Rozhovor s Danom Adamíkom o službe vysokoškolákom v Olomouci

Pred časom sme uverejnili rozhovor s Bedřichom Smolom, ktorý rozprával o vzniku celej siete zborov na severnej Morave. Jedným z nich bolo Metro Olomouc, založené skupinou mladých doslova „na zelenej lúke“ niekedy v roku 2012. V roku 2015 sa do tímu zakladateľov prisťahoval Dan Adamík a pod jeho vedením postupne vznikla služba vysokoškolákom v Olomouci. Ako to všetko bolo a ako sa službe darí, nám dnes prezradil v rozhovoru.

Takže, Dan, ako to všetko začalo? Odkiaľ vlastne pochádzaš a ako si sa stretol s Metro Olomouc?

Pôvodne som zo Zlína. V čase, kedy vzniklo Metro Olomouc, som mal v živote také “obdobie hľadania”.  Vtedy som spoznal Maják a zoznámil sa s Bedřichom Smolom a inými ľuďmi z Majáku, ktorí mi predstavili projekt nového zboru Metro Olomouc a myšlienku zakladania zborov vôbec. Zdravá cirkev, ktorá zakladá ďalšie zbory. Táto myšlienka mi bola veľmi sympatická. Raz ma Bedřich oslovil, či by som sa nechcel presťahovať do Olomouca a pripojiť sa k skupine, ktorá tam pôsobí. Aby som bol súčasťou zakladateľského tímu a pomohol zbor rozvíjať. Takže v roku 2015 som sa, po dlhom váhaní, presťahoval.

Už v tom čase sa hovorilo o tom, že by bolo dobré začať nejakú prácu so študentami. V Olomouci ich je okolo 20 tisíc, takže by bola škoda toho nevyužiť a prirodzene to dávalo zmysel. Vytvorili sme tím ľudí a začali sme rozmýšľať, ako začať a ako to uchopiť. Postupne vzniklo Metro Union, práca s vysokoškolskými študentami v Olomouci, ako súčasť práce nového zboru Metro Olomouc.

Ako konkrétne ste s celou tou prácou začali?

Hneď prvý rok sme raz za mesiac začali robiť bohoslužby, vždy v utorok cez pracovný týždeň, kedy boli študenti v Olomouci. 

Výhodou bolo, že sme boli mladí a nadšení a šli sme do toho po hlave. I keď sme nemali dosť skúseností, nebáli sme sa skúšať nové veci. Po tomto prvom roku sme ale zistili, že nestačí robiť len bohoslužby, ale tiež je potrebné vytvoriť komunitu, ktorá slúži študentom. Chceli sme byť rodinou, kde človek môže nájsť svoje zázemie, kde sa môže duchovne rozvíjať, kde nájde vzťahy. Nie že im raz za mesiac niečo prednesieme a potom ich pošleme preč. 

A tak sme začali s ďalším skupinovým stretávaním raz za dva týždne a bohoslužby sme začali robiť tiež každé dva týždne, pričom tieto formáty sa striedajú. Každý týždeň je teda jedna z týchto dvoch aktivít. 

Aký bol ciel tejto práce, vízia?

Uvažovali sme takto: keď ide človek na univerzitu, má okolo 20 rokov. Je to jedno z posledných období, kedy si formuje základ pre život a kedy si stanovuje priority. Opúšťa svoje pôvodné domáce prostredie a je to pre neho v rôznom ohľade výzva. Mnohí mladí ľudia, ktorí vyrástli v kresťanskom prostredí a nemajú v tomto veku vhodné zdravé prostredie, kde by mohli klásť otázky, kde môžu pochybovať, dostávajú sa do krízy viery. Sám to poznám zo svojho okolia. Nejde len o to, mať možnosť si niekde niečo vypočuť, ale mať živého človeka, ku ktorému môžem prísť, a s ktorým môžem hovoriť, ktorý sa mi bude venovať a vypočuje ma. 

Chceli sme, aby kresťania z iných miest, ktorí prichádzajú študovať na univerzitu, nemuseli tráviť celý týždeň v cudzom prostredí a čakať na piatok, kedy konečne môžu navštíviť mládež vo vlastnom zbore. Chceli sme i pre nich vytvoriť zdravé a bezpečné prostredie, kde nájdu zázemie a kde môžu načerpať. Otázka vzťahov a komunitného života bola pre nás veľmi dôležitá. 

Ako ste si nastavili vzťah medzi touto službou a materským zborom? Je zámerom získať týchto ľudí pre prácu v zbore, pokiaľ napríklad po skončení školy v Olomouci zostanú?Jasne komunikujeme, že nechceme nikoho preťahovať. Máme rôzne prípady. Niektorí skutočne po skončení univerzity v Olomouci zostali, stali sa členmi zboru a zapojili sa do služby, ale niektorí s nami zasa prešli celou cestou od prvého ročníka až do konca štúdia a potom sa vrátili domov. I tak je to v poriadku. Naším zámerom je poskytnúť im domov počas rokov, kedy študujú v Olomouci. 

Poďme sa pozrieť, ako konkrétne v súčasnosti Metro Union funguje?

Ako som už hovoril, raz za 2 týždne máme bohoslužbu, tzv. Veľký Union a raz za 2 týždne skupinu, tzv. Malý Union. 

Tento rok sme tiež rozdelili skupinu na dve menšie. Po čase sa nás schádzalo pomerne veľa, takže to bolo náročné aj priestorovo. Ľudia sa už vzájomne nepoznali, čo nám vadilo, pokiaľ chceme dať dôraz na komunitu. Keď máte skupinu 50-60 ľudí, tam už prirodzené vzťahy medzi nimi nefungujú. Zároveň sa v skupine vyskytovali ľudia veľmi širokého vekového spektra. Od čerstvých študentov až po ľudí pracujúcich. A ľudia, ktorým je osemnásť, dvadsať rokov, majú úplne iné otázky, ako tí, ktorí sú starší. Takže podľa toho sme ich rozdelili na mladšiu a staršiu skupinu. Študentov a pracujúcich. Zároveň to otvorilo možnosti zapojiť do služby viac ľudí.  

Skupina „mladých dospelých“, teda ľudí, ktorí práve skončili školu a začali pracovať, nie je asi v mnohých zboroch podchytená. 

Väčšina zborov má v mládeži obrovskú zmes ľudí od 15 rokov až do 30, pretože „mladí dospelí“ nezapadajú nikde inde. Pritom je to veľká škoda, že pre túto kategóriu, ktorá rieši špecifické životné problémy, vo väčšine zborov neexistuje zázemie. Musí „počkať“, až budú mať deti a budú sa môcť zapojiť napríklad do besiedky. Pokiaľ viem, tak v Českej republike sa tejto skupine venujú iba v pár zboroch, zatiaľ čo klasické mládeže fungujú skoro všade. A máme spätnú väzbu, že niektorí naši „absolventi“, ktorí sa vrátili po štúdiu domov, začali vo svojom domácom zbore podobnú prácu.

Myslím, že i to môže byť dôvod, prečo títo ľudia odchádzajú z cirkvi. Nie sú podchytení a nikto sa im nevenuje. Jednoducho sa potom môže stať, že si zariadi život tak, že im v ňom na Boha a cirkev nezostane miesto. A to je škoda, pretože majú veľký potenciál.

A sú tieto dve skupiny nejak prepojené?

Áno, raz za dva týždne sa všetci spolu stretneme na spoločných bohoslužbách ako jedna komunita Metro Union.  

Koľko ľudí chodí na jednotlivé skupiny?

V staršej, „pracujúcej“ skupine je pevné jadro asi dvanástich ľudí a na tej mladšej „vysokoškolskej“ 15-20 študentov. Dochádza tam k väčšej fluktuácii tým, že sú to vysokoškoláci. Na bohoslužby prichádza okolo päťdesiat ľudí.

A s materským zborom nemajú títo študenti žiadny kontakt?

Niektorí z týchto ľudí sú zároveň zapojení v materskom zboru. Máme mládežnícku kapelu, ktorá hrá na nedeľných bohoslužbách, niektorí študenti pomáhajú v práci s deťmi a pod. Väčšina študentov nie je z Olomouca, ale pokiaľ sú, tak môžu navštíviť i nedeľné bohoslužby zboru, kam sú pozvaní. Ty prebiehajú v nedeľu až o 16. hodine, takže keď sa študent vráti do Olomouca skôr, môže sa zúčastniť. 

Ako prebiehajú skupinky?

Osvedčilo sa nám, dať dôraz a dostatočný priestor pre diskusiu. Každý semester preberáme na bohoslužbách určitú tematickú sériu (napríklad tento semester chceme hovoriť o základoch kresťanstva a adresovať rôzne mýty a stereotypy, ktoré okolo neho a okolo viery máme). 

Na skupinách môžu študenti o danej téme diskutovať. Napríklad pokiaľ je kázeň na nejakú abstraktnú tému ako hriech, na skupine sa bavíme o tom, čo to znamená konkrétne v praxi, aké to má aplikácie na ich osobný život. Je pre nás dôležité, aby sme tvorili atmosféru, kde sa ľudia nemusia báť, že nesúhlasia, alebo budú mať iný názor ako ostatní.

V lete, keď študenti odídu a zostanú skôr miestni, program je voľnejší. Urobíme si napríklad výlet, zájdeme na minigolf alebo na pivo. Občas prediskutujeme zaujímavú tému. Je to dobré, pretože v lete, keď je Olomouc bez študentov takmer prázdny, mladí vedia, že u nás majú svoje zázemie. 

Okrem bohoslužieb a skupín, máte ešte iné formy stretávaní? Chodíte napríklad spolu športovať, za kultúrou, vianočné večierky apod.?

Samozrejme. Máme radi jedlo, tak robíme pravidelné grilovačky. Dokonca vianočne barbecue. Teraz, behom pandémie je to pochopiteľne horšie, a mnohé tieto aktivity ustali. Robíme pravidelné víkendovky, ktoré sú skvelou príležitosťou lepšie sa spoznať a stráviť spolu dlhší čas. Okrem toho tým, že fungujeme ako „rodina“, trávime spolu čas i mimo stretnutí cirkvi. Zájdeme spolu na kávu, navštívime sa, spolu niečo podnikneme.

Pred dvoma rokmi sme začali ročný program štúdia Biblie, ktorý mal celkom úspech. Nazvali sme to First Class. Mnohí mladí ľudia Bibliu nepoznajú a nečítajú, alebo je pre nich nezrozumiteľná. Kolega prišiel s nápadom, výzvou, aby ľudia dali záväzok Bibliu rok čítať a študovať. Celý rok sme prechádzali v 15 ľuďoch Nový zákon. Toho roku sme rozbehli druhý ročník.

Je pre nás dôležité, nájsť pre stretnutia takú formu, aby boli prístupné účastníkom. My, vedúci, máme pripravené podklady, ale väčšina stretnutí prebieha formou diskusie, kedy kľúčová je otvorenosť a úprimnosť. Všetci majú priestor dávať otázky, prejaviť svoj názor, nesúhlasiť. Nemáme patent na pravdu, odpoveď na každú otázku. Chceme ich viesť k tomu, aby spoločne objavovali, hľadali a videli v Biblii zmysel. Zároveň sú prirodzene konfrontovaní so svojimi predsudkami a názormi. Podobne pristupujeme k všetkému, čo na Unione robíme.

Ako fungujú mládežnícke bohoslužby? 

Snažíme sa hlavne hodne komunikovať. Chceme, aby ľudia, ktorí nie sú z cirkvi a prídu na bohoslužby, neboli prekvapení a zaskočení. Je dôležité vysvetliť, že sme cirkev, čo to znamená a čo sa bude diať, aký bude program. S nadsádzkou na Metru hovoríme: „Nemusíš súhlasiť, ale mal by si rozumieť.“

Tiež dávame priestor jedlu. 🙂 Vždy pred i po skončení programu ľudia zostávajú u jedla a majú možnosť zoznámiť sa, porozprávať sa. Je to spôsob ako i na bohoslužbe spolu môžeme budovať vzťahy, ktoré sú pre nás to hlavné.

Hovorím si, či mladí z cirkvi neodchádzajú preto, že je im forma cudzia a už vôbec si nevedia predstaviť, že by do zboru pozvali svojich kamarátov. Tomu sa snažíme vyvarovať. Zrozumiteľnosť nielen obsahu, ale aj formy považujeme za kľúčovú. Ide nám o to, aby programu rozumeli nielen kresťania, ale aj neveriaci. Tiež chceme, aby mali možnosť sa zapojiť. Teraz napríklad na štúdium Biblie chodí človek, ktorý nie je kresťan, ale zaujíma ho o čom je Biblia. Alebo napríklad zapojíme takého človeka do kapely. 

Je to pre nás prirodzený spôsob, ako priblížiť človeku cirkev. Vtiahnuť ho do komunity, medzi nás. Cez osobné vzťahy lepšie spozná Pána Boha a kresťanstvo. Nie len ako nejakú teoretickú informáciu, ale môže zažiť, ako to vyzerá, keď sa spoločne učíme Boha nasledovať a žiť podľa Jeho hodnôt. Je dôležité, keď zažije, že sme rodina, kde môže zažiť prijatie, pochopenie, pomoc, nehľadiac na to, kde sa v živote nachádza, čomu verí alebo či uverí.

Vy ale chcete získavať ľudí pre Pána Boha? Alebo nie?

Samozrejme, že sme radi a tešíme sa, keď ľudia uveria a zostávajú v zbore, zapájajú sa do služby, ale nechceme, aby z nás cítili nejakú agendu alebo mali pocit, že sa ich snažíme presvedčiť. Mladí veľmi dobre poznajú, pokiaľ je náš záujem neúprimný. Ide nám o to budovať vzťahy miesto „projektov“. Niekedy si ľudia chcú kresťanstvo zažiť, skôr ako sa preň rozhodnú. Nemám moc rád, keď sa hovorí o evanjelizácii. Mala by to byť samozrejmá súčasť nášho každodenného života. Každý z nás by mal byť „misionár“. To ale znamená, že druhí vidia Pána Boha na našom živote, v našich vzťahoch a hodnotách, ktoré žijeme. 

Ako funguje tím, ktorý zodpovedá za túto službu? Ako pripravujete, plánujete, odovzdávate zodpovednosti?

Tým, že sa do služby zapájajú sami študenti, ktorí môžu po čase úplne odísť, snažíme sa o to, aby v službe bola určitá kontinuita. Takže neustále hľadáme a povzbudzujeme mladých, aby sa zapojili a prevzali zodpovednosť. Ako na úrovní skupiny, tak celého Unionu. Môžu byť napríklad dobrovoľníkom, tzn., že pomáhajú s praktickými vecami a programom alebo potom vedúcimi, ktorí preberajú zodpovednosť za konkrétne oblasti služby. 

Raz za čas sa stretneme, hoci na pizze, a bavíme sa o programe, získavame feedback, ktorý je pre nás kľúčový, aby sme nezaspali na vavrínoch a neušiel nám vlak. Tiež hovoríme o vízii. Odovzdávanie vízie považujem za dôležité, aby sme si pripomínali, do čoho ideme, čoho sme súčasťou, a prečo to všetko robíme. Ako Union sme prevzali víziu celého materského zboru: chceme ľuďom ponúknuť nový život s Ježišom, miesto v rodine Metra a zmysel života v službe Bohu. 

Potom funguje tiež užší tím vedúcich. V Metro Union je to skupina asi desiatich ľudí. Tí sa tiež pravidelne stretávajú a plánujú, riešia celú koncepciu. Chceme, aby v tíme bol niekto z vedenia zboru (staršovstva), potom aj členovia zboru a hlavne priamo študenti. Pre nich robíme Union. Oni presne vedia, čo ich priatelia riešia, aké témy je dobré otvárať.

Dá sa povedať, koľko z tých päťdesiatich študentov, ktorí chodievajú na bohoslužby, je zapojených do služby? 

Na bohoslužby chodí veľmi veľa ľudí, ktorí sú skôr hostia. Z tých, ktorí chodia aj na skupiny ich je väčšina zapojených.

Majú ľudia vo vašich tímoch možnosť osobného rastu prostredníctvom nejakých tréningov?

Výhodou je, že sme súčasťou materského zboru Metro Olomouc. V rámci Metra funguje tzv. Pastor institut, čo je dvojročný program pre vedúcich v zbore. Je to vzdelávanie a príprava na vyššej úrovni. Momentálne tam študujú z Unionu traja ľudia. Výhoda nie len zboru samého, ale celej siete spriatelených zborov je, že môžeme zdieľať naše zdroje.

Dan, ty si okrem služby zamestnaný na plný úväzok. Si ženatý, máš dve deti. Ako sa k službe stavia manželka?

Áno, pracujem ako business analytik pre IT firmu. Slúžime s manželkou spoločne už od začiatku, takže sa k službe stavia kladne :).

Deti chodia tiež s vami?

Áno, deti s nami chodia na bohoslužby a tiež na skupiny. Union sa rozrastá nielen o študentov, ale tiež o deti, nie sme preto jediní, kto na Unionu deti má. Preto máme 2 skupiny, kde sa, dúfajme, páči všetkým, či už študentom mladším či starším, singles aj zadaným či možno deťom.

Ak bude niekto z čitateľov niekedy v Olomouci, budem rád, keď nás príde navštíviť. 🙂

Daniel Adamík má 33 rokov. S manželkou Markétou majú dve deti Kryštofa (3) a Stellu (1). Celá rodina slúži spoločne. 

Bližšie informácie o službe Metro Union nájdete tu:

https://www.facebook.com/metrounion/

Informácie o zbore Metro Olomouc tu:

https://metroolomouc.cz/