Rozhovor s Aaronom Gibbsom o koordinácii pomoci pre Ukrajinu

Aaron Gibbs prišiel na Slovensko, konkrétne do Žiliny, spolu so svojou rodinou, aby poslúžili zborom v rámci Európy, ale aj miestnej cirkvi. Prišli v čase začínajúcej pandémie, teraz, v čase rozhovoru, zasa začala vojna na Ukrajine. Keďže má Aaron bohaté skúsenosti so službou utečencom a isté „know how“, zapojil sa do pomoci a vtiahol do nej cez svoje kontakty aj kresťanov z ďalších krajín. Lebo miestnym zborom a pastorom táto skúsenosť naopak chýba. A tak Aaron spája komunity v rámci Európy, radí, ako pomáhať čo najlepšie, ale aj sám priamo poskytuje pomoc utečencom.

Aaron, ty momentálne pomáhaš cirkvi ako akýsi koordinátor či kouč pre ukrajinskú krízu. Ako si sa k tomu dostal?

Keď som prišiel na Slovensko, prioritou našej rodiny bolo pomáhať pastorom, zborom a zakladateľom zborov. Nejaký čas sme sa obzerali, ako to tu beží a čím by sme mohli byť užitoční. Keď začala vojna na Ukrajine, takmer každý na to nejak musel zareagovať a snažil sa rozmýšľať, čo urobí. Podobne som začal rozmýšľať i ja, čo to znamená pre našu rodinu, ako sa môžeme zapojiť. Týždeň alebo dva som si nechal, aby som rozumel situácii, a tomu, aký to má dopad na zbory a službu pastorov, aká je skúsenosť a história zborov pri pomoci utečencom v tejto časti sveta. A videl som určitú príležitosť v tom, ako sprevádzať pastorov a zbory cez túto situáciu. Poskytnúť im pomoc, poradiť, ako sa zapojiť  a ako to všetko zorganizovať. 

Ty si sa doma, v Amerike, stretol s podobnou službou?

V mojom meste Spokane, v štáte Washington v USA, kde som býval pred tým, sme bežne mali množstvo utečencov. Ročne až 300-400. V meste je veľa organizácií, ktoré sa im venujú, niektoré sú kresťanské. A tie sa snažili do celkovej pomoci zapojiť zbory. Zapojený som bol aj ja. Ale tu, na Slovensku, nie je toľko organizácií, ktoré by to robili. Keď som sa bavil s miestnymi pastormi, hovorili, že zbory nemajú veľa skúseností s tým, ako pomáhať utečencom a ani neexistuje veľa organizácií, ktoré by im pomohli. Povedal som, že síce nie som expert, ale ak by som mohol pomôcť svojou skúsenosťou, rád to urobím. Okrem toho, keď naša rodina prišla na Slovensko, boli sme podobne stratení. Čiže mám aj osobnú skúsenosť človeka v inej krajine, kde je iná kultúra, jazyk, všetko. Aj nám muselo veľa ľudí s celým procesom pomôcť. A tak moja priorita, zameranie na pomoc pastorom a zborom všeobecným spôsobom (ako rásť, ako trénovať lídrov…) sa zmenilo na konkrétnejšiu pomoc, a síce, ako majú reagovať, ako sa postaviť k utečencom, ktorí prichádzajú do našich miest. A ako s nimi majú pracovať. Majú zdieľať svoje učenie, svoje zdroje? Pričom som vstúpil do partnerstva nielen so zbormi, ktoré sú na Slovensku a vo Východnej Európe, ktoré sú v blízkosti Ukrajiny, ale aj v Západnej Európe a v Severnej Amerike. Pretože celý svet sa pozerá, čo sa deje teraz na Ukrajine. Táto utečenecká kríza je v mnohom iná ako tie predchádzajúce. Ako utečenci zo Sýrie, Afganistanu…Lebo toto je Európa. Je to pre nás nepredstaviteľné, že sa niečo také deje v Európe. Toto je slovanská krajina, to sú vlastne naši ľudia. Sú nám oveľa bližší. 

Tvoji priatelia z USA, z tvojho pôvodného zboru sa zaujímajú o celú situáciu?

Áno, od začiatku sme boli kontaktovaní našimi priateľmi z Ameriky, z domáceho zboru a z ďalších miest: Ako môžeme pomôcť? Čo sa tam vlastne deje? Skutočne sa to deje tak, ako to vidíme v médiách? Od začiatku sme takou spojkou a vieme ich informovať na základe osobných kontaktov s ľuďmi, ktorí prichádzajú, s pastormi, ktorí týmto ľuďom pomáhajú. 

Zároveň, keď som sa rozprával s pastormi na Slovensku, hovorili mi, potrebovali by sme ľudí, ktorí by sa tomuto mohli venovať. Všetkej tej administratíve, komunikácii, prevážaniu ľudí. Lebo pastori majú prioritne inú prácu. Keď vojna vypukla, opustili svoju vlastnú robotu a išli pomáhať, ale postupne sa k svojej službe musia zasa vrátiť. Majú ľudí v zbore, svoje poslanie, svoju prácu. A tak sa ukázalo a vykryštalizovalo, že je potrebné ustanoviť špeciálnych pracovníkov, koordinátorov, ktorí sa prioritne budú venovať vojne a utečencom. Budú zisťovať, čo je treba, hľadať zdroje a spájať to všetko. Lebo každý zbor, rodina, jednotlivci, majú iné možnosti, iné zdroje, iné schopnosti. 

Čo presne robíš, čo je tvoja úloha?

Na začiatku bola pomoc úplne živelná. Keďže sme videli, že táto vojna bude trvať dlhšie, bolo nutné do pomoci vniesť určitý systém a preto napr. Cirkev bratská na Slovensku vytvorila humanitárny odbor a v zboroch sa ustanovili koordinátori – dobrovoľníci, ktorí sa venujú zdieľaniu informácií a hľadaniu zdrojov pre utečencov. Zo začiatku bolo potrebné zabezpečovať predovšetkým úplne základné veci, tj. potraviny, ubytovanie apod. Teraz po určitom čase sa toho ujali väčšie organizácie a tiež aj štát poskytuje nejaké finančné zdroje pre utečencov, čo však neznamená, žeby cirkvi nemali priestor pomáhať. Ale vidíme, že bude potrebné mať platených ľudí, ktorí budú tieto veci robiť. Nemôžeme sa spoľahnúť iba na dobrovoľníkov, ktorí to vykonávajú popri práci po večeroch alebo skoro ráno. Alebo nemôžeme očakávať, že pastori nechajú svoju službu v zboroch a budú sa venovať Ukrajine. A v tom chcem byť nápomocný. Spolupracujem jednak s ľuďmi z Cirkvi bratskej na Slovensku, ale tiež som v kontaktu so zahraničnými zbormi, ktoré sa zaujímavú a zapájajú do pomoci Ukrajine. 

Aká je momentálne situácia? Ako si povedal, zo začiatku bolo všetko veľmi spontánne a pomáhal každý, kto mohol. Ako som to vnímala cez média, postupne sa do pomoci vniesla istá organizovanosť, na pomoc prišli väčšie organizácie a štát. Vnímaš to podobne? Je to teraz lepšie?

Áno, určite sa do pomoci vniesol istý poriadok, organizácia, štruktúra. V tomto ohľade je to lepšie. Na druhej strane, ako sa vojna predlžuje, pre ľudí z Ukrajiny sa situácia nijak nemení. Nevieme si predstaviť, aké to je, byť v ich koži. Keď už sú v bezpečí, veľa myslia na to, čo bude ďalej. Ako dlho to takto bude trvať, či sa budú môcť znova vrátiť domov alebo či budú musieť zostať za hranicami. A kde, v ktorej krajine? Rodiny sú rozdelené, akékoľvek rozhodnutia sa nerobia ľahko. Každý týždeň som s viacerými ľuďmi, prípad od prípadu je iný, ale všetky zložité. Tí, čo pomáhali, sú unavení, prichádza aj isté rozčarovanie. Musíme si vždy uvedomiť, že to nie je o nás a že ak sa utečenci inak rozhodnú, ako sme očakávali, nesmieme z toho byť rozčarovaní. Takže situácia sa neustále mení a my musíme prehodnocovať či to, čo som robil pred mesiacom ešte stále chcem a zvládam robiť. A podobne. 

S akými zahraničnými zbormi si v kontaktu ohľadne pomoci Ukrajine?

Je to jednak sieť Acts 29, ktorá má zbory po celom svete ale aj v Európe a potom sieť zborov SOMA, ktoré sú hlavne v Severnej Amerike, ale sú napojení na niektoré zbory tiež vo Východnej Európe, na Slovensku, v Rumunsku, na Ukrajine a v Rusku. A moja pomoc sa odohráva na viacerých úrovniach. Pomáham zborom, ktoré sú v prvej línii a teda priamo slúžia utečencom, ale informujem a kontaktujem aj zbory, ktoré sú na iných miestach a chcú pomáhať. Vyhľadávam pomoc a vzájomne prepájam ľudí a komunity, ale tiež pomáham nájsť optimálny systém a organizáciu celej tej pomoci. Teda treba nielen pomáhať, ale hľadať aj optimálne spôsoby, algoritmy, ako to všetko robiť, ako to zorganizovať.

Určite zbor od zboru je situácia iná, ale vedel by si nám identifikovať nejaké všeobecné rady, ako najlepšie pomáhať a naopak, akých chýb sa môžeme dopúšťať v rámci pomoci?

Treba si uvedomiť, že utečenci sú úplne normálni ľudia ako my, iba v špecifickej situácii. Sú nám viacej podobní ako si vieme predstaviť. A potrebujú jednak úplne základné veci ako ubytovanie, jedlo, prácu, školu, čo im zvyčajne vedia zabezpečiť aj štátne alebo iné spoločenské organizácie v krajine, ale oni potrebujú viac, čo im nie vždy tieto organizácie môžu alebo sú schopné dať. A to je ten ľudský rozmer – spoločenstvo, priateľstvo, duchovné naplnenie. A to nie je o nič menej dôležité ako tie základné fyzické potreby. Pričom zbory v tomto môžu zohrať dôležitú úlohu. 

A inak si každý z nás môže predstaviť, aké by to bolo byť v ich koži. Za predpokladu, že sa ocitnete v cudzej krajine, v cudzom meste. Čo by ste potrebovali, ak by ste boli v ich situácii? Čo by ste očakávali, že vám ľudia naokolo poskytnú? 

Ako sa s nimi máme napríklad rozprávať? Máš nejaké odporúčania?Mali by sme k nim byť citliví. Pýtať sa ich skôr všeobecné otázky na budovanie vzájomných vzťahov, ako napríklad: Povedz mi svoj príbeh? A dať konkrétnemu človeku slobodu, koľko mi toho chce povedať a či vôbec o tom chce hovoriť. Nie je vhodné sa ich pýtať veľa konkrétnych otázok na ich situáciu len preto, že sme zvedaví. Konverzácia s nimi by im mala dať skôr najavo, že o nich máme záujem, nie sú nám ľahostajní. A neočakávajme, že sa budú zdieľať vždy a každému. 

Keď počúvame príbehy ľudí z Ukrajiny, správy o udalostiach napr. v Buči, je celkom logické, že sa cítime nahnevaní. Čo s tým? Je to v poriadku?

Je to celkom prirodzené. Naše emócie nám boli dané a nevieme tomu zabrániť, aby sme cítili, čo cítime. Ak sa deje nejaká nespravodlivosť, nemalo by nám to byť jedno. Nakoniec ani Bohu sa iste nepáčia tieto veci, to, čo sa tam deje. Dôležité však je, ako s tým ďalej naložíme. Naše emócie by nás nemali kontrolovať. A preto by sme tieto svoje pocity mali Bohu vyznať a pozvať Ho, pozvať Ducha svätého, aby nám pomohol s tým správne naložiť. Aby naše jednanie bolo kristocentrické a poslušné a aby bolo Bohu na chválu. 

Svet je stále padlé miesto a potrebuje byť vykúpený. Potrebuje Spasiteľa. A pri tejto príležitosti nesmieme zabúdať na to, že aj my sami sme hriešni a potrebujeme prácu Ducha svätého, aby nás premieňal. 

Určite máš viacej zaujímavých ľudských príbehov, na ktoré si narazil počas svojej služby. Tak sa mi zdá, že aj náročnú smutnú situáciu vie Pán Boh premeniť na niečo pekné a požehnané. Vnímaš to podobne?

Áno, určite. Hneď prvé dni vojny sme prijali do nášho domu troch ľudí utekajúcich z Ukrajiny. Pobudli u nás nejaký čas, kým sa nepodarilo im zohnať iné bývanie. A bol to krásny čas. Nie je jednoduché mať doma cudzích ľudí, ale zároveň sme si to veľmi užili a bolo nám spolu dobre. Celej našej rodine, mojim synom. Aj keď už u nás nebývajú, stále sme v kontaktu. A počul som veľa podobných príkladov, ako rodiny v zboroch pomáhali a pomáhajú. Utečenci sú pozývaní do komunít, do zborov. A to je krásny obraz Božieho kráľovstva. 

Keď sa v rámci mojej služby objaví nejaká potreba, zdieľam informácie so zbormi z celého sveta a je úžasné, ako okamžite niekto zareaguje. Komunikujem tiež s pastormi z Ukrajiny a z Ruska. Počúvam úžasné svedectvá o vzájomnej kresťanskej pomoci. V Rusku jeden môj známy pastor protestoval proti vojne napriek hrozbe prenasledovania. Aj teraz sa na Ukrajine šíri evanjelium a konajú sa tam sobáše a krsty. 

Napriek vojne a kríze sa v mnohých krajinách deje Božia milosť a evanjelium je zvestované. Tak veľmi, ako sa rozšírilo zlo, tak veľmi sa aj cirkev zmobilizovala. Nerozumieme tomu, prečo sa to tak všetko stalo, ale isté je, že Boh koná. My milujeme, pretože Boh nás prvý miloval, slúžime, pretože On prvý slúžil nám. Pre cirkev je to príležitosť a ja sa modlím, aby to tak zbory vnímali. Príležitosť zdieľať evanjelium so svetom. 

Aaron Gibbs má 38 rokov. S manželkou Megan a synmi Asherom (10), Lincolnom (7) a Beckhamom (5) bývajú v Žiline a sú členmi zboru Cirkvi bratskej – Za kostolom.

Eva Bechná pracuje ako pastoračná asistentka v zbore Cirkvi bratskej v Žiline. V zbore sa okrem iného venuje dlhodobo práci s deťmi a mamičkami a tiež vydávaniu zborového newsletteru Fajo.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Na našej webovej stránke používame cookies

Potvrďte, že akceptujete naše sledovacie súbory cookie: Google Analytics, Facebook Pixel. Môžete tiež odmietnuť sledovanie, takže môžete naďalej navštevovať našu webovú stránku bez toho, aby sa do služieb tretích strán odosielali údaje.