Vedieť prehrať

(Úryvok z knihy Nažité v žite)

Ja rada vyhrávam. Priznávam, je to tak. A rada aj prinášam ovocie a to je dobré, naozaj dobré. Ale dostať sa do takého bodu, že chcem prinášať ovocie Otcovi na slávu, pričom mi vôbec nemusí byť pridelený akýkoľvek kredit, no, to bola cesta. A na nej spraví človek veľmi veľa chýb. Jednou z nich bola snaha žiť za každú cenu víťazný život. Vychádzať zo situácií ako víťaz. Ako človek, ktorý má pravdu a ešte je aj všetkými navôkol milovaný. Na míle vzdialený mi bol fakt, že Kristus sa najlepšie oslávi v slabostiach.

Aj keď som prechádzala niečím ťažkým, strašne nerada som o rozprávala uprostred bolesti, uprostred púšte. A keď to prešlo, keď najhoršie prehrmelo a bolesť ustúpila, vtedy som bola schopná o tom vydať svedectvo. O Božej dobrote, o Jeho vernosti, ale… uprostred, uprostred nerada vyzerám slabo a zraniteľne. A ťažko sa mi to mení, dodnes, a cena za to je izolácia. No, je jedna bolesť, ktorá časom neprechádza, a preto som sa rozhodla o nej písať.

Jej zdrojom je každý jeden človek, ktorého som stratila a prehrala. Áno viem, tí ľudia nie sú moji a preto ich prehrať nemôžem. Moje srdce sa tak však cítilo. Medzi nimi bol aj Paľo. A mnoho ďalších, ktorých som videla milovať Ježiša, rásť vo viere a potom sa rozhodnúť pre… niečo iné. Pre zábavu. Pre sex. Pre partiu. Pre kariéru. Pre vzburu. Ja neviem, každý mal iný motív. Ale spoločnou vecou, ktorú som si po čase všimla, bol fakt, že sa mi začali vyhýbať. Vyzeralo to, že ma ozaj nemajú radi. Párkrát sa mi stalo, že keď ma stretli v meste, prešli na druhú stranu ulice. Cítila som sa ako taký idiot. Je možné, že cítili odo mňa nelásku a odsúdenie? Je to úplne možné, napriek snahe to nerobiť. Naspäť som cítila to isté. Trojnásobne.

„Ja neviem, čo mám robiť. Nechať ich ísť?“ spýtala som sa raz kamaráta. Ten si vzdychol a začal opatrne: „Vieš, ale veď my si nemôžeme byť istí, že toto je konečný stav. Veľa ľudí tvrdí, že o spasenie prísť nemôžeš. Tak potom ho buď nikdy nemali…“

Zhlboka som sa nadýchla, pripravená argumentovať, ale on pokračoval: „Ja viem, ja viem… aj ja som tam bol… počul ich modliť sa, vyznávať, videl robiť dobré rozhodnutia. Možno to jednoducho ešte nie je koniec ich príbehu.“

„Ale vieš, ako to bolí? Keď vidím na Facebooku ich fotky, komenty, slová, ktoré používajú … život, ktorý si vyberajú. A ako sa správajú ku mne, ja viem, že je to sebecké, že ma toto trápi, ale vieš, ako ma ignorujú? Oni mňa, chápeš to? Odídu zo skupinky, mládeže a správajú sa, akoby som im ja ublížila! Tak ma to hnevá, tak mi to je strašne ľúto…“ Hlas sa mi zlomil.

Môj kamarát sa cítil trochu nepríjemne, pretože som vyzerala, že sa rozplačem. Potichu povedal: „Vieš, možno je to Duch Svätý v tebe, možno je to to, čo im tak vadí, keď ťa stretnú. Oni zažili Ducha, poznajú Jeho hlas, do konca života im nedá pokoj, to ti garantujem…“ Priam som si priala, aby sa to dalo – vymazať ich zo srdca, ako oni mňa z Facebooku. Tváriť sa, že ich nepoznám, že nie sú súčasťou môjho príbehu. Kiežby som len tak mohla ignorovať fakt, že ich mám ďalej milovať, modliť sa za nich, mať zraniteľné srdce, dávať druhú aj tretiu šancu.

Ešte malo prejsť zopár buričských a trucujúcich rokov, kým som pochopila veľkú pravdu: „Maruška, the pain is just … part of it.“ Povedal mi jeden múdry muž. Tá bolesť je súčasťou krásneho veľkého povolania, ktoré nám bolo dané všetkým: učeníctva. Bolesť je jeho nevyhnutnou súčasťou. A keď ani Ježiš nemal stopercentnú úspešnosť svojho učeníctva, prečo by som si ja mala myslieť, že to budem vedieť lepšie? Ľudia budú odchádzať. Aj tí, u ktorých sme to ozaj nepredpokladali. Na tú bolesť sa treba pripraviť. Ako také analgetikum som si napísala na malú kartičku:

• milovať za každých okolností
• dať toľko šancí, koľko by dal Ježiš
• povedať pravdu, ukázať milosť
• veriť, že toto nie je koniec ich príbehu.

Poslednú vetu som si podčiarkla červenou fixou a kartičku pripla na stenu.