Urob niečo! #7: Zlyhania. Priznať či nepriznať?

„…ako neznámi, a predsa dobre známi, akoby zomierajúci, a hľa, žijeme, ako trestaní, ale nie usmrtení, akoby smutní, no vždy sa radujeme, ako chudobní, a mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí.“

2. Korintským 6, 9-10

Zlyhanie si nevyberáme, zlyhanie je nevyhnutnou súčasťou života. Líder je odborník na zlyhania. Ale ak prídu, netreba sa vzdávať. 

Páči sa mi, čo hovorí kubánsky spevák a skladateľ Amaury Pérez vo svojej piesni Pocit osamelosti: „Horšie ako osamelosť je pocit osamelosti (…), viac ako tma je pocit tmy (…), viac ako osirenie, je pocit osirenia…“. A podobne chápem úspech a neúspech. To, čo prežívame ako ľudské bytosti, nemusí byť nutne úspech či neúspech, ale skôr…. pocit úspechu či neúspechu. Jedna vec je zlyhanie samé o sebe a druhá, ako ho osobne prežívame. Ak sa máte v živote posunúť, nutne musíte zlyhať. Zo zlyhaní sa často naučíme viac ako z víťazstiev. Raz sa jedného múdreho muža opýtali: „Ako to, že vždy robíš také dobré rozhodnutia?“ Odpovedal: „Mám veľa životných skúseností!“ Ľudia sa so zvedavosťou pýtali ďalej: „A to stačí?“ Muž sa usmial a doplnil: „Urobil som veľa zlých rozhodnutí!“ 

Kiež by mohol raz každý vodca vysloviť túto frázu: „Môžu mi vyčítať, že som sa veľakrát mýlil…., ale nemôžu mi vyčítať, že som to neskúšal“. Vedenie je žiť od pokusu k pokusu. Niekedy uspejeme a inokedy nie. Zlyhanie musíme vedieť prijať ako cestu, ktorá nás učí, ako to nabudúce urobiť lepšie. Zlyhanie teda nie je zlé, zlé je nepoučiť sa z neho. 

Všetci poznáme príbeh prvých ľudí, ktorý rozpráva Biblia: Adama a Evy. Boh im dal príkaz, ale prestúpili ho. Naplnila ich hanba a vina. Boli predsa Bohom varovaní, že neposlušnosť bude mať hrozné dôsledky. Boh ich našiel a konfrontoval tromi krátkymi otázkami. 

1. Kde si?
2. Kto ti povedal, že si nahý?
3. Jedol si zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť?

Prvú otázku Boh položil, aj keď na ňu poznal odpoveď. Kráčal v chladnom dni a keď ho Adam s Evou počuli, schovali sa do kríkov. Musíme povedať, že Adam odpovedal pravdivo: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý a preto som sa skryl.“ Boli skrytí, čo je pravdivé a presné. Ale potom kladie Boh druhú a tretiu otázku a Adam s Evou neodpovedajú rovnako správne. 

Na druhú otázku mohol Adam napríklad odpovedať: „Nikto mi to, Pane, nepovedal. Neposlúchol som Ťa a tak som objavil svoju nahotu sám. Neviem prečo, ale cítim sa trápne.“ A na tretiu otázku je odpoveď: „Áno“. Ale nie také to povýšenecké „Áno, no a čo?“, ale úprimné, pokorné „Áno“. 

Lenže tak príbeh nepokračuje a Adam s Evou si začnú „hádzať loptu“ jeden  na druhého. Muž obviňuje ženu a tiež Boha: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ Vlastne to stavia do polohy: „Som úbohou obeťou tejto zlej ženy, tejto, čo si mi ty dal, takže ty si urobil niečo zle.“ 

A Boh sa pýta ženy po štvrtýkrát: „Prečo si to urobila?“ A nemala byť odpoveď nejak takto? „Utrhla som ovocie, ktoré si nám zakázal jesť, jedla som a dala som dokonca mužovi (ktorý mi v tom tiež nezabránil). Máme teda na tom rovnaký podiel.“ Ale žena ide podobne cestou úbohej obete. Áno, spravila chybu, ale nebola to jej vina. Môže za to tretia strana, veď ako vždy. Eva hovorí: „Had ma naviedol, i jedla som“. 

Nebolo by lepšie akceptovať zlyhanie, ako hľadať, koho by sme za to, čo sa stalo, obvinili? Je pravda, že had sa mimoriadne usiloval, aby splnil svoje poslanie a muž a žena padli. Ale skutočná zodpovednosť nebola na zvieraťu, ale na ľudských bytostiach, ktorí mali dodržiavať Boží poriadok a mali vedieť, ako reagovať na pokušenie. 

Prijať zlyhanie znamená prijať zodpovednosť za akúkoľvek vzniknutú situáciu plynúcu z rozhodnutia, ktoré sme prijali. Kto sa chce stať dobrým vodcom, mal by sa skôr či neskôr naučiť povedať: “Mýlil som sa.“ a bodka. A nie: „Mýlil som sa, ale to iba preto, lebo tento človek mi niečo povedal alebo urobil a ja som mu veril.“ Ani: „Je pravda, že som urobil chybu ja, ale ty si ma na to naviedol alebo ona mi odporučila, aby som spravil takéto rozhodnutie.“ Opakujem: „Mýlil som sa,“ bodka. 

Drahí, môžem vám dať tisíc tipov a nápadov, ale zodpovednosť za vaše rozhodnutia sú na vás a na nikom inom. Za tvoje chyby nemôže ani tvoja žena, svokra, tvoj otec, tvoj tím, počasie alebo to, že Barcelona prehrala 2:8 proti Bayernu, ani to, že ti kamarát povedal to a to…

Viete aké čestné je byť zraniteľný? Viete, ako veľmi vám pridá na cti, ak viete povedať: „Prepáč, mýlil som sa,“ bez toho, aby ste to neskôr trocha prilepšili alebo obvinili iných? Viete, ako si vás váš tím bude vážiť, ak dokážete priznať zlyhanie a prijať následky? Veľký vodca nehľadá niekoho, na koho by to mohol zvaliť, ale hľadá so všetkou svojou silou, aby sa mohol poučiť zo zlých rozhodnutí. Kto chce rozvíjať príkladné vodcovstvo, vie povedať: „Mýlil som sa.“

Vážený čitateľ, či už slúžiš ako vedúci alebo sa iba pripravuješ, neuhýbaj pred neúspechom. Radšej zlyhaj čo najrýchlejšie, aby si mohol získať skúsenosť a pustiť sa do nového projektu. 

Veľa ľudí na vedúcich pozíciách má ako svoj kódex nikdy nepripustiť, že urobili chybu. Prišli na to, že je lepšie vytvoriť image človeka, ktorý sa nikdy nemýli ako stigma niekoho, kto urobil nesprávny krok a kto sa musel niekedy ospravedlňovať. Možno týmto štýlom vedenie funguje dobre, ak ho vykonáva generácia narodená po druhej svetovej vojne, pre ktorú bol image a úspech všetkým. Vyrastali počas studenej vojny a aj vďaka tomu sa snažili ukázať viac moci a menej chýb. Na druhej strane generácia, ktorá vyrastala v Španielsku počas éry generála Franca (II. svetová vojna), chcela, aby budili dojem, že je s nimi všetko v poriadku, aby je náhodou okolí neudalo (veľa ľudí stále takto uvažuje). Potom však prišla generácia X, Y, mileniáli a teraz pozorujeme ako vyrastajú naše deti a nová generácia T. A vieš čo je pre väčšinu týchto ľudí najdôležitejšie? Povedať úprimne „neviem“, pretože sú len obyčajní ľudia. 

* Inšpirované knihou LIDERhAZalGO od autora Edmundo Hernández, 2020.

Foto od Gratisography na Pexels