Považujem za dôležité ti povedať…

Neviem, či ťa už niekto niekedy zastavil a ty si sa ocitol v rozhovore, ktorý začínal touto vetou. Človeku zovrie žalúdok, pretože, ani neviem prečo, obyčajne nasleduje niečo, čo nie je veľmi príjemné. A niekedy to ešte pokračuje. Považujem za dôležité ti povedať, čo som počul… Vtedy sa ti skrúti žalúdok do oboch strán, pretože vieš, že informácia, ktorú dostaneme, bola vyslovená treťou osobou za našim chrbtom. Úplne bežná veta a praktika v cirkvi. Ťažko sa tváriť, že nie.

Ale čo keby sme to otočili naopak? (Ako mnoho ďalších vecí, ktoré presne naopak fungujú v Božom Kráľovstve.) Čo keby sme považovali za dôležité bežať za človekom s informáciou, že bol vo svojej neprítomnosti pochválený? Že o jeho službe povedal niekto za jeho chrbtom niečo uznanlivé? Že si ozaj myslím, že jeho viera je inšpirujúca?

Mám veľmi rada dobrorečenie! Neviem, či to je bežnou praktikou v tvojom tíme, zbore, skupine priateľov, ak nie, je to ozaj škoda. Skús s tým možno niečo spraviť – dobroreč, kade chodíš, dobroreč. Ak si všimneš čokoľvek dobré na kolegovi, priateľke, staršom v zbore, farárovi, povedz im to. Pozorovania, uznania, povzbudenia, pozitívne spätné väzby, komplimenty, krásne videné a počuté, posuň to nielen poza chrbát, ale rovno do očí. Napriek pragenetike Slováka (a asi aj Čecha), hovor o ľuďoch dobre. Prajne ich pochváľ, ak je za čo. Posoľ deň človeka, ktorého stretneš.

V našej komunite (cirkvi a kamarátov) sa to snažíme praktizovať často. Snažím sa to mať na mysli každý deň a ideálnym miestom a časom na také dobrorečenie môže byť napríklad narodeninová oslava. Nie je skvelé povedať človeku svoje pozorovania, hoci aj ročné, o jeho raste, vzťahoch, inšpirácii, ktorú mi dal, aký je, ako a ktorú Kristovu vlastnosť odráža? Je to jeden z najlepších darčekov – taká sprcha dobrorečenia.

Na mojich posledných narodeninách som dostala presne tento dar. A to, čo som sa dozvedela, ma teda naozaj prekvapilo… Ale o tom nabudúce. 🙂