5 dysfunkcií tímov v cirkvi: #1 Nedôvera

Počas leta som čítal knihu „5 dysfunkcií tímov“ od Patricka Lencioniho. Je to super kniha o vedení, napísaná ako príbeh, takže všetky princípy sú aplikované „v reálnom živote“ (je to vymyslený príbeh, v ktorom čerpá zo skúsenosti v biznise). Krátke a výstižne, super čítanie.

Problém je, že kniha je o biznise. Ale my (alebo aspoň väčšina z nás) nie sme v biznise. A predsa len práca/služba v cirkvi je v niečom iná než svet, ktorý kniha popisuje. Preto, odkedy som to čítal, rozmýšľal som nad touto otázkou: „Ako priniesť tieto princípy z biznisu do cirkvi?“

Nedôvera – tichý zabijak

V tejto sérii článkov sa budem snažiť túto knihu „preložiť“ pre cirkev. Verím, že je rovnako dôležité pre Cirkev a aj naše služby budovať zdravé tímy. Len takto budeme schopní ľuďom slúžiť tak, ako Boh chce, aby sme im slúžili.

Aby sme vedeli fungovať ako tímy, potrebujeme v prvom rade spolupracovať. A práve tu nájdeme prvú dysfunkciu našich tímov – nedôvera. Keď vznikne nedôvera v tíme, veľmi ťažko sa nám bude spolupracovať a budeme neschopní dosiahnuť niektoré ciele, ktoré sme si dali.

Nedôvera v tíme bude spomaľovať a komplikovať našu službu, pretože buď 1) nedôverujeme tomu druhému, že spraví to, čo sľúbil a neustále ho kontrolujeme, či to naozaj spraví; alebo 2) budeme to my sami robiť „pre istotu“ a niečo bude zbytočne duplikované.

Riešenia, ktoré spôsobujú väčší problém

Ak nedôverujeme ľuďom v našom tíme, budeme sa snažiť vyriešiť problém po svojom (napríklad niektorým spôsobom hore spomenuté). Čo si neuvedomujeme je, že takéto riešenia na problémy, ktoré vzniknú nedôverou často vytvárajú ešte väčšiu nedôveru.

Predstavte si príklad číslo 1. Povedali ste niekomu z vášho tímu, aby zabezpečil poobedné hry na týždenný tábor. Ale z nejakého dôvodu (a niekedy môžú byť legitímne dôvody) nedôverujete tomu človeku, takže neustále sa ho vypytujete, či už to má pripravené a skúšate ho „mikro-manažovať“. 

Čo sa s týmto človekom stane? Ľudia sú pravdepodobne chytrejší, než si uvedomujeme. On vníma tie časté otázky a príliš pravidelné poznámky ako dôkaz toho, že mu nedôverujete. Tú nedôveru, ktorú cíti od vás, spôsobí aj u neho nedôveru voči vám. „Môj vedúci mi nedôveruje, ako potom môžem dôverovať ja jemu?“ To, čo ste robili, aby ste vyriešili nedôveru voči tomu človeku, v skutočnosti spôsobilo jeho nedôveru voči vám, čím sa vytvára začarovaný kruh, z ktorého je ťažké dostať sa von.

Rovnako je to s príkladom číslo 2. Poprosili ste niekoho z tímu, aby na ďalšiu mládež otitulkoval video. Ale nedôverujete tomu človeku, pretože sa naposledy zabudol dobre pripraviť na inú aktivitu. Takže pre istotu aj vy venujete nejaký svoj čas (ktorý by sa dalo o veľa lepšie využiť na prípravu témy, chvál alebo akejkoľvek inej zodpovednosti, ktorú vy máte) a otitulkujete to video.

Či už ste vy mali pravdu (a ten človek neotitulkuje to video) alebo ste sa mýlili (ten človek si plnil svoju zodpovednosť), keď druhý človek zistí, že vy ste aj tak otitulkovali to video, pravdepodobne sa v ňom vzbudí pocit nedôvery voči vám. „On mi neveril, že si splním svoju zodpovednosť, tak ako mu môžem ja dôverovať?“

Ako budovať dôveru v tímoch

Inde som písal sériu o tom, že potrebujeme byť „nahí vedúci“. Myslím si, že niektoré princípy z tej série sa dajú aplikovať ako liek proti nedôvere.

Úprimnosť: nedôvera vychádza z neschopnosti povedať pravdu. Z mojej skúsenosti nedôvera vznikla vtedy, keď si niekto nesplnil svoju zodpovednosť a namiesto toho, aby som úprimne hovoril o tom, čo jeho nezodpovednosť spôsobila mne a druhým ľuďom, ktorí museli tú chybu „vyriešiť“, som mlčal a tváril sa, že nič sa nedeje, hoci vo vnútri som cítil krivdu a rastúcu nedôveru. Úprimnosť môže pomôcť druhému človeku uvedomiť si, že ho napriek zlyhaniu máte radi, že vám na ňom záleží a že chcete dobre pre neho a pre celý tím, keď ho o niečo prosíte.

Zraniteľnosť: najväčší zabijak nedôvery je podľa mňa zraniteľnosť. Keď namiesto toho, aby sme sa uzavreli a ukázali nejakú (falošnú) dokonalosť, ukážeme druhým, že ani my nie sme dokonalí a tým vytvárame pocit bezpečia pre ostatných. Náš tím si musí uvedomiť, že aj my zlyhávame a že je to normálna súčasť života (a mimochodom, náš tím pravdepodobne už zažil nejaké naše zlyhanie. To čo potrebujú zažiť je, že sme si toho vedomí). Zraniteľnosť pomôže druhému človeku vedieť, že nie je vo svojom zlyhaní sám a že nie je navždy odsúdený – jeho zlyhanie síce nie je v poriadku, ale jeho hodnota ako človeka nie je ohrozená, lebo všetci zlyhaváme.