Rozhovor s Tomášom Henželom o zakladaní zborov

Zbor Cirkvi bratskej Paradox v Bratislave bol ako samostatný zbor ustanovený akurát nedávno – 1.1.2021. Vzhľadom k lockdownu mal až 30.5.2021 slávnosť založenia zboru. Život sa pomaly rozbieha a tak si jeho kazateľ a správca, Tomáš Henžel, našiel čas pre rozhovor, aby sa s nami podelil s čerstvými skúsenosťami. 

Pred rokmi sme spolu robili rozhovor. Vtedy si ako študent medicíny pobýval rok v Afrike. Už vtedy si mal veľké nadšenie pre misiu. Ako si sa od medicíny dostal ku kazateľskej službe?

T: Po skončení vysokej školy v r. 2008 som pôsobil v zbore Cirkvi bratskej v Nitre, čo bola stanica levického zboru. V roku 2009 sa zbor stal misijným zborom a keďže krátko na to prišiel o kazateľa, hľadali sme nového. Toho sme však nenašli a tak sme sa pripojili k iniciatíve M4 (modulárne školenie pre tímy zakladajúce zbory). Ja som postupne obmedzoval svoje úväzky lekára a v roku 2016 som bol ordinovaný za kazateľa pre Nitru. 

Jednalo sa vlastne o taký replant zboru. A chceli sme, aby sa stal zborom, ktorý bude zakladať ďalšie zbory. Snažili sme sa vychovávať ľudí ako budúcich zakladateľov či už ako tých, ktorí raz odídu a niekde niečo založia alebo zostanú. 

Pracoval si ako lekár. Súviselo tvoje rozhodnutie stať sa kazateľom v Nitre iba s potrebami zboru alebo to bolo súčasťou nejakého väčšieho a dlhodobejšieho plánu? 

T: Som lekár anestéziológ, ale v tom čase môj hlavný pracovný úväzok bol vo VZZS (vrtuľníková záchranná zdravotná služba), kde som pôsobil do r.2018. Už keď som prichádzal do Nitry, som tam šiel s tým, že raz by som chcel byť kazateľom, ktorý bude zakladať ďalšie zbory. Nemyslel som si však že to bude tak skoro. Vnímali sme, že to čiastočné vycúvanie z medicíny je obeť, ktorú je vhodné priniesť práve teraz. Som vďačný, že do dnešnej doby môžem byť aj kazateľom, aj lekárom zároveň. 

Ako padlo rozhodnutie pre Bratislavu? Je to mesto geograficky blízke Nitre. Bolo to rozhodujúce pri úvahe o založení?

T: V Bratislave sa vytvorila skupina ľudí, ktorí mali nejaké spojenie s Nitrou. Študenti, ktorí tam študovali a po vysokej škole tam zostali. Ľudia, ktorí sa tam presťahovali. Často nás vyzývali, aby sme prišli a založili spolu s nimi nový zbor. Ale my sme vždy hovorili, že až za päť rokov. A potom zasa za päť rokov…. Až vtedy, keď Nitra bude rásť, nie teraz, keď je zbor malý a keď za seba nemáme náhradu. Nemáme prácu komu odovzdať. Musím si najskôr vychovať nejakého nástupcu.

Lenže potom v krátkom čase sa to naozaj všetko stalo a Pán Boh všetky tieto naše podmienky splnil. Zbor v Nitre narástol a zároveň prišli dvaja bratia, ktorí sa mohli o zbor postarať. Jednak kazateľ Dawson Jones a potom sa brat Bohuš Vasil stal vikárom. 

Odsťahovala sa do Bratislavy iba vaša rodina alebo išlo spolu s vami viac ľudí?

T: Odišla iba naša rodina. V zbore v Nitre fungovali tzv. misijné komunity. Boli to skupiny ľudí, ktorí spoločne slúžili a starali sa o seba. Jednou takou komunitou nášho zboru sa stala skupina ľudí v Bratislave, ešte kým sme sa presťahovali do Bratislavy. Stali sa členmi nášho zboru a my sme sa o nich starali s tým, že sme vedeli, že to bude jadro budúceho zboru. Potom v r. 2018 som sa ja s mojou rodinou fyzicky presťahoval do Bratislavy a začali sme formovať nový zbor. 

Koľko vás bolo približne na začiatku a aké bolo zloženie skupiny?

T: Boli to prevažne študenti alebo mladí dospelí. My sme boli na začiatku jediná rodina s deťmi. Počas školského roka nás bolo vďaka študentom viac, ale stabilných členov bolo asi dvanásť. 

Ako ste fungovali? Našli ste si nejaký priestor?

T: Od septembra 2018 sme začali u nás doma v obývačke. Potom od adventu 2018 sme mávali riadne bohoslužby v prenajatom priestore DSS na Partizánskej ulici v Bratislave. Počas prvého lockdownu sme tam už nemohli byť a tak sme boli krátko v jednom biznis centre a od leta minulého roka sme stabilne v inom komerčnom priestore. Pochopiteľne, počas lockdownu sa bohoslužby nekonali,  znovu až teraz. 

Koľko sa vás momentálne schádza?

T: V súčasnosti je nás 27 členov plus deti a hostia. V bežnú nedeľu nás býva asi 40-45. 

Zmenilo sa zloženie za dva roky? Máte také aktivity ako besiedku pre deti?

T: Stále prevažujú mladí slobodní ľudia, vznikajú páry a niektorí sa vzali. Už sme dve rodiny s deťmi a ďalšia je v očakávaní. Besiedku máme pre tri deti, prípadne niekedy pribudnú ďalšie deti ako hostia. 

Ty stále pracuješ ako lekár. Obidve povolania, lekár aj kazateľ, sú zároveň náročným poslaním. Dá sa to skĺbiť či dokonca vzájomne prepojiť?

T: Som naplno kazateľom, ale stále pracujem ako anestéziológ jeden deň v týždni a v podobnom rozsahu aj ako lekár na záchranke. Už to takto robím dvanásť rokov. Je to možné len vďaka tomu, že manželkine zamestnanie jej umožňuje prispôsobiť sa mojim službám. Prináša to mnoho výziev aj mnoho výhod. Sú to aj veľmi odlišné povolania a mám túto pestrosť rád. Aj teraz počas pandémie som bol úprimne vďačný za to, že som mohol stáť v predných líniách zdravotníctva v krutej realite tých temných dní. 

Akým spôsobom ste ako nový zbor oslovili svoje okolie alebo plánujete osloviť? Organizujete nejaké misijné aktivity?

T: Pôvodný tím zakladateľov bol zameraný hlavne na študentov, ktorí po skončení vysokej školy plánovali zostať v Bratislave. Spolupracujeme so študentskými organizáciami ako je VBH a Hlas pre Krista. Ale nechceme mať iba túto skupinu ľudí, chceme byť zbor pre všetkých. 

Spôsob ako chceme byť misijní, je ukazovať na Ježiša svojím životom, životným štýlom svojim spolužiakom, susedom. V prirodzenom prostredí vzťahmi, ktoré vytvárame. To, čo je pre nás výzva, je, ako byť misijní pre ľudí, ktorých nepoznáme. 
Nechceme robiť programy, chceme sa viacej venovať ľuďom okolo nás jeden na jedného. A nechceme byť pragmatickí. Prevziať nejaké modely, ktoré fungujú. Chceme vystrojiť každého jedného z nás, aby mohol byť misionárom. Ale zároveň chceme využívať všetky dary spoločenstva, aby sme mohli slúžiť spoločne najlepšie ako sa dá. 

Venujeme sa zámerne ľuďom na štyroch úrovniach. 

1. V osobnej rovine – neberieme ako samozrejmosť, že si ľudia sami čítajú Bibliu a sa modlia
2. Podporujeme dvojice či trojice, aby sa počas týždňa stretávali a študovali Písmo, modlili sa.
3. Skupiny, ktorým hovoríme komunity evanjelia – sú zatiaľ štyri, po prázdninách, veríme, že ich bude päť.

Sú to skupiny, ktoré spoločne študujú a sa povzbudzujú, spoločne prežívajú veci. Sú rôzne zamerané. Niektoré vznikli na základe geografického princípu a niektoré sú čisto študentské.

4. Nedeľné bohoslužby

Ako to vnímaš spätne ty a tvoja rodina. Bolo to správne rozhodnutie? Vnímate to ako požehnanie do života či to bolo náročné?

T: Bolo to správne rozhodnutie a prináša nám to požehnanie. Ale my nad tým nefilozofujeme. Berieme to tak, že zakladanie zborov je spôsob akým Pán Boh chce prinášať evanjelium tomuto svetu. Pán Boh cez komunity veriacich ľudí zjavuje svoju slávu. Toto je jeho plán, sme jeho súčasťou, takto to chcel odkedy je cirkev cirkvou. Tým pádom v tom máme pokoj a nemusíme sa obzerať, či je to tak správne či je nám v tom dobre. Keď je dobré obdobie, sme radi a keď nie je, tak nám to tak či tak dáva zmysel. 

Tá najdôležitejšia vec, ktorú sme sa učili od začiatku je, akým spôsobom môže byť Kristus naozaj centrom všetkého. Čo to znamená? Nie je to pre nás fráza, ale našou víziou skutočne je, aby ľudia v Bratislave milovali Ježiša nado všetko. A to je to, nad čím veľa rozmýšľame a čo sa snažíme hodnotiť. Nie seba, či sa máme dobre, ale či sa nám toto darí. A to na úrovni osobnej zbožnosti, kde naozaj ľudia rastú v osobnej úrovni lásky a poznania Ježiša Krista alebo vo dvojiciach, trojiciach, čo je zdravý priestor spoločného nasledovania Krista či v komunitách. Je Kristus centrom alebo čo je ich centrom? A to isté v nedeľu. Čiže toto je tá otázka, ktorú si dávame. Či Kristus je ten, ktorý je stredobodom našich životov, cirkvi, poslania, misie, všetkého. 

Tomáš Henžel má 38. rokov. S manželkou Silviou vychovávajú 3 deti – Olivera (10), Karolínu (9) a Rubena (6).

Pokiaľ by ste chceli vedieť viac o zbore CB Paradox, nájdete ho na webovej stránke:

https://cirkevparadox.sk/