Rozhovor: Zakladanie zborov (Mozaika Košice)

Rozhovor s Ervinom Mittelmannom

Ak sa nám podarí, radi by sme priniesli viacej rozhovorov s kazateľmi, ktorí sa posledné roky pustili do zakladania nových zborov. Prvým statočným, ktorého sme oslovili a ktorý sa ochotne nechal vyspovedať je Ervin Mittelmann, kazateľ zboru Cirkvi bratskej Mozaika v Košiciach. Ervin bol najskôr štyri roky kazateľom v Kalinove pri Bratislave, pre zdravotné problémy sa v r. 2012 vrátil na Východ a stal sa na rok druhým kazateľom prešovského zboru a potom už pomaly začalo zakladanie Mozaiky.

Kde sa vzala tá prvá myšlienka založiť zbor?

Začalo to už niekedy v roku 2002, teda desať rokov pred tým, kým sme sa s rodinou vrátili do Košíc. Ja sám som mal takú víziu v svojej hlave. Viedli ma k tomu tri myšlienky, body alebo námety.

Aké?  

Obrátil som sa z nekresťanského prostredia. Uvedomil som si, že medzi cirkevnými ľuďmi a ľuďmi mimo cirkvi sú obrovské kultúrne rozdiely. Teda aspoň v Cirkvi bratskej, lebo tu poznám. Úsilie evanjelizovať modernistickým spôsobom 70-tich rokov začalo strácať zmysel a údernosť, ak nevieme ľudí “zvonka” pochopiť a prijať. Ak oni prídu nadšení, že poznali Krista a musia prekonávať tieto naše kultúrne múry. To bola prvá vec.

Potom počas štúdia teológie som porozumel biblickej perspektíve, že cirkev vznikla z misie. Boh je misijný Boh a cirkev má vyjsť do sveta a činiť učeníkov. Je to Božia prirodzená podstata šíriť evanjelium a aj zakladať nové zbory, čo je jedna z jej prirodzených aplikácií. Jedná sa teda viac o biblicko-teologickú víziu a perspektívu, ako vec obdarovaní, či pocitov povolania. 

A posledná dôležitá vec, ktorá ma ovplyvnila, bolo moje pôsobenie v Kalinove. Tam  som sa už na zakladanie systematicky pripravoval, rozmýšľal o tom, tvoril si plány. Je to malý zbor, kde sú veľmi silné vzťahy a tam som si uvedomil, že nie z foriem vznikajú vzťahy. Práve naopak. Z typu vzťahov, vznikajú formy. Teda vzťahy sú našou materinskou rečou a nie formy. No a vtedy som ochorel, a Boh ukázal, že je čas ísť ďalej.

Ako ste začali? Vytvoril si si nejaký tím?

Myšlienka prerástla k presvedčeniu. To presvedčenie bolo také silné a nezastaviteľné, že aj keby sme boli s manželkou sami dvaja, aj keby som nezískal nikoho iného pre túto myšlienku, tak ideme do toho. Rozhodne som nechcel odoberať ľudí z už existujúcich zborov. Vedel som však o niektorých ľuďoch, ktorí sú z iných miest, ale funkčne naplno žili v Košiciach. Za tými ľuďmi som išiel. Boli to Borošovci – Tomáš, Pavla (v tom čase ešte nie Borošová) a Miška. Takže náš prvý tím tvorilo päť ľudí.

Skvelé. Čím ste začali?

Boli to paralelne dva hlavné smery. Ako také koľajnice, ktoré súčasne prebiehajú. Dve línie. Na jednej strane sme budovali tím. Veľa sme cestovali a vzdelávali sa. Vycestovali sme aj do Anglicka a získavali sme informácie a skúsenosti o zakladaní zborov. Na druhej strane sme už začali robiť misiu. Takto to vlastne je stále, iba sa trochu zmenili detaily. Prvý rok nás bolo iba týchto päť a druhý rok už sme mali základný tím o dvanásti ľuďoch. Veľmi mi záležalo na tom, aby sme nielen robili misiu, ale aj aby sme vedeli ako. Určitá kultúra komunikácie s ľuďmi sa musela stať kultúrou celého nového zboru.

Aké konferencie či vzdelávacie aktivity sme navštívili k zakladaní zborov?

Konkrétne sa jednalo o konferencie, ktoré organizovalo Acts 29 a Soma Communities. Vo Veľkej Británii a v USA.

A vaše prvé misijné aktivity?

Začali sme tzv. Klubom bitkárov. To sa stalo určitým prototypom toho, čo chceme robiť, a ako to chceme robiť. Chlapi sme sa začali stretávať pri pive. Teda, lepšie povedané, bola to pizzeria. Niekto si dal pivo, niekto kávu, niekto jedlo. Sadli sme si k stolu a rozprávali sa. Stretli sme sa ja a Tomáš Boroš a pozvali sme ďalších mužov, priateľov. Konalo sa to každý utorok, dokonca som sa na tom dohodol s majiteľom pizzerie, že to tu budeme mávať a on súhlasil. Trvalo to sedem rokov. Od roku 2013 do roku 2020. Časom títo naši hostia pozvali zasa svojich priateľov. Ježiš prišiel ako človek medzi nás ľudí, do sveta a postavil si medzi nami stan. Tak aj ja som chcel ísť medzi mužov do sveta a tam si postaviť stan. Zároveň podobnú skupinu otvorili Borošovci v jednej čajovni a Miška Borošová sa stretávala zasa s dievčatami. A ešte som robil kurz posunkovej reči v cukrárni.

Na čo si vlastne tých chlapov pozval? Išli ste si iba tak pokecať alebo vedeli, že bude nejaké biblické vyučovanie?

Všetci vedeli, kto sme. Samozrejme sme sa rozprávali aj o všeličom možnom, o živote, ale potom som vždy otvoril nejakú tému z Biblie, hoci aj na pätnásť minút a otvoril k tomu diskusiu. Bývali sme tam od siedmej večer aj do polnoci. Nebol to program, bolo to skôr prirodzené budovanie komunity medzi mužmi.

Neskúšali ste aj nejaké väčšie programy či evanjelizácie?

Áno, tiež. Mali sme mikulášske bohoslužby, vianočné, valentínsku party a veľkonočné bohoslužby. Ale spätne hodnotím, že v tom čase sme k tomu nedorástli. Objavil sa medzi nami strach zo stretu kultúr. Zrazu sa ľudia, akoby zmenili na uzavretých zhromkáčov. Tí, čo v kaviarni či čajovni vedeli skvelo fungovať, sa zrazu úplne zmenili. Také iné myslenie: my a vy. Naši kresťania sa schovali do kútov a správali sa ako takí poisťováci, ktorí musia niekoho získať pre nejaký produkt. Oči plné strachu. Stresy. Plno iných rozptýlení. Zrazu som videl, že som tu sám. Trochu sa mi otvorili oči. Vôbec sme nemali zbor pripravený na väčšie misijné aktivity. Veľké aktivity majú význam, ale my sme sa museli naučiť najprv myslieť inak.

Mali ste aj pravidelné bohoslužby?

Myslím, že niekedy koncom 2014 alebo začiatkom 2015 sme začali mať pravidelné nedeľné bohoslužby. Prenajímali sme si miestnosť v jednej kaviarni počas otváracích hodín. Boli sme separé, ale ľudia, čo išli na kávu, nakúkali, čo sa tam deje. Bolo to v centre mesta. Mali sme tam výborné vzťahy, majiteľ kaviarne sa pritom hlásil k budhizmu.

Boli už vtedy aj nejakí noví obrátení ľudia? Zvyčajne takéto veci nejdú tak rýchlo, ako by si človek predstavoval a môže to byť frustrujúce.

Asi v roku 2015 prišli prvé obrátenia. Áno, bol to dlhodobý proces. Minimálne rok, dva, ten človek s nami začal žiť v komunite. Spoznával nás, začal viacej a viacej chápať evanjelium a potom sa obrátil.

Vtedy v tej kaviarni, koľko ľudí sa vás stretávalo?

Asi pätnásť až dvadsať ľudí.

Mali ste okrem bohoslužieb aj iné aktivity počas týždňa?

Áno, celý čas máme tri základné štruktúry. Jednak bohoslužby v nedeľu. Potom misijné komunity. To funguje na sídliskách, ľudia si vytvárajú skupinky v rámci svojho okolia. V takej komunite sú aspoň štyria – šiesti veriaci, ktorí budujú komunitu a pozývajú hostí. Robia všeličo. Chodia spolu na výlety, oslavujú narodeniny, tak ako prirodzene ide život. A posledná forma je DNA skupina. To sú učenícke skupiny, kde sa študuje Biblia, zdieľa sa a vzájomne sa podporujú v duchovnom raste.

Ako to vyzeralo teraz tesne pred tým ako vypukol covid?

V súčasnosti máme 26 členov. Bohoslužby navštevuje priemerne 25-35 ľudí bez detí. Máme tri misijné komunity na sídliskách, kam chodí asi 40 ľudí a do učeníckych skupín asi 30 ľudí. Počas covidu to všetko pokračuje cez zoom, iba je to oveľa náročnejšie.

A kde ste sa naposledy stretávali?

Teraz sme v takom mestskom kultúrnom centre. Je to tam krásne, čisté, v strede sídliska, deti majú vonku ihrisko. A za prenájom neplatíme veľa.

Máte napr. aj besiedku?

Teraz už máme besiedku. Ale prvé roky sme nemali. Deti boli s dospelými na bohoslužbách. Ľudia sedávali okolo stolov, na stole mali keksíky, nápoje, deti si maľovali.

A taký dorast?

Máme jednu dievčenskú dorastovú skupinu. Chlapčenskú nemáme lebo nemáme mužského lídra, ktorý by bol na to vhodný a ochotný to robiť.

A teraz ste už aj plnohodnotný zbor Cirkvi bratskej, však? Odkedy?

Od 1.9.2020. Vznikli sme a fungovali, ako nezisková organizácia. Potom sme sa pridali ku CB Kováčska a boli sme niečo, ako kazateľská stanica.

Ak by si vedel povedať aké najlepšie veci sa vám osvedčili a aké naopak nie. Aké chyby ste urobili, pred ktorými by ste varovali iných v podobnej situácii?

Z tých pozitívnych vecí hlavne, že sa nám podarilo vytvoriť určitú kultúru vzťahov, ľudskosti, smiechu… Príjemnú ľudskú komunitu. Toto nás držalo a drží celý čas. Druhá vec, sú silné vzťahy, ktoré fungujú. A tretia vec je silné vyučovanie. A nie čo do kvantity alebo že by všetci perfektne poznali Bibliu, ale aby vedeli, kto sú a kam smerujú. A dbáme na to, aby každý člen Mozaiky bol systematicky vzdelávaný. Naším snom je, aby každý člen bol schopný činiť učeníkov. Čítať si Bibliu a vyučovať ďalších ľudí.

A chyby?

My sme vlastne nemali materský zbor, ktorý by nás zakladal. Neskôr sme si vytvorili partnerstvá, ktoré nám pomáhali. V tomto smere chcem povedať, že sme si vytvorili neskôr veľmi dobré vzťahy s košickým zborom CB, s kazateľom Rasťom Betinom, ktorý nám pomohol po všetkých stránkach a veľmi nám fandil. Bola to významná pomoc.

Keď som začínal, musel som si zohnať aj peniaze na plat. Až neskôr som získal nejaký plat z ústredia cirkvi. Keby som znovu začínal, zohnal by som peniaze aj na plat pre administratívneho pracovníka. Lebo to všetko robím sám. A bol to náročný stres. Teraz je to už aj ťažké odovzdať a vlastne ani sám to úplne neviem a tápem v tom.

Ďalej ako som už spomínal, robili sme zo začiatku niektoré veci, na ktoré sme neboli zrelí. Veľa sme sa na tom unavili, vystrieľali náboje. To hlavne tie veľké evanjelizácie.

Celý čas sme sa snažili pracovať systematicky, postupne, pomaly. Niektoré “zakladania” zborov, či pionierske práce sa robia so skúšaním všeličoho, raz tak, potom inak. Dlhodobá práca sa však takto robiť nedá. Je potrebné dať veci na papier a budovať duchovnú prácu pomaly a dlhodobo. 

Ako celý ten proces zasiahol tvoju rodinu?

Určite zasiahol, ale to by bolo na ďalšiu a širokú tému. Prvých päť rokov zakladania Mozaiky boli moje najstresujúcejšie roky v živote. Myslím, že mi  to zhoršilo nenávratne moje zdravie. Teraz už môžem trochu viac oddychovať. Zápasil som a stále zápasím aj s pochybnosťami, či to stálo za to a či to malo zmysel. Môžem však povedať, že dnes je Mozaika zdravým misijným zborom. Zatiaľ sa nechystám odísť :), ale vyzerá to tak, že by zbor vedel prežiť aj iného kazateľa. Takého, ktorý rozumie misijnému životnému štýlu a miloval by ľudí, možno trochu viac, ako svoje kázanie 🙂 

Ervin Mittellmann má 40 rokov. Je ženatý, s manželkou Marikou majú dve deti, 15 ročného Filipa a 12 ročnú Miriam.