Pieseň Pútnikov – Radosť

Pieseň Pútnikov – Radosť

Na našom milovanom Slovensku (a podobné skúsenosti mám aj v Česku) ľudia nezvyknú byť veľmi „radostní“. Či už v reštaurácii, kine alebo v obchode, už ani veľmi neočakávame, že by sa na nás ľudia mali usmievať alebo pôsobiť „príjemne“. Odkedy som sa presťahoval na Slovensko to bolo pre mňa často veľkým šokom, kedže som bol zvyknutý na neustále usmiatych Španielov (možno ten úsmev súvisí aj s tým, že sa v Španielsku dáva 2x až 3x vyššie spropitné ako u nás!). Radosť u nás bol akýmsi životným štýlom.

Aké miesto má radosť v živote kresťana? Keď niekedy navštevujem rôzne zbory, nie vždy sa stretnem s iným dojmom, ako tým, ktorý mám v obchode. Je to niečo zlé alebo je to naopak niečo pozitívne?

Povinnosť alebo dôsledok?

„Keď Hospodin zmenil údel Siona, boli sme ako vo sne. Vtedy sme mali plné ústa smiechu a jazyk plesania.“ (Ž. 126:1-2) Prvé, čo si potrebujeme uvedomiť je to, že radosť nie je povinnosťou kresťana, ale dôsledok Božích činov. Smiech a plesanie Izraelitov sú dôsledkom Hospodinových skutkov voči nim. Radosť nie je niečo, čo my dokážeme tvoriť podľa našich potrieb, je to ovocie Svätého Ducha v nás (Gal. 5:22). Nie je to niečo, čo z nás vychádza, ale je dôsledkom Ježišových slov a zázrakov, cez ktoré prináša Božie kráľovstvo na zem (Jn 2:1-11).

Čo je šťastie?

Znamená to teda, že máme byť neustále usmiati, mať vždy „plné ústa smiechu a jazyk plesania“? Myslím si, že nie. Tu sa miešajú dva podobné, ale zároveň rozličné koncepty: radosť a šťastie. O šťastí tu teraz písať nebudem, lebo na to chystám iný článok z tejto série, ale radosť sa nerovná šťastiu. Je to dôsledkom nasledovania Ježiša Krista, nasledovania viery a nádeje. Radosť nie je zakotvená v udalostiach. Tie môžu byť radostné i smutné. Radosť je založená na Bohu, ktorý sa nemení, ale ktorý mení všetko na dobro tých, ktorí ho milujú (Heb. 13:8; Rim 8:28). Preto sa nemusíme báť, že sme „zlí kresťania,“ ak v danej chvíli, keď sa nám dejú ťažké veci, nie sme šťastní, neplesáme a nesmejeme sa. Znovu zopakujem, radosť je dôsledkom a nie povinnosťou.

Minulý, prítomný a budúci čas

Prvé dva verše tejto pasáže sú napísané v minulom čase (Hospodin zmenil… mali sme plné ústa smiechu… medzi pohanmi sa hovorilo…). Posledné dva verše sú v budúcnom čase (budú žať s plesaním… s plesaním sa vráti a donesie snopy). V strede máme kľúčovú vetu, ktorá je v hebrejčine napísaná v prítomnom čase (Hospodin urobil veľké veci, radujeme sa). V tomto verši ide o radosť, ktorá je niečo iné ako šťastie. Radosť v prítomnosti predefinuje našu minulosť a siaha až do našej budúcnosti. Radosť dnes má moc zmeniť našu minulosť a pretrvať aj do našej budúcnosti.

Aj uprostred utrpenia

„Keď Hospodin zmenil údel Siona…“ (Ž. 126:1). Z kontextu vieme, že údel, o ktorom tento žalm hovorí je návrat z exilu v Babylone. Boli to veľmi ťažké časy pod tlakom cudzej veľmoci a bez skutočnej slobody. Izraeliti v tomto období si zažili svoj kus utrpenia a bolesti. Určite veľa krát plakali nad ich osudom v tejto cudzej krajine, nad zničením Jeruzalema či nad svojou budúcnosťou. Preto sú tieto záverečné verše ako úsvit nádeje: „Tí, čo rozsievajú so slzami budú žať s plesaním.“ (Ž. 126:5). Radosť prichádza, keď Boh siahne na naše utrpenie a ukáže nám svoju záchranu. Ona neignoruje bolesť, netvarí sa, že všetko je v poriadku. Radosť, ktorá rastie v trápení a bolesti, keď vidí Boha a jeho lásku voči nám v praxi. K tejto nádeji a radosti sme povolaní. A s touto radosťou dokážeme prežiť aj v ťažkých časoch.

Ostatné články tejto série si môžete prečítať TU.