

Ostatné články tejto série si môžete prečítať TU.