Viesť? Radšej ma zabi!

Čím to je, že niektorí ľudia sú ochotní pokračovať v tom, čo robia, aj keď riskujú, že za to zaplatia veľkú cenu?

„Stojí to za to? Bolo mi to treba? Bože, prečo? … Zabite ma!“ Podobné myšlienky sa viac alebo menej často preženú hlavou nejedného vodcu (ak sa ti nepáči slovo vodca, doplň si svoje – teamleader, riaditeľ, kazateľ, kapelník…). Nepreháňam. Akékoľvek vodcovstvo je prácou s ľuďmi. Tá je vo všeobecnosti veľmi ťažká a stresujúca. Dokáže byť pekne nevďačná a vratká. Nejednému človeku priviedla žalúdočné vredy.

Človek, ktorý vedie ostatných, sa ľahko môže ocitnúť v situácii, kedy rozmýšľa, či mu to všetko stojí za to. Napríklad vtedy, keď dlhodobo nevidí výsledky a zároveň čelí odporu zo strany ľudí, ktorí sú mu najbližšie. Pekná kombinácia, že? Niekedy stačí tak málo a z ľudí, ktorí ho chválili a s radosťou sa ním nechali viesť, sa stanú jeho najväčší kritici. Stačí nejaké – to nepopulárne opatrenie. Alebo len stačí naraziť na to, že nikto – ani on – nedokáže vyhovieť všetkým. Niekedy je to silný pocit samoty – vízia, ktorá nie je prijatá či tím, ktorý nie je dostatočne oddaný projektu. Alebo to môže byť niektorá z dlhodobých investícií času a energie, ktorá sa obrátila proti nemu. A to ešte nespomínam samostatnú problematiku práce s ľuďmi – dobrovoľníctvo (kapela, cirkev, občianske združenie…). Tam funguje úplne iná dynamika ako vo firmách a človek, ktorý takúto prácu vedie, sa môže niekedy aj na hlavu postaviť…

Pravda je taká, že ľudia, ktorí vedú ľudí, sú skvelí kandidáti na syndróm vyhorenia a skôr či neskôr prídu do momentu, kedy sa spýtajú sami seba: „Prečo by som v tom mal/a pokračovať ďalej? Stojí to za to?“

Myslím, že by mi za pravdu dal aj Mojžiš – jeden z najväčších biblických vodcov – ktorý sa v modlitbe takto sťažoval Bohu: „Prečo tak zle zaobchádzaš so svojím služobníkom? Prečo som u teba nenašiel priazeň, že si na mňa uvalil všetku ťarchu tohto ľudu? Či som ja splodil všetok tento ľud? Či som ho ja porodil, že mi vravíš: Nes ho vo svojom náručí, ako dojka nosieva nemluvňa, do krajiny, ktorú som prísahou sľúbil ich otcom. Kde mám vziať mäso pre všetok ľud? Plačú a volajú ku mne: Daj nám mäso! Chceme sa najesť. Ja sám neunesiem ťarchu tohto ľudu. Je pre mňa priťažká. Ak chceš takto so mnou zaobchádzať, prosím, radšej ma zabi, ak som našiel u teba priazeň, aby som nemusel hľadieť na svoje nešťastie.“ (Numeri 11:11-14, SEB)

Vidíš, že som v úvode nepreháňal 😉

Otázka za milión

Mám otázku. Čím to je, že niektorí ľudia sú ochotní pokračovať v tom, čo robia, aj keď riskujú, že za to zaplatia veľkú cenu? Čím to je, že spomínaný Mojžiš si v živote zvolil takúto zložitú cestu? Veď mal na výber. Prečo v nej pokračoval? A Mojžiš je len jedným z mnohých príkladov, ktoré by som mohol uviesť.

Napríklad, pred nedávnom som narazil na článok o slovenských zdravotníkoch zachraňujúcich životy v Mosule (Irak). V rozhovore spomínajú, že pri práci, keď okolo nich lietajú guľky, si uvedomujú, že ich chcú zabiť. Vedome pracujú na projekte, v ktorom môžu prísť o všetko. Nikto ich tam nenúti pomáhať, napriek tomu tam sú – ako jediní Európania. Prečo to riziko? Prečo si nenájdu pokojnejšiu prácu? Prečo sú ochotní riskovať to najvzácnejšie – svoj život? Alebo v posledných dňoch sa takmer nedali prehliadnuť správy o českom misionárovi Petrovi Jaškovi, ktorý je nespravodlivo väznený v Sudáne a hrozí mu poprava. Len pre to, že pomáhal ľuďom v Ježišovom mene a niekomu sa to nepáčilo. Táto pomoc bola celý čas riskantným projektom. Prečo Peter do toho napriek tomu išiel? Prečo mu to stálo za to? Čím to je, že niektorí ľudia sú pripravení platiť tak veľkú cenu za to, čo robia?

Možno ani netreba dávať také extrémne príklady, stačí sa pozrieť okolo seba. Napríklad takí učitelia…

Nezastaviteľná sila povolania

„Pre mňa to nie je zamestnanie, ale povolanie.“ To je odpoveď, ktorej sa mi dostalo od jedného môjho učiteľa na univerzite, kde som študoval informatiku. Šikovný chalan, nadštandardne zručný v oblasti počítačových sietí. Vnímajúc jeho kvality, pýtal som sa ho, či necíti pokušenie ísť pracovať pre niektorú z veľkých firiem. Mal by tak omnoho vyšší plat aj zaujímavú kariéru. Jeho odpoveď mi utkvela v pamäti. „Učiteľstvo pre mňa nie je zamestnaním, ale povolaním.“

Ak objavíme naše životné povolanie, naša životná cesta dostane konkrétne súradnice, ktoré nebudeme vedieť ignorovať. Radikálne pôjdeme na miesto, ktoré nám zamerali.  Je to práve naše povolanie, ktoré ak máme, dokážeme ísť tou ťažšou z ciest, nech to stojí, čo to stojí. Je to práve naše povolanie, ktoré stojí za našou motiváciou odložiť nabok bremená vodcovstva či služby ľuďom a pokračovať ďalej. Len vtedy, ak toto povolanie máme, dokážeme riskovať všetko a priniesť veľké obete. Iba vtedy dokážeme zotrvať v službe a práci napriek tomu, že ide proti nám. Pretože nemôžeme inak.

Podobne aj Mojžiš. Stála pred ním voľba. Ostať v pohodlí faraónovho paláca alebo sa stať vodcom faraónových otrokov. Vymeniť istotu a zabezpečenie za život plný rizika a nepohodlia.  Autor listu Hebrejom nám odhaľuje Mojžišove zmýšľanie: „Mal totiž na zreteli budúcu odmenu.“ (Hebrejom 11:24-26) Mojžiš vedel, že jeho život je súčasťou niečoho väčšieho. Vedel, že všetko, čo v živote má, cez čo prešiel a cez čo práve prechádza, je základom veľkej úlohy, pre ktorú sa narodil. Mojžiš vedel, že v živote vyhrá, ak pochopí, kde je jeho miesto vo veľkom Božom obraze, že vyhrá, ak pochopí svoje životné povolanie a začne ho napĺňať. Vedel, že vtedy jeho úspech nebude posudzovaný na základe priebežných merateľných výsledkov a pocitov, ale na základe jediného – či robil to, k čomu ho Boh povolal.

Je dosť možné, že obdobnú odpoveď by nám dali slovenskí zdravotníci v Mosule či Petr Jašek v sudánskom väzení. Zrejme to, čo robia, vyviera z presvedčenia, že práve pre toto sa narodili. Robia to, pretože nemôžu ináč. Robia to, pretože toto sú oni, toto je ich miesto v dejinách, Božom príbehu. Toto je ich povolanie.

A čo ty?

Vieš prečo robíš to, čo robíš? Dobré vodcovstvo vychádza z presvedčenia, že to, čo robíš, je presne tým, k čomu si tu na zemi. Vychádza z presvedčenia, že to, čo robíš, robíš na základe toho, že chápeš svoju úlohu vo veľkom Božom príbehu. Vtedy vydržíš šľapať ďalej, aj keď ťa nepochopia či zlyháš. Ak to, čo robíš, robíš len pre to, že „tak to prišlo“ a nie je za tým nič hlbšie, položíš to. Skôr či neskôr. Radšej skôr. Tvojím motívom v takom prípade je zrejme túžba uspokojiť ľudí, vyhovieť im. Vtedy nielenže nedokážeš byť dobrým vodcom (napr. nebudeš vedieť spraviť čo je správne, v prípade, že ostatní nesúhlasia), ale môže ťa to zničiť. Tadiaľ cesta nevedie. Motivácia viesť ľudí musí vyvierať z presvedčenia, že tvoja úloha je súčasťou väčšej veci, je tvojím povolaním. Tak ako? Vieš prečo si tu na zemi? Vieš prečo robíš to, čo robíš?