Pieseň Pútnikov – Požehnanie

Pieseň Pútnikov – Požehnanie

Keď prichádzame k Žalmu 134 zistíme smutnú správu: je to posledná zastávka v našej pútnickej ceste. Práve táto posledná zastávka je dokonalým koncom našej cesty. Prešli sme cez učeníctvo a pokánie, videli Božiu prozreteľnosť, chválili sme Ho, slúžili sme mu, hľadali u Neho pomoc, bezpečie a radosť. Hovorili sme o práci a o šťastí, o vytrvalosti a nádeji, o pokore a poslušnosti a rozmýšľali sme o dokonalej Božej komunite. A na konci našej cesty nás čaká požehnanie. Lebo aký iný by mohol byť koniec cesty s Bohom?

Posledná zastávka – a tiež prvá

Prvá Pieseň Pútnikov nám hovorila o dôležitosti pokánia ako našom prvom kroku. Potrebujeme činiť pokánie (t’shuvah!) a otočiť sa od našich ciest k Bohu. Toto je prvý krok našej cesty a bez neho sa nepohneme ďalej.

A keď kráčame cestou pokánia, cestou otočenia sa smerom k Bohu, prirodzene sa nachádzame na ceste požehnania. Pútnická cesta začína pokáním (t’shuvah) a končí požehnaním (berakah).

Pozvanie – Prikázanie

Tento žalm nás pozýva k uctievaniu. Nemôžeme zabudnúť, že tieto piesne spievali pútnici na ceste do Jeruzalema. A keď konečne došli, táto pieseň bola ako pozvaním do chrámu, do uctievania. Neprišli do Jeruzalema, aby sa pozreli po obchodoch, aby išli na výlety… Prišli uctievať. Aj sa keď po ceste možno pohádali s rodinou – prišli uctievať. Aj keď možno majú problém so svojím susedom – prišli uctievať. Aj keď sú možno unavení a „frflú“ – prišli uctievať.

Je to pozvanie – a zároveň prikázanie. Žalm 134 niekoľko krát používa rozkazovací spôsob: dobrorečte (v. 1 a 2), pozdvihnite (v. 2). Žalmisti si nerobia ilúzie o ľudskom srdci. Niekedy sa nám chce chváliť Boha. Vidíme 10.000 dôvodov prečo ho uctievať a ďakovať mu. Ale niekedy je to trochu inak. Možno sme zaneprázdnení alebo máme nejaké ťažkosti a nepríjemné okolnosti, ktoré nám „skrývajú“ Božiu lásku tak, že ju nevidíme. A vtedy nestačí pozvanie, ale potrebujeme príkaz. Potrebujeme sa „donútiť“ do chvály, do uctievania a služby, lebo Boh je dobrý, požehnal nás a my ho tiež máme požehnať (to, čo v tomto žalme je preložené raz ako „požehnať“ a raz ako „dobrorečiť“ je v hebrejčine to isté slovo: barak).

My ovladáme emócie – a nie naopak

„Necítim sa na uctievanie a požehnanie Božieho mena a nechcem byť pokrytec, tak ho nebudem chváliť“. Počul som nejakú podobnú vetu stovky krát. Na prvý pohľad sa nám zdá, že aj má zmysel nie? Veď predsa Boh pokrytectvo nenávidí, či?

Vedecké výskumy [1] však ukazujú, že emócie majú v našom správaní oveľa menšiu rolu ako im často dávame. Nechce sa ti chváliť Boha? „Pozdvihni svoje ruky k svätyni a dobroreč Hospodinovi“ (v. 2, parafráza). „Ruky môžeš dvíhať bez ohľadu na to ako sa cítiš; je to jednoduchý pohyb. Možno nie si schopný prikázať svojmu srdcu, ale vieš prikázať svojim rukám. Dvíhaj svoje ruky k žehnaniu; možno tvoje srdce pri tom pochopí tú správu a bude tiež pozdvihnuté k uctievaniu“.[2]

Naše emócie nemajú ovládať náš vzťah s Bohom. Sú úžasným darom od Boha, ktorým vieme zažiť krásne a rovnako smutné chvíle, ale ako každý dar, musíme s ním dobre narábať.

Požehnanie na záver

Koniec pútnickej cesty vedie k požehnaniu. Ale úžasná správa je, že nemusíme čakať až na koniec našej životnej cesty, aby sme boli požehnaný, požehnaním a požehnali druhých. Preto, na záver tejto série len môžem zopakovať slová žalmistu: „Poďte, žehnajte Bohu, všetci jeho služobníci. […] A nech Boh Siona požehná!“ (Ž. 134 1 a 3, The Message verzia).

[1] Toto je jeden z najlepších TED talkov, ktoré som v živote videl. Celý tento odstavec je veľmi inšpirovaný nielen Petersonovou knihou, ale Cuddinim vyskumom o reči tela a jeho vplyv na naše emócie či pocity. Odporúčam! Video obsahuje aj slovenské titulky, české žiaľ nie.

[2] Eugene Peterson, A Long Obedience in the Same Direction, s. 194

Chceš vedieť viac o ceste pútnikov? Ostatné články tejto série si môžete prečítať TU.