Rozhovor s Renatou Dubec

Zabudnuté cesty #123 Peacemakers – PS: Camp Žilina

Janči Máhrik a José Calvo si pozvali do svojho podcastu Zabudnuté cesty hosťa, Žilinčanku pani Renatu Dubec. Rozhovor dopĺňa sériu Peacemakers..

Renata a jej manžel Milan Dubec sú majitelia firmy Reinoo a.s. v Žiline, ktorá hlavne stavia komerčné kancelárske budovy a obytné domy. Majú štyri deti. Donedávna si žili bežným životom. Po začatí vojny na Ukrajine mali potrebu okamžite zareagovať a dať k dispozícii zdroje, ktoré majú. Postupne vytvorili unikátny projekt – tzn. Camp Žilina, kde poskytujú pomoc utečencom v rôznych oblastiach.

Janči s Josém predstavujú najskôr Renatu ako bežného človeka, dávajú jej odpovedať otázky z kolesa šťastia a pýtajú sa jej na rodinu a na knihy, ktoré číta. Neskôr sa zaoberajú samotným Campom, tým ako a prečo vznikol, ako narástol a z pôvodného skromného zámeru sa stala širokospektrálna humanitárna služba.

Vo firme Reinoo a.s. pracuje viacej Ukrajincov, Renata s manželom sledovali teda situáciu na Ukrajine dávno pred tým, ako vypukla vojna. Spočiatku chceli pomáhať hlavne svojim zamestnancom a ich rodinám. Mali práve k dispozícii voľné poschodia v komerčnej budove, kde bolo možné veľmi skromne ubytovať ľudí. Renata rozpráva, ako to postupne vznikalo, aké ďalšie služby sa časom pridali a ako vybudovali celý systém pomoci.

Opisuje svoje prekvapenie a nadšenie nad tým, koľko veľa ľudí rôzneho spektra sa pridalo k ich úsiliu a prišli dobrovoľnícky pomáhať. Pridali sa aj ďalšie humanitárne organizácie ako Červený kríž, svoju pomoc ponúkali lekári a veterinári. Camp slúži dočasne, spoločnosť sa snaží nájsť ukrajinským bežencom trvalejšie ubytovanie. Dnes je tu teda už menšia skupina ľudí, prevažne žien, ale aj detí, starší ľudia a domáce zvieratá.

Tak ako sa Camp stretol s pozitívnym ohlasom, stretol sa aj s niektorými negatívnymi reakciami. Stalo sa, že si ľudia v okolí sťažovali, poslali do tábora hygienu. Rečníci rozoberajú dôvody, prečo sa to deje, prečo majú ľudia strach z utečencov a ako by ich mali správne vnímať.

Renata vidí príčinu okrem iného a v politikoch a v médiách. Ukrajinci dostávajú nálepku, ktorej sa ťažko zbavia. Slovo „utečenec“ je vnímané negatívne a vytvára strach. V skutočnosti je to človek ako my a málokto z nás si uvedomuje, že by sme sa ľahko mohli ocitnúť v ich koži.

Okrem praktických vecí ako je jedlo, ubytovanie, oblečenie, od nás Ukrajinci potrebujú aj osobný vzťah, priateľstvo, zázemie. Ľudská stránka je rovnako dôležitá ako tá technická. V niektorých európskych krajinách poskytujú utečencom lepší servis ako u nás, avšak viac neosobný. Renata si nevie predstaviť, že by svoju prácu robila neosobne. Počas posledných mesiacov počula toľko smutných ľudských príbehov, ktoré nevie len tak hodiť za hlavu.

Ako pestovať v ľuďoch toleranciu a ochotu pomáhať druhým v núdzi? Učiť ich ako sa nebáť? Môžeme začať u svojich detí. Viesť ich k tomu, aby sa v škole prihovorili ukrajinskému spolužiakovi, prejavili o neho záujem. Celá táto situácia je pre nás príležitosťou.

Všetko toto a ešte oveľa viac si môžete vypočuť na stránke podcastu Zabudnuté cesty:

https://zabudnutecesty.podbean.com/e/123-peacemakers-ps-camp-zilina/