Identity Cirkvi #3: Služobníci

To, čo robíme vychádza z toho, kým sme. Preto ako cirkev potrebujeme rozmýšľať nielen nad tým, čo máme alebo chceme robiť (programy a ako na to), ale musíme riešiť aj otázku kým sme (aká je naša identita? Prečo chceme niečo robiť).

Hovorili sme už o tom, že sme rodina: rodina, ktorá je na misii a rodina, ktorá sa stará o druhých. Hovorili sme o tom, že sme misionári: poslaní do sveta ako Ježiš, ako individuálne tak aj spoločne ako komunita. Dnes pokračujeme v našom seriáli o identitách tým, že sme služobníci.

Načo prišiel?

Prv, než čokoľvek iné sa musíme pozrieť na Ježiša. Ježiš je nám najväčším príkladom služobníka. Celkom silné slová na túto tému hovorí v Markovom evanjeliu, keď sa Zebedejovci „hádali“ kvôli tomu, aby mali dobré postavenie: „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil a dal svoj život […] za mnohých“ (Mk. 10:45). Ako vedúcim (aspoň pre mňa) sa nám asi veľmi ťažko počúva niečo takéto. My chceme, aby ľudia slúžili, aby ľudia plnili úlohy, ktoré im dáme (však je to pre Božie kráľovstvo). Súdime dobrovoľníkov podľa toho, či „makajú“ alebo nie. Ježišov postoj je ale iný. On nepozerá na to, čo môžu ľudia (učeníci, dobrovoľníci) robiť pre neho a pre Jeho agendu (akokoľvek dobrá mohla byť). Ježiš rozmýšľa na tým, čo môže on robiť pre ostatných. Ježiš sa dáva, slúži ostatným, aj keď za to nič nemá.

Koho kráľovstvo buduješ?

V poslednej dobe ma táto otázka viac a viac usvedčuje. Ako vedúci robíme kopec vecí. Verím, že všetko, čo robíme je na zvestovanie evanjelia, na záchranu nových ľudí a na budovanie Božieho kráľovstva. Často sa ale nájdem v tom, že rozmýšľam nad svojou vlastnou agendou, ako si vybudovať vlastné meno, vlastnú službu. Občas je mojím cieľom, aby bol Boh oslávený, ale rovnako sú chvíle, kedy je mojím cieľom robiť moje meno slávnym.

Verím, že pochopíte, čo myslím. Keď sa rozprávam s ďalšími vedúcimi, moja skúsenosť je taká, že nie som sám. Pokušenie prichádza, a preto si potrebujeme neustále pripomínať našu identitu: sme služobníci. Len keď budeme pevne stáť v identite, ktorú máme od Boha a ktorej dokonalým príkladom je Ježiš Kristus, budeme môcť budovať Božie kráľovstvo, a nie naše vlastné.

Vzdám sa

V Novej Zmluve nachádzame žalmy, hymny a básne, ktoré ospevujú Ježišove činy alebo vyjadrujú kým Ježiš je. Jeden z mojich obľúbených nájdeme v liste Filipským. Tu Pavol (pravdepodobne cituje hymnu, ktorú ranná cirkev spievala) píše o Ježišovi, ktorý sa vzdal svojich práv ako Boh a stal sa služobníkom kvôli nám (Filip. 2:6-11). Je to krásne (a ťažké) vidieť, že základom služobníctva je vzdať sa svojich práv v prospech druhých ľudí. Táto pokora je v skutočnosti poslušnosť voči Bohu (2:8), ktorá považuje ostatných za vyšších od seba až tak, že obetujem svoje túžby, svoju agendu a svoje plány v prospech tých, ktorým slúži (2:3; 2:8).

Máme ťažkú úlohu pred nami. Budovať Božie kráľovstvo žiada od nás viac, ako by sme sami zvládli. A preto len keď sa vzdáme svojich právd a spoľahneme sa na Božiu milosť skrze Ježiša ako základ pre náš život, budeme schopní žiť tento obetavý život. Avšak do toho sme povolaní. Lebo je to v našej identite, v našom DNA. Sme služobníci.

Na túto sériu článkov vychádzame z knihy „Život Misijní Skupiny„ zo série Porterbrook, ktorú v Českom jazyku vydal zbor Maják Vsetín.

Ak chceš si prečítať ďalšie články tejto série, klikni TU.