Rozhovor s Milanom Mitanom o zakladaní zboru

Milan Mitana a jeho príbeh zakladateľa je ďalší zo série.  Pôvodne vyštudovaný učiteľ telocviku a nemčiny uveril počas vysokej školy a jeho cesta nabrala iný smer. Najskôr v roku 1996 začal pracovať pre Hlas pre Krista, od r. 1999 stál pri zakladaní organizácie Atléti v akcii (ktorá patrí pod Hlas pre Krista) a momentálne je správcom novovzniknutého zboru Cirkvi bratskej v Svätom Jure. Príbeh vzniku tohto zboru je znovu iný a jedinečný. 

Svätý Jur je malé mestečko na západnom Slovensku. Ako práve tu vznikol zbor Cirkvi bratskej? Kde sú začiatky?

M: V rokoch 2003-2004 sme spolu s manželkou boli súčasťou skupiny mládeže, ktorá zostala vo vákuu a hľadala kresťanskú komunitu, ktorá by ich prikryla. Stretli sme sa so zástupcami viacerých zborov a nakoniec sme sa pripojili pod Cirkev bratskú.

Prečo práve pod Cirkev bratskú?

M: Mali sme na to jednak teologické dôvody, lebo sme sa stotožňovali s teológiou Cirkvi bratskej a potom značka CB bola pre toto prostredie najprijateľnejšia. Svätý Jur je malé mesto, zvyknuté na tradičné cirkvi. Vtedy začali relácie Pod lampou a mnohé osobnosti z Cirkvi bratskej ako Daniel Pastirčák, Juraj Kušnierik boli všeobecne známe, čo bolo pre nás dôležité.

Kedy ste sa teda oficiálne začali schádzať? Akú to malo formu?

M: Schádzali sme sa spočiatku po obývačkách, a neskôr v budove dnes už zbúranej starej knižnice.      V roku 2006, 15. októbra sme boli ustanovení ako kazateľská stanica zboru Cirkvi bratskej na Cukrovej v Bratislave. V tom čase sme si už prenajímali priestory od Acadamie Istropilitany Novy. V ich priestoroch, aj keď už iných sme v prenájme dodnes. 

Koľko vás vtedy bolo? Prevažovali slobodní ľudia alebo už začali vznikať rodiny?

M:  Presne si nepamätám, ale myslím, že nás všetkých bolo na začiatku do desať ľudí. Väčšinou to boli slobodní ľudia, my s manželkou a dvoma deťmi sme boli jediná rodina. Keď vznikla kazateľská stanica, bol som najstarší, mal som, tuším 35 rokov. Teraz máme 24 členov, z ktorých asi tretina sú pôvodní zakladatelia, tretina sú kresťania, ktorí neboli zaradení a našli si u nás domov alebo sa napríklad do nášho zboru priženili a tretina sú ľudia, ktorí prišli misijne. Prevažujú rodiny s deťmi. Máme asi 30 detí. 

Dnes si správcom, teda hlavným štatutárom zboru. Išiel si od začiatku do toho s touto víziou?

M: Na začiatku som neplánoval byť vôbec kazateľom. Keď vznikla v Svätom Jure kazateľská stanica pod krídlami Cukrovej, bol som ustanovený vedúcim tejto stanice. Ale bral som to tak, že o duchovný pokrm sa budú starať hlavne zo zboru na Cukrovej, ktorí sem chodili pravidelne kázať. Ja som sa venoval skôr organizovaniu rôznych aktivít pre deti a pre mládež. Postupne ma to oveľa viac vťahovalo. Po čase som bol pozvaný do PLANTu, skupiny okolo zakladania zborov v Cirkvi bratskej a stal som sa jej administrátorom.  Kazateľ Tomáš  Grulich, ktorý PLANT viedol, ma po istom čase oslovil či neuvažujem vstúpiť do vikariátu (niečo ako praktická príprava na službu kazateľa – pozn.) a či sa nechce náš zbor osamostatniť od Cukrovej. Modlil som sa teda za to, a vnímal som to ako Božie vedenie.

Zbor Cirkvi bratskej na Cukrovej v Bratislave bol pre vás v začiatkoch akýmsi partnerom. Bolo to pre vás dôležité?

M: Za podporu z Cukrovej sme nesmierne vďační. Bola to neoceniteľná pomoc, čo pre nás robili. Slúžili slovom, hudbou, učili sme sa od nich, ako fungovať. Bez tejto podpory by sme neboli tam, kde sme.

Ako si mi povedal, keď si uveril, hľadal si spojenie športu a viery. Doteraz pracuješ pre Atlétov v akcii. Využili ste tieto aktivity na prepojenie nového zboru s jeho okolím?

M: Iba čiastočne. Atléti v akcii pracujú v rámci celého Slovenska. Tu priamo v Jure sme pracovali viac prostredníctvom OZ Mozaika, ktoré založili a vedú manželia Bachmayerovci, naši členovia. Sú to lokálne aktivity zamerané na deti a mládež, na budovanie komunity. Niekedy v roku 2011 sme mali rozhovor so staršovstvom na Cukrovej. Na tom stretnutí sa prakticky zrodila myšlienka založiť v Jure či v Pezinku (blízke okresné mesto, cca 30 tisíc obyvateľov – pozn.) ďalšiu základnú cirkevnú školu Narniu, čím by sme mohli lepšie osloviť spoločnosť okolo nás. Keďže sme mali medzi sebou Romana Baranoviča, ktorý sa pohyboval v oblasti školstva, zakladania školy sa spolu s úzkym tímom ujal a v roku 2013 vznikla CZŠ Narnia Pezinok. Popri OZ Mozaika je pre nás hlavným projektom, ktorým komunikujeme so svojím okolím. Naši členovia sú aktívni v rôznych štruktúrach školy či už ako učitelia, vychovávatelia či ako rodičia, členovia rodičovskej rady. Je to dobrá príležitosť vytvárať vzťahy s ľuďmi v našom prostredí. 

Sú aj iné prieniky školy a cirkvi?

M: V Narnii sa vyučuje náboženstvo. Vyučujú ho ľudia z Cirkvi bratskej. Keďže je to cirkevná škola, náboženstvo je povinné, rodičia to musia akceptovať. Ale po prvých rokoch boli všetky obavy rodičov rozptýlené a dnes sú dokonca mnohí nadšení, akým spôsobom sú deti vedené. Vyučujeme Písmo a kresťanské hodnoty, ale snažíme sa, aby to bolo pre deti prijateľné, zrozumiteľné a zábavné.

Škola tiež generuje zaujímavých ľudí spomedzi rodičov. Pred pandémiou napr. zbor organizoval tzv. Dobré diskusie. Raz za mesiac sa konala diskusia na určitú tému. Prvá bola v novembri 2019 na tému Nežnej revolúcie, keďže bolo práve 30-ročné výročie. Do týchto diskusií sa nám prostredníctvom školy darilo pozývať zaujímavých hostí ako Peter Tatár, Ladislav Snopko, Robert Bezák,Rastislav Káčer (náš veľvyslanec v ČR), Pavol Demeš a podobne. 

Jedným z dôležitých prvkov, ktoré identifikujú zakladatelia zborov, je kultúra zboru, ktorá má byť viacej civilná, zrozumiteľná pre okolie. Aké sú vaše skúsenosti?

M: Aj ja tomu verím. Či už naše bohoslužby či iné aktivity sa snažíme robiť civilným a zrozumiteľným spôsobom. Dúfam, že sa nám to darí. Vždy je to veľká výzva ako to všetko vybalansovať, aby ešte stále zostalo to podstatné jadro, aby to bolo o Bohu, vychádzali sme z Písma a neušlo nám to do druhého extrému. Aby sme nerobili čudné kompromisy. 

Ako zbor fungoval pred pandémiou? Aké rôzne aktivity ste mali rozbehnuté?

M: Samozrejme nedeľné bohoslužby a počas nich bežala pre deti besiedka. Potom rôzne biblické a modlitebné skupiny počas týždňa. Všetky ďalšie aktivity prebiehali hlavne pod OZ Mozaika. OZ Mozaika využíva tiež naše zborové priestory s označením Cirkev bratská, pracujú pre ňu naši ľudia, ale aj z iných zborov. A na Mozaiku je zasa napojené Rodinné centrum Jurko, kde sú k dispozícii aktivity pre mamičky s deťmi.

Máte napríklad aj dorast alebo mládež?

M: Túto prácu žiaľ nemáme, čo nás trápi. Mladší a starší dorastenci sa zapájajú do aktivít OZ Mozaika ako napr. KEMP (Klub Elitných Miestnych Pubertiakov) alebo Hydrant (Príď načerpať), avšak najstaršie deti, sú momentálne vo vákuu. Ale stále sa snažíme to riešiť a robíme kroky k tomu, aby mali svoje stretnutia. 

Ako celý tento proces reflektuje tvoja rodina? Všetci ste plne zapojení v službe, manželka učí v Narnii…

M: Pre nás je to veľmi pozitívna skúsenosť, ktorá nás stále napĺňa, baví a dáva nám zmysel. Samozrejme aj my sme mali fázy, kedy bolo napätie a kedy sme toho mali plné zuby, kedy som sa cítil vyhorený. Ale napriek tomu, že by som rád videl viacej nových ľudí pribúdať do zboru a že to ide veľmi pomaly, dáva to zmysel. Som naozaj šťastný, že som v tejto službe, a že som obklopený ľuďmi, ktorí sa snažia autenticky žiť s Bohom a slúžiť Mu. 

Máte do budúcnosti nejakú konkrétnu víziu?

M: Od 1.1.2020 sme sa stali plnohodnotným samostatným zborom Cirkvi bratskej. Fungovali sme iba dva mesiace a prišla pandémia. Museli sme zastaviť všetky aktivity. Čiže do najbližšieho obdobia by sme boli radi, ak by sme všetky tieto aktivity mohli obnoviť. Či v rámci školy či našich misijných aktivít. Chceme byť svetlom svojmu okoliu. Do budúcnosti sme otvorení založeniu nového zboru v Pezinku, ale momentálne na to nemáme kapacity. 

Na stránke Cirkvi bratskej Svätý Jur je vízia formulovaná takto:

Chceme byť otvoreným kresťanským spoločenstvom, v ktorom ľudia zažívajú bezpodmienečné prijatie, autentické vzťahy,skutočnú slobodu a Božie i ľudské dotyky lásky, pričom merítkom pravdy je Biblia a jediným centrom oslavy trojjediný Boh.

Milan Mitana má 49 rokov. S manželkou Monikou majú 13 ročného Mareka, 17 ročnú Máriu a 19 ročného Mateja.