Kázne z kameňa

Ak vy budete mlčať, kamene budú hovoriť. 

Katedrály viac kričia, ako hovoria. Sú to zázraky zo skla a kameňa. Ak sa proti nim zámerne neobrníš, je ťažké odolať ich posolstvu.  

Skrze ich okná, veže, klenby, veslá, ružice, chrličov, labyrinty, oltáre a fasády tieto gotické ozruty kážu o Kristovi bez slov. Katedrály sú materiálnym vyjadrením neba. Sú to miesta tajomna, kde sa nebo dotýka Zeme. Pôvod a inšpirácia týchto obrov očividne pochádza z neba. Vidieť to nie je ťažké, ťažké je to nevidieť. 

Aby sme ich pochopili, musíme sa vžiť do stredovekého myslenia a uvedomiť si moc symbolov. My, moderní ľudia máme radi jasné a priame myslenie a preto sú pre nás katedrály väčšinou iba kusom kamennej džungle. Boli totiž postavené ľuďmi pre ktorých celý svet – zvieratá, planéty, jazerá a oblaky – boli symbolickým vyjadrením duchovného vesmíru. 

Všetko v katedrále má hovoriť o našej malosti a Božej veľkosti. 

V období nezáujmu o vieru, môžu pre nás katedrály urobiť to, čo vždy robili pre tých, ktorí majú otvorené srdcia: vyrušiť nás a vyprodukovať túžbu po Bohu (podľa Pascala sú to prvé dva kroky k efektívnej evanjelizácii).   

Takto to robia tieto trojčatá vo Francúzku:

Lietajúce oblúky v Paríži 

Chrám Matky Božej, ktorý inšpiroval príbeh o hrbáčovi Quasimodovi je dnes najznámejšou katedrálou na svete. Požiar, ktorý ju pred pár rokmi zachvátil Európanom zlomil srdce. Ľudia vtedy kľačiac na námestí plakali a dvíhali ruky k nebu. Niektorí hovorili, že katedrála bola dušou celého národa.  

Keď horí katedrála, niečo v nás horí tiež. Je to plamienok zlomenosti, lebo krása je z Boha.

Tento obor začal vznikať v 6.storočí, tisíc rokov pred objavením Ameriky, ale súčasnú podobu začal mať až v dvanástom. Tak, ako väčšina gotických katedrál, aj ona má pri pohľade zhora tvar kríža (podobne ako Dóm Sv. Alžbety v Košiciach). Návštevník tak vchádza do kríža a prechádza sa v ňom. Z rušného sveta má vstúpiť do ticha. Má sa tam stretnúť s Bohom a potom sa vrátiť späť do hlučného sveta a svietiť.

Stavbu podopierajú slávne lietajúce oblúky, ktoré sa podobajú na veslá. Katedrály tak pripomínajú loď. Cirkev je Noemova archa, ktorá sa plaví históriou. Hoci sa svet mení, Boh ostáva. 

Labyrint v Chartes

Katedrála v Chartes je najvýznamnejšou mariánskou svätyňou vo Francúzsku. Má obrovské rozmery, (dĺžka 130 metrov, šírka 32, výška 37 metrov, rozpätie klenieb 16m), a pôsobí ťaživo a mohutne. Je to nepohnuteľná, prakticky večná stavba. Obsahuje tuniku, ktorú mala oblečenú Mária pri narodení Ježiša (iné zdroje hovoria, že ju mala oblečenú pri prijatí správy o narodení Ježiša od anjela Gabriela).

Niektoré katedrály boli skonštruované tak, aby zhora pripomínali Máriine telo: symbol bezpečia a narodenia. Protestanti týmto faktom nemusia byť vyrušení. Ide tu o uvedomenie si úlohy Márie v dejinách spásy. Veď v jej tele sa vyvíjal Kristus, Syn živého Boha. Tmavé záhadné miesto pripomína maternicu, v ktorej sám Kristus prebýval pred tým, ako sa narodil. Katedrála má byť miestom nového narodenia. Máš vyjsť iný, ako do nej vojdeš.

Labyrint je známou súčasťou stredovekých katedrál (mnohé z nich však boli zničené). Symbolizuje dlhú cestu k spaseniu a vyrytý býva priamo na studenej dlážke. Na rozdiel od bludiska je v labyrinte iba jedna správna cesta do stredu. K Ježišovi vedie milión ciest, ale k Bohu iba jedna – skrze Jeho Syna.  

Labyrint je umiestnený v spodnej tretine katedrály. Z vtáčej perspektívy je to presne tam, kde by Mária mala svoje lono. Architekti tak nádherne skonštruovali význam labyrintu: Boh stávajúci sa človekom je večná záhada, mystérium, tajomstvo. 

Nad labyrintom je slávna okenná rozeta, ktorá má rovnaké rozmery ako labyrint. Pri západe slnka slnečné lúče prenikajú cez rozetu k labyrintu a ukazujú na Máriine lono, v ktorom sa narodil Boh. 

Tunel v Remeši

Na rozdiel od Chartes katedrála v Remeši nepôsobí dojmom ťažoby, ale ľahkosti. V 11-19.storočí slúžila na korunováciu kráľov a je známa tým, že je v nej viac ako 2300 sôch. Niektorí ju považujú za vrchol gotickej architektúry vo svete.

Vstupná brána do katedrály pripomína hlboký a mohutný tunel. Tak, ako je zvykom, aj táto má tri vchody (symbol trojice)  ktoré vedú zo svetla do tmy. Katedrály sú vo vnútri tmavé a tiché a svetlo do nich preniká iba cez okenné ružice, ktoré sú tu jedny z najkrajších na svete. Pripomínajú nám tak, že hriech je tmavý a potrebuje očistenie, čiže svetlo. Vo vnútri je ticho. Problémy sveta ostávajú nepodstatné. Mnohí hovoria o pocite pokoja, ktoré tieto katedrály vyžarujú. 

Pri mohutnom vchode je množstvo sôch hrdinov viery. Okrem patriarchov, prorokov a kráľov sú tu aj duchovné bytosti. Napríklad tento známy usmievajúci anjel. Angelos, čiže posol sa milým úsmevom pozerá na návštevníka. Pripomína nám, že ťažoba hriechu bola prekonaná láskou. Že kresťanstvo je radosť z odpustenia hriechov. A že každý kresťan má byť poslom tejto radosti. 

Stavitelia katedrál sú väčšinou neznámi ľudia histórie. Nepoznáme ich mená. Poznáme však ich odkaz: ak my budeme mlčať, kamene budú hovoriť. Nech povstanú medzi nami ďalší, ktorých ruky budú hovoriť o Bohu.