Pieseň Pútnikov – Bezpečie

Pieseň Pútnikov – Bezpečie

Neviem, či ste niekedy počuli o niekom, kto „odpadol od viery“. Keď som chodieval na dorasty ja, vždy to bolo niečo, čoho sme sa báli. Poznali sme ľudí, ktorí chodili na mládež a ktorí na táboroch uverili a hovorili veľké veci o tom, čo Boh robil a o tom, ako mu chcú slúžiť, ale po pár mesiacoch bolo všetko preč. S mojimi kamarátmi sme sa niekedy rozprávali o tom, že nesmieme odpadnúť od viery, že sa nám to nesmie stať.

Keď sa na to teraz spätne pozerám,  príde mi to až absurdné a to z jedného dôvodu: hovorili sme o odpadnutí ako o niečom, čo sa jednoducho stane a nič proti tomu nevieš urobiť. Tak ako prší a musíš sa s tým vysporiadať, tak odpadneš a nemôžeš to ovplyvniť. Viem, že to teraz môže znieť hlúpo, ale vtedy sme mali pocit, že to nie je naše rozhodnutie či naše konanie, ale že to príde a buď to ustojíš alebo nie.

Boh, ktorý pevne stojí

Kiežby som vtedy mal k dispozícii knihu od Eugena Petersona alebo si jednoducho prečítal Ž. 125, o ktorom dnes hovoríme. „Tí, čo sa spoliehajú na Hospodina sú ako vrch Sion, nepohne sa, trvá naveky.“ (Ž. 125:1) Ak si pamätáte z prvého článku, Jeruzalem bol mesto na vrchu, ale aj uprostred vrchov. Pamätáte si kedy Izraeliti spievali tieto piesne? Presne tak, keď išli do Jeruzalema. Izraeliti, ktorí spievali tieto piesne mali pred sebou vrchy a keď sa pozerali na najvyšší z nich, videli Jeruzalem, ich cieľ. Vidieť tie vrchy im pripomenulo istoty, lebo vrchy sa nepohnú ale naozaj stoja a trvajú naveky. Rovnako je to s nami: odpadnutie od viery nie je niečo, čo sa len tak stane, lebo Boh nás drží a stojí pri nás.

„Ako sú vrchy vôkol Jeruzalema, tak je Hospodin vôkol svojho ľudu odteraz až naveky.“ (Ž. 125:2) Boh je naším bezpečným útočiskom. Vrchy „obkľúčili“ Jeruzalem a to bola obrovská výhoda počas vojny s nepriateľmi. Tak ako boli vrchy okolo Jeruzalema ako istá obrana, tak aj Boh stojí pri nás a obkľučuje, ochraňuje nás a nedovolí, aby sme len tak odpadli, lebo on nás zabezpečí, On stojí a drží nás pevne, aby sme neodpadli.

Krok viery pre Boží ľud

„Tí, čo sa spoliehajú na Hospodina sú ako vrch Sion, nepohne sa.“ Toto hovorí Žalm 125 o človeku viery. Lenže keď sa pozeráme na svoj život, my nie sme takí pevní,  naozaj sa pohneme. Raz sme plní viery a inokedy pochybujeme o zmysle akejkoľvek viery či služby – a niekedy v ten istý deň! Ako to, že človek viery „sa nepohne“, ale my sa – neustále – hýbeme? Myslím si, že nie si o nič horší ako Izrael, ak je toto tvoj prípad (a určite je to môj!). Izrael raz prešiel cez Červené More a spievali piesne chvály Bohu a pár dní na to sa sťažovali, že nemajú na obed mäso, ale „len“ mannu! Alebo učeníci, ktorí mali so svojím Učiteľom paschálnu večeru  a na ďalší deň ho zapierajú a utekajú od neho. Ale to, čo sa nezmení je Božia vernosť. Pri tom všetkom, v dobrom, aj v zlom, Boh zostáva pri svojom ľude. Ostal s Izraelitmi napriek ich pochybnostiam a ostane aj pri nás v našej neviere. Lebo On je verný, aj keď sme my neverní. Nezáleží na tom, ako sa cítime, lebo On nás neopúšťa, aj keď sa my cítime opustení.

Ostatné články tejto série si môžete prečítať TU.