Z dobrej skvelá mládež #1 Optimistickí realisti

Pred časom som čítal knihu „Z dobrého skvelé“ od Jima Collinsa. Odporúčam! Je to kniha, ktorá sa už v biznis prostredí stala klasikou. Skúma príbehy niekoľkých amerických firiem, ktoré sa v istom momente z priemerných stali vysoko nadpriemernými. A to s dlhodobými výsledkami. „Z dobrých skvelé“ firmy vraj majú niekoľko spoločných menovateľov, ktoré táto kniha analyzuje. Som presvedčený, že tieto poznatky sa dajú aplikovať do služby v cirkvi, mládeži či práce s dobrovoľníkmi. Preto som sa rozhodol napísať tento päťdielny seriál. Ako teda robiť nielen priemernú, ale priam skvelú prácu s mládežou? Dovoľte mi pár postrehov…

Mylný protiklad

„Nezdieľam tvoj optimizmus, som realista.“ Poznáš tú vetu? Už ti ju niekto niekedy povedal? Alebo ty niekomu? Pomerne často sa stretám s tým, že optimizmus, v zmysle viery v pozitívny výsledok, a realizmus, v zmysle triezveho hodnotenia súčasnej situácie, staviame do protikladu. Optimistov vtedy chybne označujeme za takých, čo nerozumejú situácii a naivne očakávajú pozitívny výsledok. Usmiate slniečka, naivky. Predsa keby rozumeli celej hĺbke, šírke a komplexnosti problematiky, zmizol by im ten úsmev z tváre… Naproti tomu realistov (niekedy sú to len maskovaní pesimisti) vnímame ako tých, čo na situáciu pozerajú pravdivo. Preto nepotrebujú prejaviť nadšenie a od budúcnosti nesľubujú nič sebe ani nikomu inému. Však sa uvidí. Život je predsa zložitý-prezložitý, plný nepriaznivých možností, ktoré sa môžu vyskytnúť. Hoci existuje aj predpoklad, že situácia sa vyvinie priaznivo, no jeden nikdy nevie. Náhodou to nevyjde a budeme za hlupákov. Nevidíme do budúcnosti, pozitívne výhliadky by teda boli naivné. Nie? Či…?

Ako keby pozitívny pohľad na budúcnosť a triezve hodnotenie súčasnej situácie boli v protiklade. Ako keby optimista nemohol byť realistický a realista optimistický. Je zaujímavé, že „z dobrých skvelé“ firmy dokázali konzistentne zlúčiť dva prístupy. Konfrontovali sa s krutými faktami a zároveň nikdy nestratili vieru. Vytvorili kultúru, kde pravda sa nezahmlieva, názory sú vypočuté, prieskumy vykonané, veci pomenované tak ako naozaj sú. Nech sú akékoľvek. No zároveň si zachovali vieru, že napokon, hoci to môže trvať celé roky, sa im podarí zvíťaziť.

Čo s tým?

Veriť vo svetlú budúcnosť a zároveň ignorovať fakty je naivné, slepé, v prípade vodcov priam nezodpovedné. Takéto vedenie ľudí zväčša skončí vyhorením, skepticizmom, stratou kreditu a dôvery. Taktiež motivačné reči bez pevnej pôdy pod nohami nevydržia dlho.  Naproti tomu, konfrontovať sa so skutočnosťou a faktami a zároveň verejne neprejaviť vieru v dobrý výsledok, je „zabité“. Dookola analyzovať situáciu bez jediného svetlého bodu, východiska či nadšeného kroku vpred, je silne demotivačné. Kto má v takom prostredí vôbec chuť niečo robiť?

Ako by vyzerali naše tímy, mládeže či práca s dobrovoľníkmi, ak by sme vedeli v našich rukách udržať pravidelný pohľad pravde do očí s vierou v to, že niekde v budúcnosti uspejeme? Keby sme tak dokázali „dobre poznať stav nášho stáda a venovať pozornosť čriedam“ (Pr 27:23). Aspoň raz za kvartál si sadnúť, klásť si ťažké otázky, opýtať sa na názor skúsenejších, pozrieť sa ako to robí „konkurencia“, vypýtať si spätnú väzbu, hoc aj nepríjemnú… No zároveň „neochabnúť v ťažkostiach“, aby naša „sila nebola malá“ (Pr 24:10). Neklesať na duchu, nebáť sa vyplávať do nových vôd, vedome si vybrať svetlejšiu z možností, ktoré budúcnosť ponúka a tej sa držať. A môžno, celkom „naivne“, s úsmevom optimistu, svojmu tímu povedať: „Hej, nebude to ľahké, ale môže sa to poradiť. Nie náhodou dal Boh dokopy práve v tomto čase práve tento tím. Už teraz sa teším na ďalší týždeň! Poďme na to!“