Marek Orko Vácha, Renata Kalenská: Když za nás Bůh netahá kaštany z ohně (ČR 2024)

Marek Orko Vácha je veľmi múdry a vzdelaný človek, pedagóg na Karlovej Univerzite, prírodovedec a bioetik, spisovateľ a mediálne známa osobnosť, ale tiež rímskokatolícky kňaz v malej dedinke Lechovice v pohraničí (okres Znojmo), kde žije ledva päťsto obyvateľov. 

V tomto zapadnutom kraji sa stretol s novinárkou Renatou Kalenskou a jej rodinou, tu putovali, obdivovali miestnu prírodu a pritom v spoločnom rozhovore napísali túto knihu. Je rozdelená na viacej kapitol podľa tém ako napr. príroda, láska, cirkev, život a iné. Renata sa pýta a Marek odpovedá. Rozprávajú o všetkom, aj o vyslovene nepríjemných témach akými je celibát kňazov, ich sexuálne prehrešky, cirkevné reštitúcie, vzťahy homosexuálov a novinárka je až úporná ako sa k niektorým témam neustále vracia. Vácha sa poctivo snaží odpovedať na všetko, lepšie povedané hľadá férové odpovede a niekedy celkom obyčajne povie, že si s otázkou nevie rady. 

Hneď celá prvá, pomerne dlhá kapitola sa venuje prírode a Marek tu rozoberá do najmenších detailov život vo zvieracej a rastlinnej ríši. Je sčítaný, vzdelaný a scestovaný a vidno, že toto je jeho svet. Pri jeho slovách som si živo predstavovala ten kraj, ktorým s novinárkou chodili a prírodu nad ktorou žasli.

Dosť veľká časť je venovaná vzťahom a láske a tomu, ako ich prežívajú farári. Marek je za dobrovoľný celibát, vyjadruje, že tu nejde iba o sex, ale o samotu, ktorú kňazi prežívajú. O túžbu po láske ako takej. Považuje za nefér zametať pod koberec, ak kňaz chybuje a splodí dieťa. Mal by sa poctivo postaviť k tejto situácii a o svoju rodinu sa postarať a dieťa vychovať.

Hovorí o tom, že kňaz je tiež len hriešny človek, hoci si ľudia namýšľajú, že kňazi sú anjeli a nemôžu urobiť nič špatne. Kňaz nie je všemohúci, iba Boh je taký. Nemôže vyriešiť všetky problémy ľudí okolo seba. Môže im načúvať, môže ich sprevádzať a môže sa za nich modliť. Kňaz je iba prostredník, nie je psychoterapeut, po rozhovoru s ktorým sa budú ľudia cítiť dobre a spokojne. 

Ďalšou veľmi vážnou témou, ktorej je venovaný značný priestor je téma: Prečo môže Boh dopustiť …? Dopustiť, že malé deti zomierajú na ťažké choroby alebo že je niektorým ľuďom naložené veľa ťažkého. Vácha úprimne konštatuje, že sú to ťažké otázky. Jedna vec je teologicky ich analyzovať a zdôvodniť, druhá vec je ako pristupovať k ľuďom, ktorým sa dejú. Je lepšie, ak ich objímeme, pomôžeme niečo zariadiť a jednoducho s nimi iba tak sme.  

Hoci sa ho v médiách ako známej osobnosti často pýtajú na všetky možné témy spojené s cirkvou, odmieta mať na všetko názor. Každý nech rieši, čo je mu blízke a čomu rozumie. Považuje dokonca za stratu času, venovať sa oblastiam, ktoré mu neprináležia.

Z celej knihy je cítiť obrovskú radosť a vďačnosť Pánu Bohu. Marek Vácha hovorí, že rád robí všetky svoje povolania, ale najradšej je kňazom. Rád slúži omše a je medzi ľuďmi. Služba v malej dedinke je pre neho určitým vyvážením k hviezdnemu svetu Prahy a médií. Pomáha mu udržať si balans, aby sa nebral príliš vážne. 

Hovorí o tom, ako každý deň najskôr žasne. Uvarí si kávu, vyjde z domu, sleduje prírodu okolo a je vďačný. „A pak je pro mně extrémně důležité, jak žije (křesťan) s Bohem. První přikázání, kdo je pro tebe Bůh? Tedy, jestli si ráno udělá čas, aby vyšel na kopec a zazpíval píseň nebo se aspoň nahlas pomodlil. A aby večer poděkoval za to, že žije. A aby poděkoval za všechny lidi, kteří ho mají rádi a které smí mít rád on. Život není biologický fakt, ale dar.“

Kniha rozoberá neuveriteľne veľa tém, Vácha odpovedá úprimne, poctivo a civilným spôsobom zrozumiteľným bežnému človeku. Cituje množstvo ďalších autorov. Je písaná po česky, má vyše tristo strán, ale prečítate ju s ľahkosťou. Je rozhodne v mnohom inšpiratívna.