Treba vojsť, keď Boh otvorí dvere – o práci s rómskou mládežou a nielen s ňou

Boba Havrilová z košického zboru Cirkvi bratskej pracuje jedenásť rokov s ľuďmi v rómskej osade na Spiši. Posledných šesť rokov sa práca, vedená pod zborom Spišská Nová Ves s kazateľom Martinom Kačurom stala pre Bobu plnohodnotným zamestnaním.

Nepracuje iba s mládežou. V osade je niekoľko dospelých ľudí, ktorí sú obrátenými kresťanmi. Tým sa treba venovať, aby sa mohli rozvíjať a prevziať ďalšiu službu a misiu v rámci osady. Boba teda pomáha a pracuje so skupinou rómskych žien, ktoré vyučujú detskú besiedku. Duchovne ich vzdeláva a pomáha im pripravovať programy pre deti. Ďalej doučuje s pomocou miestnych žien žiakov tretej a štvrtej triedy do školy. A tiež viedla šesť rokov dievčenskú skupinku s dievčatami od 13 rokov. A tu sa dostávame práve k mládeži.

Keď sa spolu snažíme hľadať špecifiká práce v rómskej kultúre, postupne ich niekoľko objavujeme. Na východnom Slovensku majú skúseností dosť a dosť. Práca v osade začala ešte dávnejšie a dvere pre Cirkev bratskú otvoril sám Boh nezvyčajnou situáciou. Jedna z rodín, ktorá mala ťažkú životnú traumu hľadala pomoc a modlitby veriacich a vtedy im prišla do cesty žena zo  zboru CB v Spišskej Novej Vsi. 

Pokúsme sa teda nájsť dôležité špecifiká tejto práce:

1. Neosvedčilo sa iba niekde prísť a začať prácu, lepšie je, ak vás oni sami pozvú, ak sami chcú. O otvorené dvere treba prosiť. A potom vojsť tam, kde ich Boh otvorí. 
2. Zvyčajne sa nedá pracovať len s jednou skupinou, s jednou generáciou. Najlepšie je, ak sa pracuje s viacerými generáciami. Ak Pán Boh otvorí srdcia ľudí v osade a nájdu sa prví, ktorí v Neho uveria, je to veľká pomoc pre celú prácu. Tým sa treba venovať, ukazovať im, ako môžu slúžiť ďalej a postupne sa stanú vašimi veľmi cennými spolupracovníkmipriamo na mieste.
3. V mnohých osadách je problémom nedostatočná znalosť slovenčiny. Hoci máme preklady Biblie do rómčiny, existujú viaceré dialekty, a tak aj rómskej Biblii nie každý Róm dobre rozumie. Aj z iných dôvodov je dobré, ak si zdokonaľujú slovenčinu. Duchovné vzdelávanie by malo ísť ruka v ruke s doučovaním slovenčiny. Na Spiši sa venujú malým školákom a ich rodičom. Keď prídu tieto deti do mládeže, vedia už podstatne lepšie po slovensky hovoriť aj čítať. Na stretnutiach tiež pomáha čítať Bibliu nahlas a na vedúcom skupiny je, aby veci dobre vysvetlil.
4. Rómska mládež v osadách žije úplne iným spôsobom ako majoritná mládež. Sú veľmi rodinne založení a keď prídu do určitého veku, prioritou sa stane založenie rodiny. Potom zase, keď už mladé ženy a mladí muži majú svoju rodinu a riešia bežné starosti života, sú schopní viacej a lepšie počúvať evanjelium a zúčastňovať sa na rôznych stretnutiach. No dôležitá je i práca s mladými v tom kritickom veku. „Našim prianím je, aby sa našiel niekto, kto by sa ,odvážil΄ v tomto kritickom veku spoľahnúť na Pána Boha a bol by tak vzorom pre ostatných.“ Na Spiši majú dievčenskú a teraz už aj chlapčenskú skupinku 13 + a fungujú dobre dokonca aj počas pandémie. Je to práve vďaka tomu, že priamo v osade sú už skúsení lídri medzi domácimi obyvateľmi. Boba im pomáha pripravovať podklady a komunikuje s nimi telefonicky. 
5. S tým súvisí, že pri komunikácii a príprave programov treba rátať s nedostatočným technickým zázemím v osadách. Nie sú tu počítače, iba mobily. Nie sú možné zoom skupinky. Nemajú priestory a skupinky sa tiesnia v domácnostiach. S tým treba rátať a nájsť si iné prostriedky komunikácie a fungovania. Prispôsobiť sa. 
6. Treba mať veľkú trpezlivosť. Nečakať veľké zmeny za chvíľu. Boba viedla dievčenskú skupinku šesť rokov. Konala sa raz za mesiac a v programe bolo jednak biblické vyučovanie a potom ručná práca. V rámci biblického vyučovania otvárala rôzne témy ako napr. aký je Boh, kto je Ježiš, aká je moja hodnota, o priateľstve, vzťahoch a pod. Veľmi vzrušujúcou témou pre dievčatá boli vzťahy medzi rodičmi a deťmi a ich porovnanie so vzťahom medzi človekom a Bohom. Boba mala pocit, že to bolo niečo, čomu dobre rozumeli a čo ich oslovilo. Napriek tomu sa jej veľakrát zdalo, že táto práca nedáva zmysel, že sa nikam neposúva a aspoň dvakrát, trikrát uvažovala skončiť. Ale vždy práve vtedy sa niečo stalo a začalo chodiť viacej dievčat alebo prejavili hlbší záujem. Na dievčatá mysleli aj verní modlitební podporovatelia a na jej veľkú radosť sa pred koronou vytvorila skalná skupina niekoľkých dievčat, ktoré sa pravidelne stretávajú a študujú Bibliu priamo v osade.  S vedúcou skupinky je v neustálom kontakte a aj s dievčatami si občas telefonujú alebo píšu cez messenger.
7. Rómska kultúra a vnímanie reality života je úplne iná ako naša. Tým je aj ovplyvnené ich vnímanie Biblie a duchovných skutočností. Väčšina Rómov sa hlási ku kresťanskej viere, ale ich viera je v skutočnosti veľmi ovplyvnená ich kultúrou, bez poznania Biblie. Keďže veria, chcú sa o Bohu rozprávať, ale pretože nepoznajú Bibliu, majú svoje vlastné predstavy. A tak považujú za dobré veci, o ktorých Biblia hovorí, že sú hriech (smilstvo sa zamieňa s láskou) a zase za zlé tie veci, ktoré Biblia vyslovene odporúča (prísna výchova detí je považovaná za „nelásku“). Z toho potom pramení aj mnoho problémov, či už v partnerských vzťahoch, vo vzťahoch už dospelých detí k ich rodičom, či s financiami. „Je pre nich ťažké pochopiť, keď im my niečo hovoríme, pretože ,to hovorí gadžo a gadžo žije po gadžovsky΄. Stáva sa, že ani veriaci ľudia nepochopia pre nás základné pravidlá kresťanského života. Až do momentu, keď im to odhalí sám Boh. My skutočne nemôžeme meniť srdcia a životy ľudí. Môžeme len učiť, ako prikázal Pán Ježiš a modliť sa a On dáva porozumenie a mení srdcia aj životy. To je úžasné sledovať!“  
8. Celkovo však veľmi podceňujú vzdelanie a majú slabú finančnú gramotnosť. Zopár z nich si aspoň dokončí učilište a potom majú väčší výhľad na dobrú prácu, ale všeobecne so školou seknú, lebo chcú ísť rýchlo pracovať. Nenechajú si vysvetliť, že bez vzdelania nebude ani práca. Ťažko vedia hospodáriť s peniazmi a ľahko sa zadlžia. Je za tým možnosť rýchlo a bez námahy prísť k peniazom z rôznych pôžičiek, no bez vedomia zodpovednosti za splácanie. Tu nepomôže len tak dávať týmto ľuďom peniaze či veci bez toho, aby sa nastavili nejaké pravidlá. Tu treba viesť, vyučovať, a aj nechať okúsiť dôsledky svojich chýb, aby sa neurobili ďalšie či ešte väčšie chyby. Čiže súčasne s duchovným vyučovaním je tu veľká príležitosť učiť mladých praktickým zručnostiam ako je hospodárenie s peniazmi, nebezpečenstvo zadlženia a motivovať ich, aby sa čo najviac vzdelávali, aby študovali.  Mladí sú ochotní a aj schopní rýchlo sa učiť a opúšťať zvyky, ktoré spôsobili problémy predchádzajúcim generáciám.
9. S tým súvisí ďalší rozdiel. Deti sú od malička zvyknutí pobývať stále iba v osade odkiaľ sa nikde inde nedostanú a okolitý svet ich desí. Rodičia sa o nich boja a tak aj keď dostanú príležitosť ísť študovať alebo ísť na zaujímavý mládežnícky či detský tábor a dostať sa z osady, odmietajú to. Preto, ak sa robia akcie či tábory pre Rómov mimo ich prostredia, je lepšie, ak ich je viac kamarátov spolu alebo aj niekto z rodičov. To pomôže. A tiež veľmi pomôže, ak majú mladí ľudia z osady „bielych priateľov zvonku“, pri ktorých sa môžu cítiť rovnocenní a prijímaní, a to aj s ich kultúrnymi odlišnosťami (počúvajú inú hudbu, páčia sa im iné veci, zaujímajú ich iné veci). Takéto priateľstvá im pomáhajú vyjsť von z osady a začleniť sa do väčšinovej spoločnosti bez strachu z odlišnosti. V tom môže byť nápomocná miestna mládež, ktorá začlení svojich rómskych vrstovníkov medzi seba.
10. Dôležitou vecou tejto práce je dôvera. Ľudia v osade veľmi ľahko poznajú, či vám na nich skutočne záleží, či ich máte radi. Či máte radi ich deti. Tým rastie aj vaša autorita. Vaša láska k nim je prejavom Božej lásky, ktorú môžu takto poznať a pochopiť.