Ako viesť ľudí ku službe? [Ondřej Szturc]

Alebo aj náhodné axiómy dobrovoľníckej služby

V minulosti bolo vo viacerých cirkvách bežné, že ten, kto “niečo robil” bol kazateľ (pastor, farár,…) potom prípadne staršovstvo a niekoľko vyvolených, ktorí sa starali o hudbu v nedeľu, údržbu budovy, besiedku a ďalšie drobnosti. Nedokážem hodnotiť nakoľko to bolo správne alebo funkčné, pretože som ten čas veľmi nezažil.
No dnes je iná doba. ESK Havířov je malá cirkev, máme okolo 55 formálnych členov, plus ďalších 30 ľudí, ktorí sa u nás cítia „doma“ a už len pre chod nedeľných bohoslužieb tak, aby nikto nebol preťažený je treba okolo 60 ľudí, ktorí sa budú na réžii nedelí dobrovoľnícky podieľať. V tom samozrejme nie sú zarátané ďalšie služby ako mládež, Fusion, dorast, domáce skupinky, pastorácie, akcie pre mužov a ženy apod…
(pozn.: naše členstvo závisí od aktívnej účasti, kedy priebežne premazávame ľudí, ktorí do cirkvi niekoľko mesiacov nechodia, pretože členovia u nás majú isté práva – napríklad hlasovať o niektorých kľúčových otázkach. Ak vo vašej cirkvi dáva človeku formálne členstvo predovšetkým záväzok a povinnosti, musíte si moje závery preformulovať na svoju situáciu :)) 

Dokopy je tak u nás v cirkvi potreba mať do dobrovoľníckej služby zapojený zhruba rovnaký počet ľudí, koľko sa ich tam cíti “doma”. Náhoda? 

Každý z vás dostal nejaký dar, a tak si nimi navzájom slúžte ako dobrí správcovia rozmanitej Božej milosti.

1. Petrov 4:10 

Cirkev nikdy nebola určená na to, aby do nej dlhodobo ľudia iba “chodili”, ale k tomu, aby cirkvou „boli”.
Preto je v cirkvi úlohou vedúcich viesť, inšpirovať a presviedčať nie len členov, ale aj pravidelných účastníkov stále k tomu, že nie je a nikdy nebude v poriadku byť pasívny divák, a že tým o veľa prichádzajú ako jednotlivci, ale aj ľudia okolo nich. Cirkev je predsa len spoločenstvo, kde každý slúži druhým tak, ako vie a môže. A každý vie a každý môže. 

Ale nie každý chce.
Teraz nehovorím o ľuďoch, ktorí sú v cirkvi noví, alebo ktorí prechádzajú nejakou krízou.
Hovorím o väčšine klasických kresťanov, ktorí získali pocit, že členstvo v cirkvi je ako byť členom Billa klubu – nemusím nič robiť a mám výhody.
Realita je ale opačná – členstvo v cirkvi volá k zodpovednosti a obete predovšetkým člena samého. 

Zvyčajne ale ľuďom ich argumenty v hlave (prečo do cirkvi iba chodiť) dávajú rovnako veľký zmysel, ako veľký zmysel nám vedúcim nedávajú.
Aké sú bežné výhovorky a argumenty ľudí, ktorí chcú do cirkvi iba chodiť (a to ešte len tak niekedy)?

„Nemám čas.“

Každý má pocit, že v tomto období práve nemá čas, ale o pár mesiacov ho možno mať bude.
Spoiler alert.
Čas nebudeme mať nikdy. Do konca života toho nebude menej.
Dnes máte písomky, nabudúce skúšky, potom dovolenku, potom štátnice, potom svadbu, potom čakáte deti, potom sa staráte o deti, potom stavíte dom, potom splácate ktoviečo, potom máte náročné obdobie v práci, potom prídu zdravotné komplikácie a tak ďalej a tak ďalej… Život toho nikdy neprinesie menej.
Dokiaľ nebudete v dôchodku (a Boh vám na to dá zdravie), tak toho bude vždycky veľa.
Jedna z chýb nášho vnímania a prístupu je pocit, že aktuálne práve teraz ja mám najťažší život zo všetkých. 

Úlohou vedúcich je pripomínať ľuďom, že ak sa rozhodli nasledovať Krista, tak služba druhým v cirkvi nie je doplnkové hobby, ale jeden zo základných prvkov života.
Keď sa v živote ľudí služba Bohu a druhým  stane druhoradou na niekoľko mesiacov alebo rokov, celá cirkev tým stráda, nech už si to uvedomuje alebo nie.
Ak napríklad máte malé deti a máte pocit, že Bohu by mali slúžiť “tí mladí, ktorí na to majú čas”, tak si zarábate na krach vašej cirkvi, pretože mladí ľudia bez starších vzorov urobia to isté, čo teraz robíte vy – nájdu si oprávnenú výhovorku, prečo nemajú čas. 

„Služba Bohu musí byť zo srdca a teraz to tak práve necítim.“

Áno a nie. Ak je náš život závislý na tom, čo sa nám práve úprimne chce, tak nám zo života veľa nezostane.
Nikto z vás by si nedovolil nevyzdvihnúť dieťa zo škôlky preto, že sa vám práve nechce. Alebo ste niekedy nedorazili na schôdzku s partnerom, pretože sa vám práve nechcelo? Či ste nezaplatili účty, pretože by to nebolo úprimné?
Náš život nemôže stáť na pocitoch, ale na vnútorných hodnotách a presvedčeniach, kedy robíme to, čo je správne a dôležité, aj keď naše srdce v ten moment môže tvrdiť opak.
Ak má niekto niekoľko rokov po sebe vnútorní pocit, že sa nechce zapájať do života cirkvi, tak mám pokušenie mať vnútorný pocit, že by nemal byť členom cirkvi. 

Člen, nečlen a dobrovoľník

Väčšina z nás vedúcich sme v cirkvi zvyčajne delili ľudí na veriacich a neveriacich, poprípade na členov a nečlenov. Cez toto rozdelenie filtrujeme obsah aktivít, ktoré organizujeme, pozvania na rôzne udalosti a starostlivosť o ľudí.
Celý koncept členstva je vo väčšine cirkví nastavený tak, že cirkev zvádza ku tomu vychovávať nominálnych “papierových” kresťanov.
(preto veľa väčších cirkví vo svete prechádza na systém, kde členstvo zostáva iba tým ľuďom, ktorí sú v cirkvi v danom roku aktívni v dávaní, službe a účasti na skupinkách)
Cirkev, ktorá chce viesť ľudí ku osobnému zapojeniu, musí preto prehodnotiť hodnotenie zrelosti ľudí.
Jedným z dobrých riešení je zaviesť novú množinu ľudí, a tými sú dobrovoľníci.
Bez ohľadu na ich členstvo a duchovnú zrelosť to sú ľudia, ktorí dávajú svoje srdce, peniaze, čas a energiu na chod a rozvoj cirkvi. 

Tým sa statické hodnotenie zrelosti (je pokrstený, je kresťan, je člen) pretvorí na dynamické hodnotenie zrelosti – pretože dobrovoľník je ten, kto niečo robí.
A o týchto ľudí je dôležité starať sa, trénovať ich, ďakovať im, a dávať im najavo, že sú jadro cirkvi. 

„Slúžim niekde inde.“

Predovšetkým vo väčších mestách a oblastiach s väčšou koncentráciou cirkví je časté to, že  sú ľudia nedostupní, pretože chodia na akcie do viacerých cirkví, poprípade majú nejaké záväzky v inej cirkvi ako vo svojej.
Aj keď má každý slobodnú voľbu dať svoj čas, kam chce, je zodpovednosťou vedúceho byť vzorom a smerovať ľudí ku tomu, čo je správne.
Moje základné presvedčenie v tejto otázke je: Nikto nemá čas byť zapojený vo dvoch cirkvách. Bodka.
Byť doma a pravidelne dobrovoľnícky zapojený vo viacerých miestnych cirkvách naraz je nerealistická hlúposť, ktorá nakoniec oslabuje všetky cirkvi a ubližuje ľuďom, ktorí v cirkvi sú. Vo dvoch cirkvách ide azda “niečo robiť” ale pre veľa ľudí to je útekom od toho, aby ich niekto poznal a aby mali s niekym blízke hlboké vzťahy. 

Čo s tým?

Asi všetci poznáme výrok, že život je otázkou priorít. Posunul by som ho ešte ďalej a povedal by som, že život je otázkou hodnôt.
Každý z nás má v živote hodnoty, ktoré smerujú a poháňajú náš život.
Ak si nasledovník Ježiša, tak by pre teba jedna z popredných hodnôt malo byť spoločenstvo miestnej cirkvi, kde si doma a kde si aktívny.
Ak si vedúci, tak by jednou z tvojich hodnôt malo byť to, že k tomu vedieš druhých ľudí, ktorí zatiaľ hľadajú, kde sa realizovať, kde využiť svoje schopnosti a do čoho investovať svoj život.
Naše mestá potrebujú silné cirkvi plné ochotných ľudí, ktorí budú prinášať Božie kráľovstvo do našich národov.
Verím, že to je niečo, z čoho má Boh obrovskú radosť.