Modlitby na spoločných stretnutiach?

V evanjelikálnej tradícii sú zakorenené – ako jeden z nutných prvkov “bohoslužby” – spoločné modlitby hovorené nahlas. Vo väčšine cirkví sa stretávame s tým, že sa počas nedeľnej bohoslužby, ale aj stretnutí mládeže, objaví vymedzený čas na modlitby, kedy sa môže ktokoľvek za čokoľvek nahlas modliť. Zvyčajne to je časový blok v rozmedzí 5-10 minút alebo aj dlhšie, podľa typu cirkvi a bohoslužby.

U nás v ESK sme sa rozhodli tento prvok z bohoslužieb nedeľných aj z bohoslužieb mládeže až na výnimočné situácie permanentne zrušiť.

Predmetom tohto článku nie je odôvodniť, prečo by sa takto mali zachovať všetci, ale skôr priniesť argumenty prečo neverím, že by toto opatrenie bolo pre cirkev škodlivé alebo anti-biblické. Práve s týmito názormi sa totiž často v kresťanských kruhoch stretávam.

Pre uvedenie do kontextu chcem ešte dodať, že u nás v ESK máme bohoslužby aktívne otvorené pre hostí, ktorí nie sú kresťania. A pretože si prajeme, aby ich tam bola spústa, berieme na ľudí ohľad v zrozumiteľnosti programu, ktorý obsahuje podľa príležitosti 1-2 modlitby „z pódia“.

1. Cirkev nie je nedeľná bohoslužba – Cez to všetko, že je nedeľa v cirkvi zvyčajne hlavná akcia týždňa, nejedná se o cirkev. Cirkev je komunita veriacich, ktorá, ak je zdravá a má tu možnosť, spolu trávi čas na ďalších miestach ako sú domáce skupiny, rôzne prípravné stretnutia alebo akékoľvek iné aktivity. Zastávať postoj, že všetko, čo by mala cirkev robiť, musí byť v programu nedeľnej bohoslužby, je neospravedlniteľné, pretože jedno stretnutie nemôže a ani nemá naplniť potreby všetkých.
2. Biblické princípy musia platiť bez ohľadu na kontext – Pre väčšinu cirkví v Českej republike je snadné povedať, že spoločné modlitby nahlas na bohoslužbe sú biblické, pretože nikdy nemusela riešiť, aké to je organizovať v 5000 ľuďoch… Pokiaľ si Boh praje, aby sme niečo robili, určite prevediteľnosť týchto pokynov neobmedzí iba na cirkvi, kde je 60 ľudí, všetci sa poznajú a všetci se navzájom počujú. Nehovoriac o prípadoch, kedy se niekto nie celkom príčetný modlí extrémne dlho (aký rekord ste zažili? :)) alebo jeho prejav nedáva vôbec zmysel a je ku škode predovšetkým hosťom, ktorých sa potom medzi seba kresťania boja opäť pozvať, lebo nevedia, “kto bude čo vyvádzať nabudúce”.
3. Strach z verejného prejavu nie je znakom duchovnej nezrelosti – Podľa niektorých prieskumov sa veľa ľudí bojí verejného prejavu viacej, ako smrti. Obvyklým znakom všetkých spoločných modlitieb a zdieľania vo väčšej kresťanskej komunite je to, že určitá menšina ľudí sa modlí omnoho častejšie, ako zvyšná väčšina, čo ale nemá priamu úmeru s ich duchovným zdravím. Skrátka niektorí sa neboja modliť nahlas a vedia poskladať vety, ale väčšina ľudí má strach sa modliť pred ostatnými a rétorická obratnosť niektorých skúsených “bratov” je skôr od vlastných pokusov odrádza.
4. Verejná modlitba nie je hodnotnejšia ako iná modlitba – Na predchádzajúci bod nadväzuje jeden reálny fakt. Na nedeľnej bohoslužbe som nikdy nikde nepočul tie najosobnejšie a najúprimnejšie modlitby, pretože skrátka na verejnosti veľa vecí nikdy nevyslovíte. Naopak tí ľudia, ktorí sa boja modliť na verejnosti, majú často v menšej skupine 2-4 ľudí tie najhlbšie a najodvážnejšie modlitby, aké som kedy počul. O to viacej je škoda, keď v týchto ľuďoch vyvolávame pocit viny za to, že sa nechcú “modliť nahlas”, ako by to bol prejav ich duchovnej nezrelosti. Je totiž snadné naučiť sa hovoriť nahlas pekné frázi, ktoré znejú duchovne. Tiež ich viem a ľudia sú z nich ohromení, ale už Ježiš hovoril (Matúš 6:1-17), že to celkom isto nie je prejavom duchovnej vyspelosti.
5. Pasáže o spoločnej modlitbe nie sú predpísané – Nenašiel som v Biblii jedinú pasáž, ktorá by ma presvedčila o tom, že si Boh praje, aby sme sa z nejakého dôvodu bezpodmienečne modlili nahlas spoločne v nedeľu. Pokiaľ to tam niekto chce nájsť, tak sa mu to možno povedie, ale já toho nie som s čistým svedomím schopný. Celkom isto sa dočítame, že sa máme modliť neprestajne (1.Tes 5:17), vytrvalo (Lukáš 18:1-8), sami (Mt 6:6) aj s druhými (Jakub 5:16), ale nie, že to musí byť nahlas na bohoslužbe. Je na rozhodnutí vedúcich danej cirkvi, ako budú konkrétne modlitbu do života spoločenstva zapájať.
6. Spoločná verejná modlitba nie je najefektívnejším spôsobom vedenia druhých ku modlitbe – Často sa tiež používa argument, že verejnou modlitbou druhých vedieme k prioritizácii modlitby a v dôsledku ukazujeme jej dôležitosť tým, že pre ňu počas bohoslužby vyhradzujeme priestor a čas. Na tento fakt by som odpovedal otázkou, či to tak naozaj funguje. Z mojej skúsenosti druhým ukazujeme dôležitosť modlitby omnoho viacej v momentoch, kedy sa s nimi modlíme osobne, kedy sa modlíme za seba na domácich skupinách a kedy skutočne chodíme na modlitebné stretnutia, ak nejaké v cirkvi je. (Vždy ma fascinuje, keď sa kresťania chcú za každú cenu modliť v nedeľu na bohoslužbe, ale na vyhradených modlitebných stretnutiach je účasť minimálna… Prečo by som robil v šesťdesiatich ľuďoch niečo, čo môžem robiť omnoho osobnejšie a prirodzenejšie v ôsmich ľuďoch, kde na to mám omnoho viacej času?)

Záverom by som chcel povedať, že možnosť priamej komunikácie s Bohom považujem za jedno z najväčších privilégií v živote a som presvedčený, že by modlitba mala hrať v každodennom živote kresťanov nenahraditeľnú roľu.Budem rád, za Vaše prípadné komentáre a ďalšie pohľady!