Urob niečo #12: Poslúchať a ctiť

„Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.“

Rim 13,7

Nikto nevstupuje do armády ako generál. Vstúpi ako vojak a potom stúpa stupienok po stupienku, zlepšuje svoje schopnosti a učí sa poslúchať a brať na seba zodpovednosť. Viem to, pretože som mal strýka, ktorý bol generál major a veľakrát nás zobral do priestoru spravovaného armádou, kde mal pracovné stretnutia. Vždy ma prekvapil ten rešpekt. Objavil sa všade, kde strýko vstúpil. Bol to zážitok. Jeho uniforma bola nádherná, tých vyznamenaní! Vojaci rôznych hodností pred ním salutovali, stali v pozore a držali si ruku pri čele. Ale môj strýko tam nezačínal ako generálmajor. Začínal ako obyčajný vojak. Prešiel všetkými hodnosťami, kým nezískal túto pozíciu a tiež aj úctu.

Problémom mnohých ľudí vo vedúcich pozíciách dnes je, že by radi začali hneď ako generáli. Sú obyčajnými vojakmi, ale keď musia poslúchať rozkazy nadriadeného a majú sa učiť poslušnosti, nepáči sa im to. Ich hrdosť je taká veľká, že sa rozhodnú vymenovať za generálov a založia si vlastnú armádu. Aký je s tým problém? Ukazuje sa, že niekto, kto sa nikdy nenaučil poslúchať, sa nikdy nestane zdravou autoritou. Sú to ľudia, ktorí chcú viesť bez toho, aby sa najprv naučili poslúchať. Chceli by byť uctievaní, ale sami nikdy nikoho nectili.

Prvé miesto, kde sa treba naučiť ctiť, je rodina. Adam a Eva, prvé stvorené ľudské bytosti, nemali podľa Biblie rodičov, ktorých by poslúchali. Asi preto im bolo ťažko poslúchnuť jedinú požiadavku, ktorú im Boh dal. Avšak Ježiš, ktorého Biblia nazýva „druhý Adam“, sa narodil v lone domu, v ktorom sa musel naučiť poslúchať rodičov: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný.“ (Luk 2, 51). 

Rodina je dobrou platformou na učenie sa poslušnosti a úcty. Apoštol Pavol hovorí mladým: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to správne. Cti svojho otca a svoju matku, to je prvé prikázanie so sľubom, aby sa vám dobre darilo a aby ste dlho žili na zemi.“ (Efezským 6, 1-3). Ale úcta by nikdy nemala byť jednostranná. V našich domovoch by sme mali pestovať kultúru úcty všeobecne. Dôkazom toho je to, čo píše apoštol rodičom: „A vy, otcovia, nepopudzujte svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich v kázni a napomínaní Pánovou.“ (Efezským 6,4). To je prvá veľká škola vodcovstva: domov. A tým nemyslím len domov, v ktorom sme vyrastali, ale aj domov, ktorý tvoríme so svojím manželským partnerom. Aj tam musíme udržiavať kultúru úcty: „Manželstvo nech majú všetci v úcte a manželské lôžko nepoškvrnené, lebo smilníkov a cudzoložníkov bude súdiť Boh.“ (Židom 13,4) Kultúra v domácnosti je taká dôležitá, že keď Pavel vysvetľuje Timotejovi požiadavky na vedúcich v zbore, hovorí mu: „Veď, kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?“ (1 Tim 3,5) Áno, ak nie sme schopní ctiť si našich rodičov, nášho manžela či manželku, naše deti…. sotva si budeme vedieť ctiť ľudí, ktorí nie sú naša rodina. Ak si ctíme tých vonku, ale nie tých domácich, ani to nie je správne. Na druhej strane, ak si nevieme získať úctu a rešpekt vo vlastnom domove, diskvalifikuje nás to ako vedúcich. Ak nás doma nerešpektujú, ako môžu mať úctu k nášmu slovu, práci či službe tí vonku? 

Je pravda, že Ježišovi bratia v neho istý čas neverili a v niektorých úryvkoch z evanjelií čítame, že si robili posmešky z jeho povolania (7, 3-5). Ale neskôr spoznali, kto je a prečo prišiel na svet, dokonca aj jeho vlastný brat Jakub sa stal hlavným vedúcim jeruzalemskej cirkvi. V priebehu života sa človek spája s rôznymi typmi ľudí, a všetci prechádzajú našimi životmi, aby nás niečo naučili. S niektorými autoritami sa zhodneme, zatiaľ čo s niektorými nie. Niektorí sa nám páčia viac a niektorí menej. Ale keď s nimi hovoríme, musíme si uvedomiť, že jedného dňa budeme tiež v pozícii autority. 

Takže otázky, ktoré by sme si mali položiť, sú tieto: „Ako by sme chceli byť konfrontovaní, ak niečo robíme nesprávne?“ „Ako by sme chceli byť podporovaní?“ „Aký druh spätnej väzby by sme chceli získať pre svoju funkciu?“

Nechceme sa stretávať s pochlebovaním, ani s povyšovaním (nechceli by sme, aby sa na nás pozerali zvrchu tí, ktorým slúžime), s ohováraním a kritizovaním (zdvihnite ruku, kto má rád tých ľudí, ktorí len stále kritizujú všetko, čo urobíte), so vzburou (tak by sme tiež neboli radi, aby sa veci riešili). 

Každá autorita, s ktorou sa v živote stretávame, nás niečo naučí. Trénuje nás, aby sme sa sami stali autoritou, ktorú budú raz ľudia potrebovať. Raz som mal do činenie s autoritou, ktorá mi veľmi ublížila. Počas uzdravovacieho procesu som prišiel na to, že by som mal byť tejto osobe veľmi vďačný, pretože mi dala dobrú lekciu na ceste rozvoja. Naučila ma, ako by som sa ako líder nemal správať. Rodina je naša prvá škola vodcovstva, ale v spoločenskom živote existujú tiež dobré lekcie, ako sa stať dobrým vodcom. „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie. Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu.“ (Rím 13, 1-3)

Niekto, kto sa nechce podriadiť civilným orgánom, bude mať vážny problém pri vlastnom výkone vedenia, pretože nemôžete žiadať to, čo sami nerobíte. Nakoniec, úcta je dlh, ktorý treba splácať: „Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.“ (Rím 13, 7). Ak nie sme ochotní zaplatiť tento dlh, potom budeme vždy v „červených číslach.“ Možno najväčšou lekciou v živote je poslušnosť. Myslím, že tomu rozumiem pri čítaní slov Židom 5,8. Tam sa píše, že Ježiš „hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti.

Poslušnosť je určite dôležitá, keď aj sám Pán Ježiš musel poslúchať. A nehovorí, že to bolo ľahké, ale, že sa to naučil cez to, „čo si vytrpel“. Preto, drahý priateľ, získaj tie najlepšie skúsenosti zo všetkého, čo k tebe v živote prichádza. Od dobrých vodcov a ľudí sa naučme, čo treba robiť a naopak, čo netreba robiť, sa naučme od tých zlých. Podobne aj naši zverenci, keď prídu bližšie, uvidia naše cnosti a naše zlyhania a vtedy sa rozhodnú, čo chcú od nás prijať a čo sa učiť nechcú. Ak si majú vybrať, čo sa od nás naučia, mala by to byť poslušnosť. Nie preto, že to od nich my vyžadujeme, ale preto, že my všetci máme poslúchať Toho, kto je nad nami. Držať sa Ho a zodpovedať sa Mu. Čo robí vedúci? Poslúcha a ctí Boha. Niekto sa pýta: „Ako to, že si si začal niekoho vážiť?: Odpoveď je jednoduchá, začína to vďačnosťou. Prvé slovo, ktoré rozvíja kultúru úcty v našom okolí, je slovo „Ďakujem“. Možno mi nebudete veriť, ale práve, keď píšem posledný odsek, Karla, moja žena, mi poslala video… Je to video z udeľovania filmových cien Goya v Španelsku v r. 2016. Herec Miguel Herrán získal cenu za najlepšieho začínajúceho herca. V svojej ďakovnej reči s dojatím ďakoval Danielovi Guzmanovi, režisérovi, ktorý ho objavil a viedol. Doslova hovorí: „Ty si mi dal život“. Myslím, že je to najlepší spôsob, ako uzavrieť túto malú knižku. Je to dobrá inšpirácia, príklad toho, čoho je líder schopný, keď niekomu verí a aká dôležitá je vďačnosť.  To všetko by sme mali rozvíjať, ak chceme pokračovať v raste. Možno aj ty môžeš teraz zavolať alebo napísať svojmu lídrovi a poďakovať mu, za to, ako ťa viedol. Ak vieš po španielsky, video si môžeš pozrieť tu: 

Posledná vec: ak chcete byť zdravým vodcom, staňte sa objaviteľom „aktérov zjavenia“. 

„Púšťaj svoj chlieb po vode a po mnohých dňoch ho (zasa) nájdeš.“ Kazateľ 11,1

* Inšpirované knihou LIDERhAZalGO od autora Edmundo Hernández, 2020.
Foto od Hannah Busing na Unsplash