Daniel Pastirčák: Zaskočený večnosťou

Rozhovory s Michalom Oláhom (2020)

S veľkým chvením som brala do rúk túto takmer novú voňavú publikáciu z edície časopisu .týždeň. Daniel Pastirčák hovorí jazykom básnika, umelca, filozofa a niekedy je to pre „bežného smrteľníka“ ťažké čítanie. Preto to chvenie. Avšak nečakane som porozumela dobre a mnohým ma prekvapil a potešil.

Kniha je dlhým rozhovorom medzi Michalom Oláhom a Danielom Pastirčákom. Michal sa pýta a Daniel odpovedá. Celý rozhovor je rozdelený do dvanástich kapitol a podkapitol podľa tém, o ktorých rozprávajú. Michal Oláh píše pre časopis .týždeň, moderuje niektoré diskusie Pod lampou, je tiež sociálny pracovník a vysokoškolský učiteľ. Daniel Pastirčáka hádam predstavovať nemusím, je kazateľom zboru CB Kaplnka v Bratislave, ale tiež spisovateľ, básnik a výtvarník. Kniha je doplnená fotografiami Borisa Németha. Celá kniha je v krásnom čierno bielom prevedení, kde v duchu farieb časopisu .týždeň sa na titulke vyníma kúsok červenej. Toľko k formálnym vlastnostiam publikácie. Je esteticky krásna.

S Danielom Pastirčákom sa osobne poznám a viem, že raz za čas si ostrihá vlasy aj fúzy celkom dohola. Fotografie v knihe zachycujú toto „odhaľovanie“. Neviem či to bol zámer, ale rovnako aj rozhovory v knihe sú veľmi úprimným a pokorným odhaľovaním Danielovho vnútra, rozprávaním o jeho živote, o ceste k Bohu, vnímaní Boha, o rodine, deťoch, o spoločnosti a niektorých jej ťažkých problémoch, o problémoch cirkvi, ale tiež prečo sa stal kazateľom Cirkvi bratskej a ako prežíval obdobie nežnej revolúcie. Rozhovor plynie pomaly, nenásilne a čitateľ v svojom pruhovanom  kresle ticho nahliada až do tých najtajnejších zákutí Danielovej duše. Mnohé témy ma priam očarili. S niektorými Danielovými názormi sa úplne nestotožňujem, napriek tomu som si ich veľmi rada prečítala. Ba dokonca som mala pocit, že som sa konečne poriadne dozvedela, ako Daniel zmýšľa o tom či onom priamo od neho a nielen sprostredkovane. 

Kniha sa začína jeho pubertou, kedy sa napriek kresťanskej výchove búril proti Bohu. Život sa mu zdal absurdný, nesmyseľný, večnosť podľa neho iba predlžovala toto utrpenie. Až do chvíle, keď sa mladý študent jedno leto zaľúbil do krásnej pastierky. Láska začala dávať životu zmysel a túžil, aby chvíle, ktoré prežíva trvali večne. Nečakaná skúsenosť s láskou zasadila smrteľný úder jeho nihilizmu. 

Tento príbeh ma uchvátil rovnako ako celá kapitola venovaná jeho manželke Jarke a láske medzi mužom a ženou vôbec. „Pod láskou dnes zväčša máme na mysli prítomný stav citového uchvátenia. Slovo prítomný by som podčiarkol. Včerajšie uchvátenie nezaváži, ak to uchvátenie dnes už neprežívam. Taká láska sa vyčerpáva v prítomnom okamihu, nemá žiadne dejiny. Na takej láske nemožno založiť nič trvalé.“ 

Daniel hovorí o sebe, že sa snaží byť mostom. Medzi ateistami a veriacimi, medzi ľuďmi rôznych cirkví a rôznych názorov. Negatívne vníma ak sa človek uzavrie do nedobytných brán a nie je ochotný načúvať druhé názory a rozmýšľať o nich. Spoločnosti dnes nejde o dialóg, ale o víťazstvo práve tej mojej pozície. Tieto nešváry sa dostávajú aj na pole cirkvi. Je dobré ak vedľa seba žijú aj konzervatívci aj progresívci, každý postoj má svoje plusy aj mínusy. Ale je dôležité, aby si načúvali, viedli dialóg a úprimne a pokorne hľadali odpovede. Ježiš hlásal evanjelium slobody a búral konzervatívne mýty svojej doby a provokoval a poburoval farizejov. Na druhej strane považoval isté hodnoty za nemenné a prijímal ich ako Bohom zjavené a podriaďoval im svoj život. „Svet nie je tak jednoduchý, aby mohol byť vystihnutý čisto konzervatívnym alebo čisto progresívnym princípom.“

Vybrala som iba pár myšlienok a tém, ktoré mňa osobne upútali. Zúžiť tento obsiahly rozhovor iba na nich by bolo neúctou k hĺbke, do ktorej sa autori púšťajú. Môžem len odporúčať usadiť sa do kresla a možno aj viackrát si prečítať čiernobielu publikáciu, kde sa vám s láskou a úprimne odhaľuje druhý človek.