Povieš nahlas, že mi odpúšťaš?

Nevyrástla som v rodine, kde by odpúšťanie alebo pokánie bolo jednoduché. Riešili sme to skôr spôsobom, že človek nerobil chyby. Na tie bola malá tolerancia a vo všetkom, čo sme robili, sme museli zhruba excelovať. A keď to nevyšlo, človek sa snažil veci opraviť. Nie osloviť. Dosť dlho poslušne sekať dobrotu.

Zmetať veci pod koberec, to robíme mnohí – v rodine, v priateľstvách. Ale keď urobíme chybu vo vedení, to je ešte horšie. Viac viditeľné, citeľné, nepríjemné.

Obranné mechanizmy máme všelijaké, pre lepšiu predstavu:

• Stojíme si za chybou a nepriznáme, že sa to nemalo stať.
• Presunieme zodpovednosť za zlyhanie na stôl niekoho iného – obetný baránok sa vždy nájde.
• Odpútame pozornosť na ďalší problém, chybu niekoho druhého.

Je ešte aj iná možnosť. Pre nás, ktorý máme Ducha, by to malo byť veľmi prirodzené a napriek tomu je to ťažké až na smrť. Tou možnosťou je POKÁNIE. As simple as that. (Je to také jednoduché.)

Pamätám si na jednu poradu, keď som ešte len začínala pracovať v TCK. Bola ťažká, mnoho vecí sa udialo. Detaily sú už zahmlené, ale pamätám si napätie a nepríjemnosť situácie.

Ja som niečo tvrdila a oproti mne tvrdil niečo môj šéf Peter. On tvrdil, že počuje, čo vravím prvýkrát a ja som si bola istá, že sme sa o tom už rozprávali, dokonca to odo mňa dostal aj emailom. Bolo to tvrdenie proti tvrdeniu a celkovo, neustala som to a v jednej chvíli som sa jednoducho neprofesionálne rozplakala, ušla a zamkla som sa na wecku.

Sedela som na zemi, opretá o dvere a za krátku chvíľu som počula klopanie a vážny hlas z druhej strany: “Maruška? Otvoríš mi? Môžeme sa  pozhovárať?”

Bol to Peter. Ja som si trucovito fúkala nos.

“Maruška? Nevýjdeš von?”

“Nie.” Povedala som potichu.

“Ok. Tak môžeš ma aspoň počúvať? Ja som si pozrel ten email a máš pravdu. Písala si mi. Môžeš mi to, prosím ťa, odpustiť?”

Za dverami mi padla sánka. Naozaj ma práve môj šéf požiadal o odpustenie?

Pomaly som otvorila dvere a našla som na zemi sedieť Petra. Sedeli sme oproti sebe a chvíľu sa rozprávali. Znova, z toho rozhovoru si pamätám len pocit: Petrove pokánie, láskavosť a to, že každou jeho vetou vo mne rešpekt k nemu rástol priamou úmerou. Neskutočne som si ho vážila.

Na záver povedal: “Maruška, môžeš nahlas povedať, že mi odpúšťaš? Myslím, že to má silu, keď to zaznie nahlas. Keď to vyslovíš.”

Váhavo, potichu, neľahko som vyslovila: “Odpúšťam ti, Peter.” Nešlo to zo mňa, ale keď to bolo vonku, naozaj som pocítila silu tých slov. Nezostala medzi nami vôbec žiadna horkosť.

Napriek tomu, že som to zažila – že som cítila ako Petrovo pokánie vo mne lámalo ľad, spôsobovalo rešpekt a úctu – stále znova nechávam diabla presvedčiť ma, že ja, ako vedúca, nemôžem zlyhať. A keď zlyhám, hlavne nech sa o tom nikto nedozvie. Nech z toho nevýjdem ako debil. Nech nečiním pokánie.

A pritom, to je také krásne. Žiadať o odpustenie, prijať ho, vysloviť to nahlas. Akokoľvek na to nie som zvyknutá, tento boj (so sebou) neradno prehrať.